Laurie Garrettová, americká spisovateľka a držiteľka Pulitzerovej ceny, ktorá predpovedala túto pandémiu, očakáva roky smrti a "kolektívneho hnevu". Pre The New York Times sa s ňou rozprával a písal Frank Bruni.

Povedal som Laurie Garrettovej, že by si mohla zmeniť meno na Cassandra. Aj tak ju tak všetci volajú. Obaja sme spolu „zoomovali“ – to je teraz sloveso, však? – a ona vytiahla svoju knihu z roku 2017 „Warnings: Finding Cassandrass to Stop Catastrophes“ (Varovania: Ako podľa Kassandry zabrániť katastrofám).

V nej zmieňuje, že Garrettová ako novinárka, ktorá získala Pulitzerovu cenu, predvídala nielen dosah HIV, ale tiež výskyt a globálne šírenie nákazlivejších patogénov.

„Som dvojnásobná Kassandra“, hovorí Garrettová. V nedávnom čísle časopisu Vanity Fair sa o nej zmieňuje aj David Ewing Duncan vo svojom článku o „koronavírusových Kassandrách“.



Kassandra bola v gréckej mytológii trójska princezná s vešteckými schopnosťami, avšak zatracovaná (všetko, čo predpovedala sa splnilo, ale nikto tomu nechcel veriť, pozn. red.). Garrettová najviac varuje – v jej bestselleri „The Coming Plague“ (Príchod epidémie) z roku 1994  a tiež ďalších knihách a prejavoch, vrátane TED Talks – pred pandémiou ako je tá súčasná.

Videla, že sa to blíži. Takže to, čo som sa chcel najviac opýtať bolo, čo vidí, že bude ďalej. Pripravte sa. Jej krištáľová guľa je tmavá.

Napriek tomu, že burza z remdesiviru (nádejný liek na nový koronavírus, pozn. red.) upadla do mdlôb, pravdepodobne to nebude náš lístok na cestu von. Povedala mi, že to v skutočnosti nie je liečivé. Podľa doteraz najsilnejších tvrdení len skracuje uzdravenie pacientov s COVID-19. „Potrebujeme buď liek alebo vakcínu," tvrdí vedecká spisovateľka.

Vo svojej predstave však nevidí, že by vakcína bola už v budúcom roku, zatiaľ, čo COVID-19 zostane krízou oveľa dlhšie. „Každému hovorím, že môj horizont udalostí je asi 36-mesiacov a toto je môj najlepší scenár,“ povedala Garrettová.



„Som si celkom istá, že to pôjde po vlnách,“ hovorí ďalej. „Nebude to cunami, ktoré prejde cez celú Ameriku a potom naraz ustúpi. Budú to mikrovlny, ktoré udrú v Des Moines, potom v New Orleans a potom v Houstone a tak ďalej a ovplyvní to, ako ľudia uvažujú o všetkých záležitostiach.“

Prehodnotia dôležitosť cestovania. Prehodnotia využitie hromadnej dopravy. Posúdia potrebu osobných obchodných stretnutí. Budú zvažovať, či majú ísť ich deti do školy mimo svojho štátu.

Takže som sa opýtal, či je fráza „späť do normálu“, na ktorej mnohí lipnú, len fantázia?

„Vrátili sme sa k normálu po 11. septembri? Nie. Vytvorili sme si celkom nový normál. Sekuritizovali sme Spojené štáty. Zmenili sme sa na antiteroristický štát. A to ovplyvnilo všetko. Nemôžeme vstúpiť do budovy bez overenia totožnosti a prechodu cez detektor kovov a rovnakým spôsobom sa tak ako kedysi už nedostaneme do lietadla. A podobne sa to stane aj s týmto.“

Nepôjde o detektory kovu, ale o zásadný posun v tom, čo očakávame, akým spôsobom odolávame a v tom, ako sa prispôsobujeme. A možno aj v politickej angažovanosti, hovorí Garrettová.

Ak Amerika vstúpi do ďalšej vlny koronavírusovej infekcie s „boháčmi, ktorí sa akosi stali ešte bohatšími vďaka obchodom na burze a robením všetkých tých odporných vecí a my vyjdeme zo svojich zajačích brlohov a uvedomíme si, 'Bože, to nie je o tom, že každý mne blízky je nezamestnaný alebo má nevyužitý potenciál, kvôli čomu nemôže platiť výživné alebo hypotéku či nájomné, ale že zrazu všetci tí kreténi, ktorí tu lietali v súkromných vrtuľníkoch teraz lietajú v súkromných lietadlách a vlastnia ostrov, na ktorý môžu ísť a nestarajú sa o to, či sú ulice bezpečné alebo nie', potom si myslím, že môžeme mať vážne politické problémy“.

„Rovnako, ako vychádzame z našich dier a vidíme, ako vyzerá 25-percentná nezamestnanosť,“ vysvetľuje ďalej Garrettová, „môžeme tiež uvidieť, ako vyzerá kolektívna zlosť“.



Garrettová je na mojom „radare“ už od začiatku 90. rokov, píše Bruni v článku pre The New York Times, keď pracovala pre americké noviny Newsday (získali dve Pulitzerove ceny a niekoľko nominácií, pozn. red.) a robila jedno z najlepších spravodajstiev o AIDS. Pulitzera z roku 1996 dostala za reportáž o ebole v Zaire.

Bola tiež spolupracovníčkou Harvardskej školy verejného zdravotníctva, členkou Rady pre zahraničné vzťahy a v roku 2011 konzultovala film „Contagion“ (Nákaza). Inými slovami, jej odbornosť je už dlhodobo žiadaná.

Ale nie tak ako teraz. Každé ráno, keď si otvorí email, nájde tam žiadosť z Argentíny, Hongkongu, Taiwanu, Južnej Afriky, Maroka či Turecka. Nehovoriac o všetkých amerických požiadavkách.

Garrettovú neprekvapilo, že koronavírus spôsobil takúto skazu, keď Čína bagatelizovala, čo sa deje alebo že reakcia na mnohých miestach bola nedbalá a pomalá. Napokon, veď je to Kassandra. Je tu však jedna časť príbehu, ktorú nemohla predvídať: že by vzorom nedbalosti a pomalosti boli Spojené štáty americké. „To som si nikdy nepredstavovala,“ hovorí. „Nikdy.“



Medzi najdôležitejšie, alebo skôr najslabšie miesta patrí Trumpovo prvotné prijatie ubezpečenia čínskeho prezidenta, že všetko bude dobré, jeho škandalózny nezáujem od konca januára až do začiatku marca, jeho presadzovanie neoverenej liečby, jeho úvahy o uletených nápadoch, zbavenie sa federálneho vedenia pre štáty a jeho neschopnosť, dokonca aj teraz, predložiť podrobnú dlhodobú stratégiu na zastavenie koronavírusu.

Po dlhom sledovaní Garrettovej práce môžem potvrdiť, uvádza ďalej Bruni pre The New York Times, že nie je poháňaná oddanosťou nejakej strane. Ocenila Georga W. Busha za boj proti HIV v Afrike. Ale Trumpa nazvala „najnekompetentnejším šialene riskujúcim pajácom, akého si možno predstaviť“. A je šokovaná tým, že Amerika nie je schopná viesť globálnu reakciu na túto krízu, čiastočne preto, že veda a vedci boli za Trumpa tak degradovaní.

Ohľadom Centra na kontrolu a prevenciu chorôb (CDC) v Atlante a jej obdôb vo svete mi povedala: „Dostala som správu od z každého CDC vo svete – európskeho CDC, afrického, čínskeho – a hovoria: 'Za normálnych okolností smeruje náš prvý hovor do Atlanty, ale odpoveď neprichádza.' Nič sa tam nedeje. Zdeptali to miesto. Umlčali ho. Nikto mi viac nezavolá naspäť. Nikto tam už nemá pocit, že je bezpečné hovoriť. Videli ste ešte niečo dôležité alebo bezpodmienečne nutné vyjsť z CDC?“



Problém, ako dodáva Garrettová, je väčší ako Trump a starší ako jeho pôsobenie vo funkcii. Amerika nikdy dostatočne neinvestovala do verejného zdravia. Bohatí a slávni idú väčšinou k lekárom, ktorí nájdu nové a lepšie spôsoby liečby srdcových chorôb, rakoviny a podobne. Veľké politické debaty sú o prístupe jednotlivcov k zdravotnej starostlivosti.

Ale čo práca na udržanie čistej vody a vzduchu pre všetkých, na navrhovaní politík a systémov na včasné odhalenie ohnísk nákazy, ich zastavenie a ochrany celej populácie? Kde sú odmeny pre takýchto tvorcov?

Garrettová opísala svoje časy na Harvarde. „Lekárska fakulta je celá z mramoru, s tými veľkými stĺpmi,“ hovorí. „Škola verejného zdravotníctva je taká tá moderná budova, najškaredšia možná architektúra, s prepadávajúcimi sa stropmi.“

„To je Amerika?“, pýtam sa. „To je Amerika,“ odpovedá mi. To, čo Amerika teraz najviac potrebuje nie je nekonečné testovanie, pretože nikdy nebude dosť super rýchlych a super spoľahlivých testov, ktoré by bezpečne určili, kto môže niekde vstúpiť, a kto nie, čo je scenár, ktorý majú niektorí ľudia na mysli.



Amerika potrebuje spoľahlivé informácie, z viacerých starostlivo skoncipovaných štúdií o šírení a miere úmrtnosti koronavírusových infekcií v daných podskupinách ľudí, aby guvernéri a starostovia mohli navrhnúť pravidlá na zavedenie sociálnej izolácie i znovuotvorenie, ktorú sú rozumné, udržateľné a „šité na mieru“ konkrétnej situácie.

Amerika potrebuje federálnu vládu, ktorá rozhodne podporuje a pomáha veci koordinovať tak, že nikto nemusí chodiť po špičkách okolo prezidentovho citlivého ega, ako experti Tony Fauci a Deborah Birxová. Podľa Garrettovej by sme mohli sedieť aj tri hodiny a rozprávať sa o tom, ako by malo vyzerať dobré vedenie a koľko životov by sa mohlo zachrániť, keby sa išlo takouto cestou, dodáva pre The New York Times Bruni. Je to až neuveriteľne znepokojivé. Sama má pocit hlbokého sklamania, pretože sa tu o niečom takom ani len nešepká.

Miesto toho počuje kvílenie sirén sanitiek, ktoré prevážajú pacientov s koronavírusom do nemocníc neďaleko jej bytu vo štvrti Brooklyn Heights, v ktorom je osamotená v izolácii od začiatku marca. „Ak ma niekto čoskoro neobjíme, asi sa zbláznim,“ povedala mi. „Zúfalo potrebujem objatie.“ Ja tiež. Obzvlášť po jej predpovediach.