Jedna vec, ktorú história opakovane učí je, že nepokoje verejnosti môžu oslabiť politické systémy a dokonca aj demokracie.
Dve najväčšie obete COVID-19 sú viera verejnosti vo vedu a efektívnosť politických vodcov, píše
nationalinterest.org
Verejnosť je zvyknutá vnímať vedu ako tvorcu nemenných právd, ako napríklad spojenie medzi fajčením cigariet a rakovinou pľúc. Nový koronavírus však na začiatku ponúka len málo právd. Údaje pochádzajú z rôznych krajín, meraní a štandardov. Je známy iba celkový počet testovaných, nie celkový počet infikovaných. Prenosová rýchlosť teda zostáva záhadou a liek je ešte takisto v nedohľadne.
Nie je preto prekvapujúce, že vedci boli spočiatku zmätení a ohromení vlnou dát, ktorá sa k nim dostávala. V skutočnosti takáto situácia zvyčajne nastáva v časoch pandémie. Zvážte krízu AIDS v 80. rokoch. Anthony Fauci, ktorý je teraz riaditeľom Národného ústavu pre alergiu a infekčné choroby, v roku 1989 pre Washington Post povedal: „Na začiatku títo (AIDS aktivisti) boli nami znechutení. A tento pocit bol vzájomný. Vedci tvrdia, že všetky pokusy by mali byť obmedzené, rigidné a pomalé. Gay skupiny tvrdia, že zabíjame ľudí byrokraciou. Keď bolo po všetkom, uvedomili sme si, že veľká časť kritiky bola úplne oprávnená. “
V tejto pandémii sa história opakuje. Vo februári mnohí vedci popierali užitočnosť ochranných masiek. Na konci marca boli už povinné pre každého na svete.
Potom nasledovala zúrivá debata o hydroxychlorochíne, antimalariku, ktoré sa používa od 30. rokov 20. storočia. Fauci a ďalší tento liek považujú za „nepreukázaný“, zatiaľ čo iní vedci a lekári uvádzajú uzdravenie, ktoré zdanlivo vyvoláva tento liek. Zdá sa, že veda ešte neponúka jednotnú, objektívnu odpoveď na otázku lieku na liečbu koronavírusu.
A verejnosť považuje túto neistotu za znepokojujúcu. Ľudia nie sú upokojení, keď vládni vedci hovoria o pravdepodobnostiach alebo keď často menia názory. Verejnosť očakáva, že vedci budú ako vzdelaní sudcovia, ktorí pracujú so zákonom, a nie, že z nich budú opatrní detektívi, ktorí zhromažďujú teórie o prípadoch.
Napriek tomu to nie je chyba vládnych vedcov ( keď sú dôkazy zmiešané, čo iného môžu povedať? ) ale je to chyba politikov. Títo volení muži a ženy postavili vedcov pred tlač a poslušne nasledovali ich meniace sa chápanie vírusovej hrozby.
V strachu z toho, že ich vo svojich mestách a štátoch znova nezvolia nedokázali vyvážiť dve konkurenčné verejné dobrá: zdravú verejnosť a zdravú ekonomiku. Pamätajte, že ekonomické poklesy idú štatisticky ruka v ruke so zdravím. Tieto štatistiky sa merajú napríklad v zvýšenej konzumácií alkoholu, zločinnosti, depresii, užívaní drog, rozvodoch, domácom násilí a samovraždách.
Na zníženie oboch rizík mohli politickí vodcovia požiť strednú cestu, akúsi rovnováhu medzi antivírusovými opatreniami a hospodárskym rastom. Je to samozrejme ťažké si predstaviť, a neexistuje dokonalý spôsob, ako to urobiť. Napriek tomu toto je práve práca vedúcich predstaviteľov - vyvážiť konkurujúce si verejné dobrá.
Riziko predstavuje aj politické „tunelové videnie“ vírusu. Od 18. apríla bolo nezamestnaných viac ako 26 miliónov Američanov. Odhaduje sa, že 37 percent pracovných miest, ktoré možno vykonávať z domu, sú prevažne pracovné pozície bielych golierov: účtovníctvo, poradenstvo, právo, médiá, programovanie. Tieto triedne a rasové rozdiely v ekonomickej oblasti by sa v mnohých štátoch mohli stať výbušnými.
Zatiaľ čo veľké firmy sú do značnej miery v poriadku, najväčší zamestnávateľ v krajine - malé podniky - trpia hladom po hotovosti. Bežná americká malá firma má v držbe hotovostné rezervy iba na 27 dní, zistila štúdia JPMorgan Chase z roku 2016. Na mnohých miestach sú podniky zatvorené už viac ako štyridsať dní. Najhoršie na tejto situácii je to, že federálne granty sa prideľujú bankám, ktoré uprednostňujú svojich najsolventnejších zákazníkov. A teda príliš veľa malých firiem je preto odmietnutých a dostávajú sa do zúfalstva. Vytvárame si ďalší zlom medzi dobre prepojenými a opusteným ľuďmi a tento zlom má obrovský potenciál vybuchnúť.
Jedna vec, ktorú história učí opakovane, je, že nepokoje verejnosti môžu oslabiť politické systémy, dokonca aj demokracie.
Čo sa dá urobiť? Uvedomme si, že samoizoláciou sa podarilo zabrániť tomu, aby sa nemocnice preplnili (ako sa stalo v Taliansku ). Mali by sme uznať, že izolácia nie je liekom, ale dôsledkom neexistencie lieku. Ďalej si priznajme, že nejde o dlhodobú stratégiu. Koreň latinského slova pre karanténu sa vzťahuje na štyridsať dní, čo je zhruba doba, počas ktorej sa verejnosť dobrovoľne odizoluje.
Ľudia začínajú vzdorovať izolačným príkazom. Všimnite si, aké sú preplnené pláže na Floride a parky na Manhattane. Protesty proti vládnym opatreniam sa začínajú rozširovať. Bez politického vodcovstva, ktoré vyvažuje osobné a ekonomické zdravie, budú tieto protesty rásť a nakoniec môžu otriasť základmi americkej demokracie.
Nakoniec, zamerajme sa na dve veci na ktorých sa vedci zhodujú: sociálne dištancovanie a umývanie rúk zamestnancov. Mali by byť povinné, spolu s väčším počtom sklenených bariér medzi pokladníkmi a zákazníkmi a malo by sa dbať na prísnejšie dodržiavanie hygienických noriem zamestnancov, nehovoriac o prísnejších normách pre systémy filtrácie vzduchu.
Mali by sa tiež presunúť verejné udalostí - napríklad súdne konania alebo prednášky - do sveta online. Takisto aj všetky vládne platby a podania formulárov by sa mali diať iba prostredníctvom internetu. Stručne povedané; mali by sme opätovne otvoriť ekonomiku rozumne a stupňovito v súlade s novými protiopatreniami.
Toto je nad rámec pôsobnosti vedcov. Sú zaneprázdnení záplavou údajov a kalibráciou ich porozumenia. Toto je úloha politických vodcov: upokojiť verejnosť stanovením noriem a vyvážením prospešných krokov. Stručne povedané mali by začať viesť.
