Sú zarastení, špinaví a smrdia. Keď ich stretneme, odvraciame od nich zrak a zakrývame  si nos. Rodina sa za nich hanbí a spoločnosť si ich veľmi nevšíma. Veď prečo aj? Môžu si za to sami. A tak sa sami starajú o seba. Žobrú, pijú čučo  a vyberajú kontajnery. Prespávajú pod hviezdami. V lete to ešte ide, ale najhoršie je, keď udrú mrazy. Ako vtedy. Osy boli premnožené, prišla tuhá zima, ako Janko predpovedal. Bola to jeho posledná zima.

Bol advent, keď v našom malom meste krátko po sebe umreli traja bezdomovci. Jedného z nich som dobre poznala. Robila som s ním tri rozhovory. Chcela som zaznamenať jeho život tak, ako ho žil a videl svojimi očami. Z rozhovorov vznikla trilógia o poondiatom živote bezdomovca.

Kam sa podel ten pekný chlapec, ktorého som poznala -1. časť

Hádam desaťkrát som obišla celé námestie, motala som sa okolo Štúra, Tesco som obiehala, nakukla som aj do najzafajčenejšej  krčmy, prešla som celý park, kým sme sa našli. Dostal avízo, spolu so mnou ho hľadali všetci bezdomovci a  polovica námestia. Išiel mi oproti so svojím smutným príbehom aj so všetkým svojím imaním v jednej igelitke.

Nebudem tajiť, tykáme si, poznám ho od decka,  preto ma jeho ťažký život zvlášť zaujímal

Z ponúkaných možností  si vyberá skromný bufet na námestí. Usadíme sa oproti sebe, objednám držkovú, tú má vraj rád, a začínam rozhovor. Polievka  s nadrobeným rožkom mu nechutí, nejde to do mňa, hovorí a zapíja pivom. A pivo ti chutí, pýtam sa, dáš si ešte? Už ani nie, keď ja mám najradšej víno, kupujem vo veľkosklade , kúsok za parkom to je, jeden a pol litra za 65 centov, na tržnici stojí 90 a na stanici euro, vidím, že má prehľad. A peniaze kde berieš, aj dostávaš niečo? Nedostávam,  mám akurát to, čo si vyžobrem, niekedy  dvaja máme aj na päť fliaš, len nás pri Štúrovi nesmú chytiť policajti, lebo nám ho vylejú. Raz som dostal pokutu pätnásť eur, ale nezaplatil som. Aj si voľačo zarobíme, keď pomáhame na stavbe, teraz budú záhrady, dostanem  takých 20 eur za deň. No, dojedz to, ponúkam,  vychladne ti, nejde to do mňa, možno niečo na večeru a na raňajky keby, doloží trošku ostýchavo a ja bez ostychu odpoviem, že dobre.

Neviem, čo prežíva, ale ja mám nepríjemné pocity

Nielen kvôli vyzliekaniu duše, pozerám sa na typickú tvár bezdomovca a pýtam sa, kam sa podel ten pekný chlapec, ktorého som poznala, ani zamak niekdajšej krásy.

Na polievku chodím jeden aj dva razy za týždeň, už som jednu  mal, presviedča ma, a ja cítim, že klame a varenú stravu vôbec neje. Naozaj to doňho nejde. A čo jedávaš, som zvedavá na jeho menu. Najčastejšie  rožky s paštétou, aj párky, niekedy sa stane, že nám dobrá pani kúpi rožky a salámu. Už som aj banány dostal. Aj kontajnery vyberáš, pýtam sa a čakám, lepšie povedané, chcem počuť zápornú odpoveď.  By si bola prekvapená, čo tam nájdem, celé kura, bôčik, klobásu aj rezne. Veď môžeš z toho ochorieť, to nejedz, prosím ťa!  Neboj sa, ja smradľavé nejem, a nech  tu aj zdochnem, u doktora som nebol, ani nepamätám. Ale bolí ma pravé rameno, mal som vykĺbené, a chyť mi ruky, na, opáč, mám ich horúce, aj by som chcel robiť, nič odborné neviem, ja som sa nevyučil, zváračov potrebujú, ale výkopové práce keby boli, ono sa to ešte otočí do koľaje, s optimizmom uzatvára odpoveď na otázku, či hľadá nejakú prácu. Vzápätí  si  už protirečí: neviem, čo budem robiť, rozmýšľam, neviem, to sa nedá dať do poriadku, o tretej kladú vence, SNP je.

Je to kruté, takýto život, nebaví ma to, som hotový z toho, hotový

A priznám sa, aj ja som hotová, som hotová z chaosu v jeho hlave  a z mnohých odpovedí typu neviem, nepamätám sa, hoci sa pýtam na veci nedávno minulé. Pociťujem úprimnú ľútosť, aj keď viem, že za stratou rodiny a domova nebola len strata zamestnania, ale aj gamblerstvo a alkohol. Ale  k tomu sa akosi nepriznáva. Vypil som si pivo a poldeci, ako každý.

Nie, nehanbím sa žobrať

Ani dcéra sa za mňa nehanbí, aj sa zastaví pri mne,  chodí s hokejistom, syna som už dávno nevidel, na SNP má narodeniny, devätnásť. Ženu mám rád, stále ju ľúbim, ale už má druhého, voľakde od Trenčína, tá ma obchádza, odkedy ma vyhodila, som ju nestretol, svokrovcov som akurát videl včera, svokra ma mala rada, ale oni ma asi nezbadali, rozpráva   o svojej stratenej rodine.

Na ulici som päť rokov

Rok som žil u sestry v chatke. Cez zimu spávam v haciende, aj na víkendy ta chodím, ináč pri potoku, tam sa aj umývam, a keď prší, tak pod suchým, v parku na kruháči, na lavičke, a kde sa dá. Pýtam sa na haciendu, kde to je, čo to je. To je vrátnica v starej nemocnici, tam mám matrace a kamarátov.  Je to skoro ako doma, blízko je charita, dajú mi čisté oblečenie. A mne sa zdá, že tá jeho hacienda naozaj vyvoláva  ilúziu domova, aj keď iba v zime.

Prichádzajúcej zimy sa nebojí, má strechu nad hlavou

Tú, kde sa narodil, spálil oheň. V plameňoch zhorela žena, čo mu bola najmilšia. Mama si rada vypila, ako a prečo k tomu prišlo, to nikto nezistí, keby som bol doma, tak sa to nestane, uzatvára smutnú spoveď tou najsmutnejšou kapitolou zo svojho poondiateho života.

V útulku som bol, ako pes, ale ušiel som, to nebol život pre mňa – 2. časť

Po roku som ho opäť vyhľadala. Zvedavá, čo sa zmenilo za ten čas. Dnes to nebolo ťažké, na prvý šup som ho našla. Podišla som k nemu,  či sa môžeme porozprávať. Ale najskôr si ťa odfotím, môžem? Súhlasí. Teším sa, že  fotky  budú autentické, nie ako minule. Sem, na túto lavičku si sadnem. Tu sa môžem aj oprieť. Pripravený čaká už len na mňa. Ešte mu z vedľajšej lavičky  prinesiem batoh, nech aj ten je na fotke. Urobím  pár záberov a hľadáme iné miesto. Chce pri fontáne. Voda strieka, ochladzuje ovzdušie.  Hoci  je dosť chladno, zima mu nie je, mám vetrovku, hovorí. Usadí sa  na okraj a ochotne mi zapózuje; akurát ho mrzí, že nie je oholený. Aj keď, ani neviem, či som ho, odkedy je na ulici, oholeného vôbec videla.

Poďme sa rozprávať

Posadíme sa na najbližšiu lavičku s operadlom. Oproti sedia dvaja páni, očkom blysnú po nás, čo to za čudná dvojica?! Aj žena, ktorá prechádza okolo, obracia hlavu k nám. Len sa nepotkni, baba jedna zvedavá! Tí ľudia fakt nepoznajú móresy. Dokonca by som povedala, že sa na nás posmešne  usmieva.  Je čosi po dvanástej, a tak môjho spoločníka pozývam na obed do blízkej reštaurácie.  Hovorí, že chodí ta na polievku, ale teraz nie, teraz nemá chuť. Tak mu z môjho nákupu vyložím paštéty a banány. Rožky netreba, mám,  a tovar odkladá do vaku.

Za celú zimu som ťa jedinký raz nevidela, čo bolo s tebou?

Začínam  rozhovor a on nič, akoby ma ani nepočul. Preto ešte raz zopakujem otázku, chvíľu rozmýšľa,  nevie, ako začať, ale potom sa rozhovorí. Skoro som umrel. Už boli studené noci a ja som spával vonku, tam  pri potoku. Ženy z mesta mi priniesli aj paplóny, aj kožuchy, aj duchnu. Len som sa jedného dňa zobudil tuto v nemocnici. Ako som sa ta dostal, to ti nepoviem,  iba toľko viem, čo mi povedali. Pani, ktorá bola vysypať smeti, že mi zavolala pomoc. A že ma podchladeného odviezli do špitála. Čo ja   viem, koľko som tam ležal, hádam týždeň. Potom ma ešte vykúpali, dali mi čisté oblečenie a dvaja páni z mestského úradu ma zaviezli do Nového Mesta. Do útulku, ako psa. Ja som na voľný život naučený, príroda a tak....  ale teplo tam bolo. Už aj hríby budú rásť, napršalo, zrazu prehodí  reč. Doma som dávno nebol, čo som mamu pochoval. A so smútkom v hlase si spomenie na tragédiu, keď mu požiar zobral chalúpku a s chalúpkou aj mamu. Zdá sa mi, že sa mu aj úzke oči zalesknú. Po mene  pospomína všetkých obyvateľov, ktorí v jeho dedine žijú. Aj tých, čo pomreli. Má aktuálne správy, občas  sa mu prihovorí niekto z rodákov.  Nehanbia sa, prídu za mnou. Spomenie i deti. Dcéru niekedy stretnem pred Tescom a syna som už druhý rok nevidel, ten je v Trenčíne alebo v kerej márii.

Ale to sme odbočili, poďme my do Nového Mesta

Tí muži, čo ma sem doviezli, mi zaplatili ubytovanie na dva mesiace. A ešte dali 200 eur  šéfovi Blanárovi,  na moje výdavky. Tam som bol aj cez Vianoce, celú zimu. Ráno som už o šiestej mohol vypadnúť. Starý mi dal dve eurá na deň, večer o desiatej som musel byť naspäť. Chodili sme pred Kaufland, niečo sme si vyžobrali. V Uhlíku, to je taká krčmička, tam sme si dali pivko, čaj, kávu a v teple sme presedeli do večera. Služba na ubytovni nesmela z nás cítiť alkohol. Museli sme na ňu dýchnuť, a keď sme páchli, poslali nás na dve hodiny na čerstvý vzduch. A ja pri týchto slovách a mojej úžasnej predstavivosti ľutujem službu za takéto testovanie a pýtam sa, či sa mu niekedy stalo, že ho neprijali. Neviem, či mu môžem veriť, ale priznáva len jedno zlyhanie. A pritom nos má brontový ako najbrontovejší zemiak, čo mu aj do očí poviem. Nenahnevá sa, vie, že mám pravdu. Sestra sa chcela so mnou stretnúť, poslala mi list a v obálke peniaze na cestu. Vtedy som si poriadne šľahol, preto ma nepustili. To nebol život pre mňa,  ja som naučený na inakší štýl, preto som ušiel. A po mne ešte jeden, z Bánoviec tam ostal už len Paľo,  ale ten je tam už dlhšie.  Aha, akurát ide jeho mama.

Bol som aj za primátorom

Bol som za ním, že nech tu aj pre nás niečo vybudujú, aby sme nemuseli až do Nového Mesta chodiť. Pri policajtoch je opustená škola, nejaké ubytovanie pre bezdomovcov by sa z nej dalo urobiť. Povedal mi, že už sa na tom pracuje. Ale nikde nič. A bol som za ním aj 1. mája, pýtal som si  aspoň jedno euro. Bohužiaľ, nie, kríza je, povedal mi. A pozri sa naňho, jaký je vypasený, a tenký bol  jak rúčka do motyky, keď poštu roznášal. Pekná kríza! Jeho zástupkyňa mi dala aspoň stravný lístok. Nuž, všelijakí sme ľudia, takto  múdro uzatvára tému Primátor a starostlivosť o bezdomovcov.

V parku je to v noci nebezpečné

A teraz v lete kde spávaš,  stále v parku? Už bývam u kamaráta, tam sedí, pozri, a pohľadom ukazuje na muža  na lavičke za Štúrom. Uňho v garáži máme tri postele, niekedy tam spíme dvaja, niekedy traja. Je dobre, že máme aspoň strechu nad hlavou. Dávam mu za pravdu a ďalej sa pýtam a počúvam. Kachle nemáme, nevaríme si. Má to jednu výhodu, aspoň nepodpálime. A do parku chodíme len cez deň, posedieť si. V noci je to tam nebezpečné, chodia ta  feťáci a popíja tam mládež, v noci nie, bál by som sa.

Slovo autorky

Janko má pravdu, naozaj sme všelijakí. Už pohľady ľudí na nás, ako sme tam spolu sedeli, veľa hovorili. A veľa som mu povedala aj ja.  Keď sa už nedokáže a nechce vrátiť do normálneho života, nech aspoň toľko nepije. Nech si chráni  chatrné zdravie, čo mu ešte ostalo. Pri mojich slovách otvára vak, pozri, žiadne víno nemám, polepšil som sa. Vytiahne fľašku s vodou a ponúka ma. Na, napi sa, obyčajná voda, v Tescu som načapoval.  Naozaj tam nemal víno, možno aj preto pýtal eurá, aby si ho mohol kúpiť. A vo mne sa bili dve myšlienky. Nakoniec som mu na tú „polievku“ predsa len dala.

Kdeže sa ten Janko na zimu podeje - 3. časť

Vo vzduchu poletujú pavučiny babieho leta. Najteplejšie obdobie už odchádza. Poslednými  dotykmi pohládza ľudí na námestí. Nikto sa nikam neponáhľa, je príjemný deň. Sedím na lavičke za Štúrom. To miesto som vybrala ja. Svieti  naň slniečko a Ľudevít nebude vidieť tých  zvedavcov, ktorí okolo nás prechádzajú. Sedím totiž vedľa muža, ktorý veľmi neladí s atmosférou dňa. Preto tie pohľady. 

Sú na svete aj dobrí ľudia

Bude to dobre, hovorí Janko, keď sa pýtam, kam pôjde na zimu. Mám dobrého kamaráta, pokračuje a očami blúdi okolo, aby mi ho ukázal. Do toho prefrčí námestím cyklista. Aha, Ľubo! To je dobrý  človek. Ešte som  býval so ženou u svokrovcov , len som mu povedal, že Ľubo, potrebujem byt, a o týždeň  som už mal kľúče. Veď som sa mu na chalupe aj čosi narobil. Vidíš, a teraz sa tam žena rozťahuje s frajerom.  Ale sú na svete aj dobrí ľudia. Chodí za nami jedna pani s hrncom teplej polievky. Je sama a pre  jedného sa jej neoplatí variť. Neviem, ako sa volá. A ešte je tu jeden chlapec, ani tomu meno nepoznám, ten sa  vždy opýta, čo nám má kúpiť. Aj nám to kúpi. Len okúpať sa nemáme  kde. V lete sme chodili na priehradu.

Osy boli premnožené

Predpovedajú tuhú zimu, opäť sa vraciam k tomu, o čom sme začali.  Bude tuhá, osy boli premnožené, zamudruje a ja rozmýšľam, či naozaj boli, a tá pranostika, že má čosi do seba, asi bude pravdivá.

Ten kamarát je bývalý vojak a robil aj policajta. Spolu bývame uňho v garáži. Boli sme tam traja, ale toho tretieho vyhodil, lebo chodil ožratý a robil bordel. A kedy sa chodí na hroby, ešte sa opýta, lebo si odrazu spomenul na mamu. Keď máš mamu, máš kam ísť, povie a ja ticho súhlasím.

Ale v  garáži nemáte kúrenie,  pomrznete, keď prídu mrazy, hovorím a vážne sa bojím, aby sa nestalo to, čo vlani, keď ho podchladeného našli ráno pri potoku. Zoženieme ohrievačik, pohotovo odpovie. Keď mu poviem, že to zožerie veľa peňazí, tvári sa, že ma nepočul a ešte raz zopakuje vetu s ohrievačikom. Neboj sa, bude to dobre, takto optimisticky ukončil náš rozhovor.

Slovo autorky na záver

To bol náš posledný rozhovor. Keď krátko nato zomrel Jankov kamarát, jeho sestra vyhnala Janka na ulicu. Sen o teple a ohrievačiku  sa rozplynul ako obláčik dymu. Ostalo námestie s lavičkami. Zima bola tuhá, ako to osy s Jankom predpovedali.  Smrť si ho našla na mieste, kde rád sedával.  Kde občas za ním prišiel niekto z rodákov, aby mu povedal, čo je doma nové. Už nikto nepríde. Na svojej lavičke zaspal naveky. Zamrzol. Štúr sa naňho z výšky pozeral, ale pomôcť mu nemohol. A jeho studený bronzový plášť by ho pred chladom aj tak neochránil. Ani ľudia ho neochránili. V útulku sa cítil ako pes,  preto ušiel. Mal pravdu, keď hovoril, že bude dobre. On to tušil. Už mu je dobre.

Ktovie, čo sa mu snívalo, možno videl anjela, možno dievčatko so zápalkami

Vo vzduchu poletujú vločky snehu. Námestie je prázdne. Ľudia sedia v teplých príbytkoch, len malá predavačka zápaliek chodí z domu do domu a ponúka svoj tovar: Kúpte si kartón zápaliek! Na ľahostajnosť kúpte liek!

Na vysvietenej budove na námestí sa  otvoria všetky okná; radní páni vystrčia hlavy a prekrikujú sa: aj sem jeden, aj sem, ja vezmem aj dva, aj sem, aj sem...

Ďakujeme, že nás čítate, že nás sledujete a ZDIEĽANÍM pomáhate alternatíve. Vážime si vašu podporu. Nájdete nás aj na sociálnej sieti Facebook a aj na Telegrame tu: https://t.me/hlavnydennik