Akákoľvek kritika Západu je dnes prezentovaná ako podpora Putina. To je síce absurdné, ale v dnešnom povrchnom mainstreamovom, headlinovom a internetovom svete ťažko vyvrátiteľné. Táto jednosmerná propaganda okolo vojny na Ukrajine a podľahnutie takej propagande sú cestou do nového poddanstva a neslobody, konštatuje pre český portál iDNES.cz bývalý český prezident Václav Klaus.

Redakcia HD prináša úvahu Václava Klausa v preklade v plnom znení.

Diktát tých "správnych" názorov

Pred niekoľkými dňami sa ma pýtal jeden dobrý priateľ, univerzitný profesor, či som si tiež všimol, že Ukrajina zmizla z médií. Napísal mi to s nevysloveným podtextom, že už táto téma nikoho nezaujíma, že preto šialený mediálny (a politický) tlak na nás, ktorí si v tejto téme dovoľujeme klásť nejaké otázky, pominie a že sa verejná diskusia opäť stane slobodnou, vopred nenadiktovanou výmenou názorov.

Práve o tento diktát mi ide. Nie je možné sa s ním zmierovať. Aj keď to nie je diktát gulagu, je to nemenej nebezpečný diktát politickej korektnosti, inak povedané – diktát jediného, ​​za správny postulovaného názoru. Tento diktát cítime. Že sa ani so zdanlivo nevinným zveličením nahlas nemá hovoriť, to si nedávno na karlovarskom festivale vyskúšal aj Marek Eben.

So svojím priateľom profesorom som nesúhlasil, a to nielen preto, že Ukrajina z médií nezmizla. Dnešný stav mi pripomína dobu pred zhruba pätnástimi rokmi, keď som bol aktívnou súčasťou vtedajšieho vyostreného súboja rozumu s doktrínou ľuďmi údajne spôsobeného globálneho otepľovania. Kritici tejto doktríny (s ktorými som inak vždy súhlasil) vtedy jasali, že diskusia opadla, a interpretovali to tak, že stúpencom tejto bizarnej doktríny došli argumenty.

Zásadne som proti tomu na mnohých konferenciách, najmä v Amerike, protestoval s úplne opačným argumentom – bol som presvedčený, že diskutovať prestali, pretože boli presvedčení, že už je hotové. Že vyhrali.

Kde debata končí

S dnešnou debatou o Ukrajine je to veľmi podobné. Majitelia správneho, politicky korektného názoru sú pevne presvedčení, že zástancovia od nich sa líšiacich názorov sú buď platení Putinovi agenti, alebo úplní hlupáci. Povedzme jasne, že dnes existujúca jednosmerná propaganda a podľahnutie takej propagande sú cestou do nového poddanstva a neslobody. Je to ona Hayekovská „Road to Serfdom“.

O tom, že vojnu na Ukrajine rozpútalo Rusko a Putin (v akomkoľvek poradí týchto slov), nikto racionálne uvažujúci nepochybuje. Aspoň ja nikoho takého nepoznám. Obviňovať niektorých z nás, že tento fakt spochybňujeme, je detinská hlúposť. O tom, že ruská armáda bojuje na Ukrajine, a nie ukrajinská v Rusku, nemôže byť sporu.

Touto vetou však debata vo verejnoprávnych médiách, ktoré predstavujú úplne dominantný mainstream, obvykle končí. Kto sa odvažoval povedať, že by končiť nemala, bol označovaný za putinovskú bábku, za niekoho, komu nejde o tisíce ľudských obetí ani o hrozné materiálne a finančné škody.

Nebolo preto možné špekulovať, odhadovať, hľadať vysvetlenie, prečo to Putin urobil, prečo toto obrovské riziko podstúpil, aké dôvody – aj keby nie obhájiteľné, aspoň zrozumiteľne formulované – ho k tomu mohli viesť. Dnes už nikto nenaznačuje, že sa Putin chce hrať so zemeguľou ako Chaplinov Hitler vo viac ako osemdesiat rokov starom filme Diktátor. Už tiež poľavila argumentácia, že je chorý alebo že sa zbláznil. Nebola však nahradená žiadnu ďalšiu.

So všetkou vážnosťou nie sú diskutované argumenty o obave Ruska z obkľučovania svojho teritória členskými štátmi NATO, ktoré používajú tak rozdielni ľudia ako pápež František, Henry Kissinger a nemecký prezident Steinmeier. Ani o narastajúcom nepriateľstve Ukrajiny voči Rusku a voči ruskej menšine na Ukrajine, čo prebiehalo po celú dobu od oranžovej revolúcie a Majdanu až do februára tohto roku. Ale nie sú diskutované ani argumenty o snahe USA získať po neúspechoch v Iraku, Afganistane a Sýrii nejaký geostrategický úspech a zaslúžiť si povesť a postavenie demiurga súčasného sveta.

Čia je to vlastne vojna?

To sú otázky, ktoré by v slobodnej spoločnosti nemali byť zamlčované. A ich anketári umlčovaní. V prvých okamihoch po 24. februári bolo ich odsúvanie bokom pochopiteľné. Teraz, po piatich mesiacoch vojny, to už také jednoduché nie je.

Rovnako už dávno nastal čas diskutovať doteraz podceňované náklady na vedenie a pokračovanie vojny a začať sa zaoberať tým, ako sa tieto náklady delia medzi jednotlivých – priamych aj nepriamych – účastníkov tohto tragického konfliktu. Naša unáhlenosť v posielaní zbraní a v prijímaní utečencov je toho súčasťou.

O tom všetkom som v podobnom duchu hovoril a písal opakovane. Posledný veľký rozhovor na túto tému vytlačil slovenský Denník Štandard (19. 7. 2022) a obsahoval tieto hlavné tézy:

– Rusku sa táto vojna nemôže vyplatiť, najviac na ňu doplatí obyčajný Rus;

– veľké náklady znášajú a znášajú všetky ďalšie krajiny, ktoré sa do toho tak či onak „zapletajú“;

– vojna začala v ťažkej chvíli. Svet bol následkom vývoja posledných desaťročí menej slobodný, menej demokratický a ekonomicky v nedobrej kondícii aj bez rusko-ukrajinskej vojny;

– nemáme vlastnú zahraničnú politiku, stačí nám „odozerať“ z úst pani Leyenovej. To nám zabraňuje formulovať vlastné pozície a o nich slobodne diskutovať;

– po upadnutí do energetickej pasce spôsobenej bojom s klímou sa dostávame do ďalšej pasce kvôli svojej angažovanosti v konflikte;

– Ukrajina nebola za tridsať rokov schopná vytvoriť reprezentatívnu vládu zastupujúcu jej vysoko heterogénne obyvateľstvo, a aj preto nemohla vykonať elementárnu politickú a ekonomickú transformáciu, ktorú po komunizme nevykonať bolo osudovou chybou;

– rozširovanie NATO až k hraniciam Ruska viedlo k nepokoju a zvyšovaniu nervozity v tejto časti sveta;

– vojna na Ukrajine nie je vo svojej podstate rusko-ukrajinskou vojnou (aj keď tam bojujú ruskí a ukrajinskí vojaci), ale vojnou Ruska a Západu. Je to pokus o rekonštrukciu mocenského usporiadania súčasného sveta.

Rozvinúť každú z týchto viet by vyžadovalo knihu, nie článok.

Vojna ako katalyzátor

Je evidentné, že okrem akejkoľvek vážnej diskusie zostávajú aj zdanlivo vedľajšie (módne sa hovorí kolaterálne) náklady tejto vojny, ktoré nie sú priamo merateľné (a už vôbec nie vyjadriteľné peniazmi). Mám na mysli to, že nastalo vážne narušenie svetového poriadku vzniknutého po druhej svetovej vojne v dimenzii politicko-ekonomickej (OSN, MMF, GATT atď.), rovnako tak narušenie nie svetového, ale západného „poriadku“ politickej slobody a demokracie (so všetkými jeho nedokonalosťami a nie len výnimočne sa vyskytujúcim porušovaním).

Tento poriadok my, ktorí sme prežili komunizmus, považujeme za absolútnu hodnotu a nie sme ochotní sa ho zriecť. Napriek tomu sme svedkami toho, ako sa postupne vytráca. Putinova vojna akceleruje to, čo prebiehalo – pre mnohých, bohužiaľ, stále málo viditeľne – už dlhší čas. Svetový poriadok (zámerne s malým p, nejde o vykonštruovaný a kodifikovaný systém s veľkým P) je už dlho narušovaný zvnútra. Z mnohých uhlov a smerov.

Je narušovaný zelenou ideológiou (veľmi útočne minimálne od vzniku Rímskeho klubu a jeho „Limits to Growth“), je narušovaný feminizmom, ktorý sa v posledných dekádach prevtelil v agresívny genderizmus, je – len zdanlivo paradoxne – popieraný kozmopolitizmom, multikulturalizmom a s ním spojeným hrubým útokom na národný štát, je strašne oslabovaný odporom rebelov všetkého druhu a všetkých ideológií k väčšinovej demokracii (namiesto majorít začali byť adorované minority všetkého druhu), je decimovaný ľúbivým humanrightizmom, je podrývaný americkým unilateralizmom (a odvekým presvedčením Američanov o nároku USA na vytváranie sveta na svoj obraz).

Kto si dovoľuje kritizovať

O tom všetkom sme písali už dlho. Tomu bol venovaný náš zborník Sebadeštrukcie Západu z roku 2020 a v ňom môj text „Americká kultúrna revolúcia nás môže zničiť nemenej ako pred 100 rokmi revolúcia ruská“. Putinova vojna – ak to, čo sa deje na Ukrajine, môžeme takto skratkovito nazvať – v tom všetkom spôsobila obrovský posun, samozrejme v negatívnom smere. Dlho prebiehajúce trendy a tendencie boli posilnené tým, že bola nesmierne oslabená pozícia všetkých, ktorí si tieto tendencie dovolili kritizovať.

Akákoľvek kritika Západu je dnes prezentovaná ako nekritika (alebo antikritika, ak nie dokonca podpora) Putina. To je síce absurdné, ale v dnešnom povrchnom headlinovom a internetovom svete ťažko vyvrátiteľné. Pokúsil som sa to naznačiť už koncom marca článkom v Mladom fronte DNES (31. 3. 2022) s titulkom „Putin zariadil, že sme prehrali s progresivizmom, multikulturalizmom a globalizmom“. Diskusia o týchto veciach u nás prakticky od 24. februára vymizla. Zostali monológy, zostali prefabrikované názory. A stále zosilňujú apriórne odsudky do patričných „šuplíkov“ predzaradených autorov.

Negatívne sú hodnotené akékoľvek výzvy na rokovanie. Je to interpretované ako prijatie statu quo na bojisku, ako zámerné znevýhodnenie Ukrajiny a ako forma skrytej podpory Ruska. Naozaj si niekto myslí, že je možné docieliť ukončenie vojny bez rokovania? Je možné vyjednávať a nebrať do úvahy to, ako vojenská situácia na Ukrajine vyzerá? Myslí si niekto, že je možné dnes začať konať tak, ako keby bola streda 23. februára, čiže deň pred začatím vojny? Vždy mi bol ideovo úplne cudzí nemecký politik Oskar Lafontaine, ale ak aj on hovorí v nedávnom článku vo švajčiarskom Weltwoche (14. 7. 2022) o „Mitschuld der Ukraine“ (o spoluvine Ukrajiny) a o tom, že Ukrajina nebrala vážne minské dohody, je potrebné začať hovoriť rozhodnejšie.

Vyvažovanie a rovnováha síl

Nekonanie, pokračovanie dodávok stále kvalitnejších zbraní a zosilňovanie sankcií (ktoré pôsobia v nemalej miere ako bumerang) nie je cestou k riešeniu. Žiaducim výsledkom nie je ani maximálne oslabenie nielen Ruska, ale aj Ukrajiny a krajín v jej blízkosti. Teda hlavne nás. 

Prečo sa nikto nepýta, akú úlohu v tom všetkom zohráva úsilie o návrat k americkej dominancii v Európe a severozápadnej a strednej Ázii, teda na území, ktoré sa v takmer 100 rokov starej teórii Halforda Mackindera nazýva „Heartland“? Kedy začne byť možné niečo povedať o Amerike a o zámeroch aj výsledkoch (a najmä dôsledkoch) rôznych farebných revolúcií?

Považujem preto za správne a v dnešnej dobe aj nevyhnutné vyslovovať tézu, že stredná Európa (a vlastne Európa vôbec) potrebuje nie jednostranný tlak, ale vyvažovanie síl (podobu akýchsi galbraithovských countervailing powers), že potrebuje vyvažovanie sily vojenskej, ekonomickej, civilizačnej i kultúrnej. Nie som frankofil, nevyhlasujem – ako to urobil v roku 1967 Jean Jacques Servan-Schreiber (a de Gaulle ďaleko skôr) – žiadnu „le defi americain“, ale isté vyvažovanie a starostlivosť o elementárnu rovnováhu síl určite potrebujeme. Bohužiaľ aj to nám Putin strašne skomplikoval.

Ďakujeme, že nás čítate, že nás sledujete a zdieľaním pomáhate alternatíve. Vážime si vašu podporu. Nájdete nás aj na sociálnej sieti Facebook a aj na Telegrame tu: https://t.me/hlavnydennik