Posledný týždeň je dokonalým príkladom, ako sa to nerobí. Skonštatoval to vo svojom komentári v sérii príspevkov Dole vodou so Samom Marcom pre denník SME prekladateľ a publicista Samuel Marec. Do posledného šróbika rozpitval svoj postoj k opatreniam, hygienikom, politikom, opozícii, koalícii, vláde, prezidentke, ústave..... Jedným slovom k celému chaosu, ktorý tu na Slovensku máme.
Kedysi dávno bola prvá vlna a bola štátna karanténa a bolo to pekné. Teda štátna karanténa pekná nebola, ale prvá vlna bola hotová selanka: minimum mŕtvych, minimum nakazených, sedeli sme doma a dokonca sme medzi prvými začali nosiť rúška. Spomína s nostalgiou Marec.
Tá štátna karanténa bola pravdepodobne z rozhodnutia hlavného hygienika, aj keď v kompetenciách bol vtedy tiež úplný chaos. Vznikali nám tu aj tri výbory denne, pamätáte?
Tri výbory denne a všetky robili všetko a žiadny nerobil nič, nikto nevedel, ktorý robí čo a prečo vlastne, a nakoniec to aj tak všetko robil Matovič.
A všetci tí, ktorí sa ozývali, že je v tom trochu bordel, počúvali, že chcú návrat Fica. A všetci tí, ktorí upozorňovali, že hlavný hygienik možno trochu prekračuje svoje kompetencie, počúvali, že chcú návrat Fica. A všetci tí, ktorí hovorili, že štátna karanténa je možno v rozpore s ústavou, tiež počúvali, že chcú návrat Fica.
Po roku a ôsmich mesiacoch Ústavný súd rozhodol, že tá štátna karanténa naozaj v rozpore s ústavou bola. A teraz čo? Nič. No tak sa porušila ústava. Stane sa. Ideme ďalej.
My vám veríme
Ďalej: prišli odborníci a povedali, čo by sme mali robiť s opatreniami. A politici si ich vypočuli a aj im určite uvarili a chlebíčky dali na cestu a poprikyvovali im a hádam im aj pekne poďakovali za názor.
No a potom, keď sa za nimi zabuchli dvere, to urobili úplne inak.
V pondelok sa prijali nejaké opatrenia, ktoré nejako zmenili to, čo bolo predtým, ale nebudeme ich tu zaznamenávať, lebo už aj tak neplatia. V stredu sa totiž prijali nejaké ďalšie opatrenia, ktoré zmenili zas to, čo bolo v pondelok. Ale potom sa povedalo, že to, čo sa prijalo v stredu, zase netreba brať až tak vážne, lebo aj to sa ešte zmení.
Potlačte v sebe neúctu!
Pred dvoma týždňami na tomto mieste zaznelo, že boj s pandémiou len predstierame a niečo robíme len preto, aby sme niečo robili. Ďakujeme za potvrdenie a dodávame: vláda svojimi krokmi boj s pandémiou absolútne sabotuje.
Nerešpektuje názory ľudí, ktorí sú tu na to, aby povedali, čo máme robiť, a z ich odporúčaní si robí dobrý deň. Akékoľvek opatrenie výnimkami pokriví tak, že si každý deň môžete vybrať inú. Máme lockdown – aspoň sa to povráva, ale zároveň ho nemáme – veď obchody sú otvorené.
Ako jediné vlastne majú lockdown školy, hoci tie sa po predchádzajúcich skúsenostiach mali zatvárať ako úplne posledné.
A najmä: opatrenia sa menia takou rýchlosťou, že nikto už nič nevie, a ani keby chcel, tak vedieť nemôže (ešteže už takmer nikto nechce). Veď väčšinu tých opatrení ešte ani nestihnú napísať na papier, a už prestanú platiť.
Zájdite za premiérom Hegerom a opýtajte sa ho, či vie, čo práve platí; odpovie vám, že hlavne tú neúctu treba potlačiť.
Čo si povie Jozef Mak?
Aby bolo jasné: nejde o konkrétne opatrenia, ide o výsledok takéhoto vládnutia. No a výsledkom je úplný rozvrat dôvery v štát. Posledný týždeň je dokonalou prípadovou štúdiou.
Ako sa totiž dá veriť niekomu, kto už ani nepredstiera kompetentné riadenie? Ako sa dá veriť niekomu, kto niekoľkokrát do týždňa poprie samého seba? Ako sa dá veriť niekomu, kto sa už ani netvári, že sa riadi nejakými odporúčaniami?
Kto tých ľudí ešte počúva? A kto ich berie vážne?
Viete, čo si povie človek milión, ten bájny Jozef Mak, ktorý to všetko zo svojej obývačky sleduje? Viete, ale na strany denníka to nepatrí.
Ak by to robili vedome, vyzeralo by to presne takto
Nie je to fascinujúce? Veď tu prebieha aktívny rozvrat štátu zo strany ľudí, ktorí ho majú riadiť a navyše sľubovali obnovu dôvery v jeho fungovanie. To isté zároveň robia aj ľudia, ktorí sú v opozícii a pri tom riadení štátu by ich v nejakom bode mali nahradiť.
Všetci robia všetko preto, aby na ničom nezáležalo: opatrenia neznamenajú nič, vláda neznamená nič, pravidlá neznamenajú nič. Výpočet sa tým však nekončí – onen bájny Jozef Mak si môže povedať, že ani ústava nič neznamená, ak ju možno beztrestne porušovať; teda za predpokladu, že si uvedomuje, akú má ústava funkciu.
No a ak sa prezidentka ozve a povie jednej, druhej, tretej alebo všetkým stranám, že by sa mohli aspoň trochu správať, tak v dojemnom súlade neomylne zaútočia aj na ňu. Nerušte, tu sme pri rozkladaní štátu!
Zhrňme si, čo môžeme škrtnúť: ústavu, vládu, prezidentku, opatrenia. Čo ostáva? Veď nás už pokope drží len to, že niekto kedysi pred sto rokmi tie hranice nakreslil práve takto a zatiaľ sa nenašiel nikto, kto by ich nakreslil nejako inak.
Fascinujúce je len to, ako tá koalícia nevidí ani za roh a ako Ficovi šetrí robotu. Najprv sa pre vlastnú neschopnosť skompromituje, potom pre vlastnú samoľúbosť rozloží inštitúcie, no a keď šéfovi Smeru takto vydláždi cestu k moci, pustí ho k nej.
Za normálnych okolností by si Fico musel špiniť ruky, takto už len príde na hotové.
Príde do krajiny, kde nič nedáva zmysel, každý zúri na každého, inštitúcie už nikto neberie vážne, ústava sa beztrestne porušuje. Už len tá prezidentka si tu rozpráva o nejakej kultúre, ale veď vieme, čo je zač, „pani zo skládky“.
Oni ten štát nerozkladajú vedome, ale to je v konečnom dôsledku úplne jedno. Ak by to totiž vedome robili, vyzeralo by to presne takto.
Vážení čitatelia, ak po prečítaní článku máte pocit, že si zaslúži, aby si ho pozreli viacerí, poprosíme vás o zdieľanie pomocou tlačidla f – zdieľať. Ďakujeme, že pomáhate šíriť názory, ktoré sa tradičnými médiami k verejnosti nedostávajú. Ak si chcete pozrieť našu aktuálnu výrobu, kliknite na stránku www.hlavnydennik.sk. Ďakujeme, redakcia HD.