Už niekoľko dní sa v parlamente hádajú o tzv. hodnotovej téme, ktorú predložila poslankyňa OĽaNO Anna Záborská. Ide o zákon, ktorý má čiastočne obmedziť motiváciu žien podstúpiť interrupciu. Je hrôzostrašné, kto a akými argumentmi o tomto rozhoduje v parlamente. Ako som už písal v článku
V súvislosti s touto témou mi však napadla iná myšlienka. O tom, ako veľmi zlé zákony sú na Slovensku. Nezrozumiteľné, nejasné a najhoršie je, že sú viacvýznamové. Veď preto sa u nás tak dobre darí právnikom, ktorým musia ľudia platiť veľké peniaze. Nie je pravda, čo sa tvrdí, že slovenská legislatíva je dobrá. V žiadnom prípade. A v rukách terajšej koalície je priam nebezpečnou zbraňou.
Už Ústava je nejednoznačná
Pozrime sa na jeden príklad zo stoviek príkladov. Nechcem vo svojom príspevku vyjadrovať svoj postoj k interrupciám. Na rozdiel od poslancov ho neviem vyjadriť tak jednoznačne a bohorovne. Ale súčasná diskusia o prerušení tehotenstva je dobrým ilustračným príkladom.
Poslanci, ktorí sú zástancami interrupcií, hoci v Záborskej návrhu nejde o ich zákaz, sa odvolávajú na Ústavu SR. Tam je písané toto: „Každý má právo na život. Ľudský život je hodný ochrany už pred narodením.“ Zrejme táto formulácia je tá, ku ktorej sa odvolávajú tí, čo sú proti interrupciám. Zdalo by sa, že majú pravdu. No to by nemohla byť slovenská legislatíva. Spojenie „hodný ochrany“ prenáša celý tento odsek do situácie, ktorú môžeme obrazne vyjadriť: ani z voza, ani na voz. Zákonodarca sa nevedel rozhodnúť, preto tam dal formuláciu, ktorá roky rokúce spôsobuje konflikty, zdržuje parlament, vyvoláva vášne, traumatizuje spoločnosť. Akoby si tvorca tohto odseku povedal, necháme to na iných, ako to pochopia. A takto sa pristupuje k slovenskej legislatíve. Nechať v nej diery, ktoré vyvolajú mnohé problémy.
Vágne slovné spojenia spôsobujú právny chaos
Niet sa potom čo čudovať, že bežní ľudia ťahajú za kratší koniec, keď bojujú o svoje práva. Sú odkázaní na vôľu toho, kto rozhodne, ktorá interpretácia zákona je správna, čo dané slovíčko znamená.
V súvislosti s interrupciami, teda Ústava nekáže chrániť život pred narodením. Iba ho odporúča chrániť, čo je vágne tvrdenie. A do zložitejších polemík by sme sa dostali, keby sme začali uvažovať, čo znamená život, kedy sa začína. Aj na to sú rôzne názory, preto nemožno vylúčiť, že život sa začína počatím alebo až narodením.
Nedá sa to presnejšie formulovať?
Keby sme mali presnejšiu Ústavu založenú však na celospoločenskej zhode, možno práve prostredníctvom referenda, tak by mala byť formulácia v Ústave taká, že „Ľudský život sa ochraňuje od počatia.“ Alebo: „Ľudský život sa ochraňuje od narodenia.“ Všetky polovičné riešenia vytvárajú právny chaos, v ktorom sa nevyzná ten, komu zákony slúžia - bežný občan.
A to som spomenul len jeden vysoko aktuálny príklad. V rukách súčasných zákonodarcov sa vystupňoval účelový bordel v práve.