fbpx
HLAVNÝ DENNÍK
KOMENTÁRE

Hranice Ruska začínajú pri Breste (Gevorg Mirzajan)

ruská únia
Ilustračný obrázok © Shutterstock

Komentár Gevorga Mirzajana (Večerná Moskva)

Teraz je pre Rusko tá správna chvíľa „posunúť ochranu svojich hraníc“ až na líniu bieloruského Brestu.

Bielorusko si naďalej „upevňuje pozíciu“ hlavného objektu svetovej politiky. Priestor, v ktorom už nejde len o stret záujmov viacerých mocností, ale priamo o ich konflikt. Od veľkých ako Rusko a USA až po malé z pohľadu územia a možností ako Litva.

Nie je teda prekvapením, že tón medzi vonkajšími hráčmi o „bieloruské pole“ sa mimoriadne zvýšil. Navzájom sa obviňujú, že sa tá druha strana doslova snaží Bielorusko obsadiť. Väčšina z týchto obvinení prirodzene smeruje na adresu Ruska.

Ruský záujem

Aký je však skutočný ruský záujem v prípade Bieloruska? Ide skutočne o premenu Bieloruska na ďalšiu časť Ruskej federácie? Moskva nepochybne zvažuje i túto možnosť. A pravdepodobne sa ju dokonca pokúsi zrealizovať.

Na nadchádzajúcom očakávanom stretnutí Alexandra Lukašenka a Vladimíra Putina zrejme bieloruskému „baťkovi“ ponúknu podpis takzvaných „integračných máp“. Ide o tridsať dokumentov na prehĺbenie rusko-bieloruskej integrácie v rôznych oblastiach. Je dosť možné, že na rad príde i doposiaľ „takmer tajná“ 31. mapa. Tá by mala zaručiť vznik nadnárodných inštitúcií a spoločnej meny.

Amerika nedokáže zastaviť narastajúcu nadradenosť Číny (Elena Pustovojtová)

Táto možnosť je však skôr finišom pred cieľom. Tá, o ktorú sa treba usilovať strategicky. Momentálne je ale potrebné realizovať množstvo úloh taktickejšej povahy. A pred Ruskom stoja dve také úlohy.

Po prvé. Prvoradé je vyhnúť sa vnútornej občianskej konfrontácii a „ukrajinizácii“ Bieloruska. Rusko je v skutočnosti jediným vonkajším hráčom, ktorý má osobný záujem o stabilnú, úspešnú a rozvíjajúcu sa Bieloruskú republiku. Bez občianskych vojen, prevratov a farebných či kultúrnych revolúcií.

Nielen preto, že bieloruský ľud je pre Rusov bratský, či je dokonca jeho súčasťou, ale aj preto, že oba národy žijú vedľa seba. Moskva si je dobre vedomá, že všetky projekty západných partnerov v Bielorusku od demokratizácie cez „pozápadňovanie“ až po rusofóbiu sú iba nástrojmi ich politiky namierenej proti Rusku.

Minimálnym cieľom Západu je bez pochýb vytvorenie reťaze znepriatelených krajín pozdĺž všetkých ruských hraníc. A maximálnym cieľom je Majdan na Červenom námestí.

Vždy je pritom jednoduchšie a lacnejšie brániť svoju zvrchovanosť nie na svojich hraniciach či vlastnom území, ale na vzdialených hraniciach. Ako povedal bývalý britský premiér Stanley Baldwin v roku 1934. „Keď uvažujeme o obrane Anglicka, nemyslíme na vápencové útesy Doveru. Myslíme na Rýn. Tam je dnes naša hranica“.

„Kauzu Skripaľovci“ nahrádza „kauza Navaľnyj“ (Dmitrij Sedov)

A ruská hranica v tomto zmysle dnes neprechádza blízko ruského Smolenska, ale pozdĺž bieloruského Brestu. Hoci by sa Bielorusko napokon nestalo súčasťou Ruska alebo konfederácie nazvanej povedzme „Zväzový štát“.

Po druhé. Nemenej dôležitým operatívnym cieľom je konečne prelomiť doterajší model vzťahov medzi Ruskom a Lukašenkom, ktorý existoval pred augustovými udalosťami v Bielorusku.

Tento model nikdy nepripomínal navzájom výhodnú spoluprácu. A už vôbec nie bratský vzťah. Išlo o prízemné parazitovanie Lukašenka na Rusku. „Baťka“ si zvykol dostávať z Moskvy finančné prostriedky na pokračovanie svojho „bieloruského hospodárskeho zázraku“. Na oplátku ale dával iba krásne slová.

A ak sa Moskva odvážila požiadať o skutočne zásadné kroky, napríklad prehĺbenie vzájomnej integrácie, potom sa Lukašenkove krásne slová zmenili na početné sťažnosti, rozhorčenie alebo dokonca urážky. Vrcholom tejto politiky boli obvinenia zo zasahovania do bieloruských volieb a zadržanie troch desiatok ruských rukojemníkov a ich „ponúknutie do dražby“ medzi Ruskom a Ukrajinou.

O vonkajšom zasahovaní do amerických volieb – imaginárnom a skutočnom (Alexander Mezajev)

Lukašenkov „ruský“ účet

Bieloruský prezident dlho presadzoval politiku „dvoch tvárí“. Bol si istý, že Moskvu drží v šachu. Pretože je Bielorusko kľúčovým spojencom Ruska a vždy existovala možnosť, že sa pripojí k Západu.

Augustové udalosti v Bielorusku však vymazali bielorusko-západné vzťahy. Lukašenka pripravili o možnosť ďalšieho geopolitického manévru. „Baťkovi“ tak konečne došlo, že je to Moskva, ktorá je jediná pripravená podporiť ho v ťažkých časoch.

A tak teraz je ten správny čas „vysvetliť“ Alexandrovi Grigorievičovi, že za túto pomoc v núdzi bude musieť už naozaj zaplatiť. A to prinajmenšom úctivým prístupom k Rusku. Je však nepravdepodobné, že to v novo vzniknutej situácii bude stačiť.

Autor je docentom na Katedre masovej komunikácie a mediálneho podnikania Finančnej univerzity Vlády Ruskej federácie.

Osvietenie Bielomajdanu, alebo čo bieloruskí katolíci nezohľadnili (Dmitrij Skvorcov)

SÚVISIACE

Používame cookies aby sme pre vás zabezpečili ten najlepší zážitok z našich webových stránok. OK Viac info