fbpx
HLAVNÝ DENNÍK
DENNÝ VÝBER NÁZORY

Bieloruská farebná revolúcia bude posledná (Gevorg Mirzajan)

Ilustračný obrázok z protestov v Bielorusku / SITA (AP Foto / Evgeniy Maloletka)

Komentár Gevorga Mirzajana (Pohľad)

Rusko si konečne uvedomilo, že bieloruská farebná revolúcia je záverečnou skúškou pred Majdanom v samotnej Moskve.

Mnoho rokov boli farebné revolúcie riadené Západom v bývalom priestore Sovietskeho zväzu s účelom oslabiť vplyv Moskvy jedným z hlavných nástrojov americkej a európskej politiky proti Rusku.

Niektoré západné elity totiž Rusko veľmi nenávidia a zároveň sa ho boja. A tieto pocity sa často spájajú, pretože strach vždy vyvoláva agresiu. Washingtonu a Bruselu nestačilo vytlačiť Rusko z východnej Európy a upevniť si tam svoj vplyv prostredníctvom unáhleného vstupu týchto krajín do EÚ. Ich cieľom bolo najprv posunúť svoj vplyv až na hranice Ruska a následne zavŕšiť farebnú revolúciu i v samotnej Moskve.

A po všetky tie roky Západ v tejto hre postupne víťazil. Najmä preto, že sa mu podarilo urobiť niekoľko takýchto revolúcií v krajinách, kde na to dozreli vnútorné podmienky. V Gruzínsku, na Ukrajine, v Moldavsku, Arménsku a Kirgizsku. V Arménsku a v Kirgizsku sa im doteraz nepodaril úplný geopolitický obrat. V Moldavsku je obyvateľstvo zo západného výberu postupne sklamané. Každopádne je celkový výsledok zrejmý.

Lukašenko nazval bieloruské protesty „farebnou revolúciou“, pričom obviňuje zahraničné krajiny zo zasahovania

Západ víťazil, pretože po každej farebnej revolúcii Moskva tvrdohlavo odmietala pracovať na chybách. Neuplatňovala svoju „mäkkú silu“, aby si posilnila zostávajúci vplyv v postsovietskom priestore.

Stále si pamätám postoj jedného vysokopostaveného zástupcu ruského ministerstva zahraničných vecí. Radili mu, aby na podporu ruských záujmov pozvali mladých odborníkov z Gruzínska do Ruska. Aby videli skutočné Rusko a mohli s nimi pracovať. „Ale prečo pozývať tých, ktorí sú proti Rusku? Pozvite tých, ktorí nás podporujú,“ odpovedal. Výsledkom bola spolupráca s bývalými elitami z čias Sovietskeho zväzu. A na prácu s gruzínskou občianskou spoločnosťou nezostali zdroje.

Na prvý pohľad v Bielorusku pokračuje víťazné ťaženie euroatlantického tímu. Alexandra Lukašenka sa síce nepodarilo zosadiť, ale stratil legitimitu. Jeho moc zakolísala. Prevzatie Bieloruska Západom by v postate uzavrelo protiruský reťazec krajín od Baltického až k Čiernemu moru. A možno až ku Kaspickému. Ak by sme rátali s tým, že Azerbajdžan je spojencom Turecka. Bielorusko by tak bolo posledným cvičiskom pred Majdanom v samotnom v Rusku.

Strach a únava

V skutočnosti je ale Bielorusko začiatkom konca farebných revolúcií. A nie preto, že pokus o prevrat neviedol k zvrhnutiu Lukašenka. Ale kvôli spôsobu, ako k tomu došlo.

Amerika v očakávaní dokonalej búrky (Vladimír Prochvatilov)

V otázke Bieloruska totiž neexistovalo nadšenie ani jednota zo strany Západu. Opozičnú kandidátku neuznali za zvoleného prezidenta Bieloruska. A EÚ neuložila voči Lukašenkovi dokonca žiadne závažné sankcie. USA sa úplne stiahli.

Niekto samozrejme môže namietať. V USA sú predsa prezidentské voľby. A Európa je opatrná kvôli neochote tlačiť Minsk do náručia Moskvy. Že sa snaží stavať na Lukašenkovej zahraničnej politike „viacerých smerov“. Čo je čiastočne pravda. Poľský premiér predložil tento argument aj na samite EÚ. Krajiny EÚ sa ale zjavne riadili dvoma ďalšími pocitmi. Nimi sú únava a strach.

Európu už nebaví, že farebné revolúcie sú príliš drahé. Nie tak z pohľadu organizácie, ako z hľadiska investícií do následnej podpory. EÚ dokázala zorganizovať štátne prevraty, ale už nedokázala vybudovať „fungujúce demokracie“. Ani jedna krajina, ktorá prežila farebný puč, sa nestala majákom demokracie a hospodárskej prosperity. Moldavsko a Ukrajina naopak upadli do chaosu.

Navyše, nové vlády týchto krajín, ktoré sú do určitej miery deťmi EÚ, zdiskreditovali svojich rodičov. Moldavčania tým, že ukradli miliardu eur z bankového systému krajiny. Ukrajinci zasa tým, že podkopávali rusko-európske vzťahy a požadovali od Európy nové prostriedky.

Stiahnutie vojsk USA z Nemecka a Nord Stream 2 zviazal Washington do jedného uzla (Dmitrij Sedov)

Tieto skúsenosti nielenže neprispeli k posilneniu „farebných“ nálad v postsovietskom priestore, ale naopak odradili ostatné krajiny od podobných pokusov. Príklad ukrajinského Majdanu a jeho dôsledkov sa bez pochýb stal najdôležitejším odstrašujúcim príkladom pre bieloruský protest. Pri výbere medzi Lukašenkom a premenou svojej krajiny na druhú Ukrajinu, Bielorusi uprednostnili menšie zlo.

Strach z Ruska

Čo sa týka strachu, ide o strach z Ruska. Kremeľ sa naučil niektoré ukrajinské lekcie. Dal jasne najavo, že je pripravený brániť bieloruský ľud pred západnými zásahmi. Vzhľadom na mimoriadne úzke vzťahy medzi Bieloruskom a Ruskom, blízkosť národov, ako aj na existenciu rôznych zmlúv, by ruská pomoc mohla mať rôzne formy. Od podpory bieloruského hospodárstva po rozmiestnenie vojsk.

Európa pochopila, že Západ nemá vôľu, zdroje a ani túžbu poraziť Rusko v tejto konfrontácii. Tým dáva jasný odkaz i ďalším „demokratom“ v postsovietskom priestore, ktorý ešte nebol zasiahnutý Majdanom. Ale tiež európskym elitám v štátoch, kde už farebné revolúcie zvíťazili. Európa sa jednoducho nepostaví proti Rusku, aby chránila ich záujmy. A tým ich odrádza hrať úlohy pešiakov v protiruských hrách.

O plánoch zmeny režimu v Bielorusku, prostredníctvom okrúhleho stola (Sergej Pavlenko)

SÚVISIACE

Používame cookies aby sme pre vás zabezpečili ten najlepší zážitok z našich webových stránok. OK Viac info