Verejnosť vie, na čom záleží. A napriek tomu, že nám začína dochádzať trpezlivosť, faktom zostáva, že sa viac bojíme smrti ako recesie. Komentár napísala Suzanne Mooreová z The Guardian.
Boris Johnson je späť a „je dychtivý ísť“, hovorí Dominic Raab
(britský minister zahraničných vecí, ktorý zastupoval premiéra počas jeho choroby COVID-19, pozn. red.). Ísť kam, to by sme radi vedeli.
Musíme veriť, že je už celkom zdravý a dokáže robiť rozhodnutia v záležitostiach života a smrti, ktorých jeho kabinet zjavne nie je schopný. Je to znak podivnosti týchto časov, ale musím súhlasiť s ministerkou zdravotníctva Nadine Dorriesovou, ktorá twítovala, že väčšina ľudí po intenzívnej starostlivosti s COVID-19 potrebuje skôr mesiace ako týždne, aby znovu získala svoje sily.
Samozrejme, mali by sme na Johnsona myslieť ako na výnimku z pravidiel, ktoré vlastne porušoval po celý svoj život. Teraz ide sám tie pravidlá vytvoriť. A hoci sa snaží byť pozitívny, stále trvá na tom smiešnom jazyku vojny a konfliktov. Táto vojna je ako hra, ktorá má svojich víťazov i hrdinov, ktorí dostávajú medaile, zatiaľ čo vlajky vejú vo vetre. Skutočná vojna je však aj o zbytočnom masakri, utrpení a hladovaní, ale to by metaforu triumfu pokazilo.
V pandémii nevyhrá nikto. Ani Spojené kráľovstvo teraz určite nie je víťazom. Smeruje k tomu mať najvyššiu mieru úmrtnosti v Európe. Takže som si nie celkom istá, pýta sa ďalej Mooreová, ako vyzerá také víťazstvo – 50 alebo 100-tisíc mŕtvych?
Posledný týždeň bol zatiaľ najťažší. Počet nakazených je stále veľmi vysoký, ale ľudia už odtrhli ochranné pásky na lavičkách v parkoch, aby si mohli sadnúť... Vojna a mier zostáva neprečítaná. Karanténne diéty leteli z okna už pred týždňami. Zo všetkého najviac si chýbame navzájom. Zoom je dobrý na niektoré veci, ale mieru osamelosti môže len zhoršiť. Nerozumiem, prečo sa musím zúčastňovať na zábavných kvízoch, ktoré so mnou zdieľajú, keď som to nikdy predtým nerobila. Rovnako ako pečenie.
Moja miera deprivácie je však minimálna v porovnaní s ostatnými, pokračuje v názore Mooreová – mala som priveľa rozhovorov s tými, ktorí prišli o príjem a zostanú bez neho i v dohľadnej budúcnosti. A predsa, napriek tomu, aké je to ťažké, väčšina obyvateľstva vo všetkých vekových skupinách pokračuje v podpore obmedzení, pretože nie sme hlúpi.
Iste, na niektorých miestach už začína dochádzať trpezlivosť a ľudia viac riskujú, no stále sa bojíme smrti – nielen našej vlastnej, ale najmä našich milovaných – viac ako recesie. Pravicová tlač nalieha na ukončenie reštrikcií, neustále hovoriac, že verejnosť je nervózna a vždy citujúc anonymných toryovcov. Sú to sponzori milionárov, ktorí penia nespokojnosťou, s tvrdením, že dlhodobé uzatvorenie ekonomiky zničí viac životov ako vírus. Je škoda, že sa neozvali po poslednej finančnej kríze, ktorá viedla k zavedeniu programu, v ktorom boli tí najchudobnejší trestaní za hriechy bankárov.
Temná stránka uzatvorenia, skutočnosť, že má za následok hrozné individuálne utrpenie, je zrejmá: domáce násilie sa zmenilo z neznáma v pozadí na niečo, čo konečne berieme na vedomie; došlo tiež k nárastu zdieľania a zverejňovania obrázkov zneužívania detí; pre mnohých ľudí chorých na rakovinu sa zastavila liečba.
Keď sa však od nás žiada, aby sme mysleli kolektívne a chránili zraniteľných, je to presne to, čo ľudia najviac robia. Toto nie je britská kvalita, ale ľudská. (Naše uzatvorenie v skutočnosti nebolo také prísne ako u mnohých našich susedov.)
Kedykoľvek dôjde k uvoľňovaniu, COVID-19 bude stále existovať a budeme ďalej žiť s tým, čo budeme považovať za prijateľnú úroveň rizika a ohrozenia života. Ako jednotlivci sme v posudzovaní miery rizika slabí. Vláda preto musí viesť rozhovory hodné dospelých. Aké sú riziká pre zdravú 25-ročnú ženu alebo pre 55-ročného muža? Koľko detí ochorelo?
Prečo by sme mali dôverovať vláde, ktorá so svojou stratégiou robila tajnosti a ktorá bola väčšinou nedostatočná, alebo prišla neskoro? Ekonomika je v poklese; všetci to vieme. Dokážeme to však znovu prekonať a vytvoriť ešte spravodlivejší systém, pokiaľ tu bude politická vôľa. Môže byť opäť vzkriesená. Smrť je však navždy. Je nezvratná. Zastavme hlúpe reči o tom, či zachrániť životy alebo ekonomiku. To je scestné zrovnávanie.
Zdravie predstavuje bohatstvo. Ak to nepochopíme teraz, tak už nikdy.
