Podporte našu redakciu
Ak si vážite našu prácu, môžete nás podporiť dobrovoľným finančným príspevkom.
IBAN
SK9102000000004373736457
BIC/SWIFT:SUBASKBX
Názov účtu:VERBINA, o.z.
Ak si vážite našu prácu, môžete nás podporiť dobrovoľným finančným príspevkom.
IBAN
SK9102000000004373736457
Niekdajší novinár a spravodajský dôstojník Peter „Ďateľ“ Tóth sa vo svojom najnovšom videokomentári venuje medializovanej kauze nákupu „ruských kamier“ pre pot…
Český futbalista Adam Hložek skóroval v generálke na novú sezónu z penalty, no už v 32. minúte bol vystriedaný. Na vážnejšie zranenie to však nevyzerá. Pred novým ročníkom spolu so spoluhráčmi rozdával fanúšikom Hoffenheimu podpisy, úsmevy či si s nimi vymenil niekoľko slov.
Sociálnodemokratický český politik Jiří Paroubek analyzuje aktuálnu situáciu, v akej sa nachádza Ukrajina.
Fyzioterapeut Adam James tvrdí, že Trump vykazuje príznaky demencie. Upozornil na jeho oči, bdelosť aj spánkový rytmus.
Najnovšie články z partnerského portálu somzdediny.sk
Predseda vlády SR Robert Fico mi telefonoval a dôrazne ma informoval, že za moje včerajšie vyjadrenia vo vysielaní TA3 proti mne podnikne právne kroky. Popoludní zverejnil na sociálnej sieti status, v ktorom žiadal právne kroky voči mojej osobe od spoločnosti ČEZ, JAVYS a ministerky hospodárstva, píše politický analytik Eduard Chmelár v reakcii na sociálnej sieti, ktorú prinášame v plnom znení.
Bývalý minister školstva podrobil analýze článok Denníka N. Výsledkom sú vymyslené fakty.
Obyčajný vysávač pozná náš dom lepšie ako my sami...
Socializmus veľmi hodnotiť nemôžem - keď sa cez námestia prehnala Nežná, začala som chodiť na strednú školu. Jedna vec ma však prekvapuje.
Ako vidno, naparovanie a komunistická minulosť v tvojej rodine je stále živá.
Po zmene voda, pôda, les za automaty a hazard by zmena Huliaka na progresívca úplne neuveriteľná nebola...
Komentáre
31. 10. 2025
Sú zarastení, špinaví a smrdia. Keď ich stretneme, odvraciame od nich zrak a zakrývame si nos. Rodina sa za nich hanbí a spoločnosť si ich veľmi nevšíma. Veď prečo aj? Môžu si za to sami. A tak sa sami starajú o seba. Žobrú, pijú čučo a vyberajú kontajnery. Prespávajú pod hviezdami. V lete to ešte ide, ale najhoršie je, keď udrú mrazy. Ako vtedy. Osy boli premnožené, prišla tuhá zima, ako Janko predpovedal. Bola to jeho posledná zima.
Bol advent, keď v našom malom meste krátko po sebe umreli traja bezdomovci. Jedného z nich som dobre poznala. Robila som s ním tri rozhovory. Chcela som zaznamenať jeho život tak, ako ho žil a videl svojimi očami. Z rozhovorov vznikla trilógia o poondiatom živote bezdomovca.
Kam sa podel ten pekný chlapec, ktorého som poznala -1. časť
Hádam desaťkrát som obišla celé námestie, motala som sa okolo Štúra, Tesco som obiehala, nakukla som aj do najzafajčenejšej krčmy, prešla som celý park, kým sme sa našli. Dostal avízo, spolu so mnou ho hľadali všetci bezdomovci a polovica námestia. Išiel mi oproti so svojím smutným príbehom aj so všetkým svojím imaním v jednej igelitke.
Z ponúkaných možností si vyberá skromný bufet na námestí. Usadíme sa oproti sebe, objednám držkovú, tú má vraj rád, a začínam rozhovor. Polievka s nadrobeným rožkom mu nechutí, nejde to do mňa, hovorí a zapíja pivom. A pivo ti chutí, pýtam sa, dáš si ešte? Už ani nie, keď ja mám najradšej víno, kupujem vo veľkosklade , kúsok za parkom to je, jeden a pol litra za 65 centov, na tržnici stojí 90 a na stanici euro, vidím, že má prehľad. A peniaze kde berieš, aj dostávaš niečo? Nedostávam, mám akurát to, čo si vyžobrem, niekedy dvaja máme aj na päť fliaš, len nás pri Štúrovi nesmú chytiť policajti, lebo nám ho vylejú. Raz som dostal pokutu pätnásť eur, ale nezaplatil som. Aj si voľačo zarobíme, keď pomáhame na stavbe, teraz budú záhrady, dostanem takých 20 eur za deň. No, dojedz to, ponúkam, vychladne ti, nejde to do mňa, možno niečo na večeru a na raňajky keby, doloží trošku ostýchavo a ja bez ostychu odpoviem, že dobre.
Nielen kvôli vyzliekaniu duše, pozerám sa na typickú tvár bezdomovca a pýtam sa, kam sa podel ten pekný chlapec, ktorého som poznala, ani zamak niekdajšej krásy.
Na polievku chodím jeden aj dva razy za týždeň, už som jednu mal, presviedča ma, a ja cítim, že klame a varenú stravu vôbec neje. Naozaj to doňho nejde. A čo jedávaš, som zvedavá na jeho menu. Najčastejšie rožky s paštétou, aj párky, niekedy sa stane, že nám dobrá pani kúpi rožky a salámu. Už som aj banány dostal. Aj kontajnery vyberáš, pýtam sa a čakám, lepšie povedané, chcem počuť zápornú odpoveď. By si bola prekvapená, čo tam nájdem, celé kura, bôčik, klobásu aj rezne. Veď môžeš z toho ochorieť, to nejedz, prosím ťa! Neboj sa, ja smradľavé nejem, a nech tu aj zdochnem, u doktora som nebol, ani nepamätám. Ale bolí ma pravé rameno, mal som vykĺbené, a chyť mi ruky, na, opáč, mám ich horúce, aj by som chcel robiť, nič odborné neviem, ja som sa nevyučil, zváračov potrebujú, ale výkopové práce keby boli, ono sa to ešte otočí do koľaje, s optimizmom uzatvára odpoveď na otázku, či hľadá nejakú prácu. Vzápätí si už protirečí: neviem, čo budem robiť, rozmýšľam, neviem, to sa nedá dať do poriadku, o tretej kladú vence, SNP je.
A priznám sa, aj ja som hotová, som hotová z chaosu v jeho hlave a z mnohých odpovedí typu neviem, nepamätám sa, hoci sa pýtam na veci nedávno minulé. Pociťujem úprimnú ľútosť, aj keď viem, že za stratou rodiny a domova nebola len strata zamestnania, ale aj gamblerstvo a alkohol. Ale k tomu sa akosi nepriznáva. Vypil som si pivo a poldeci, ako každý.
Ani dcéra sa za mňa nehanbí, aj sa zastaví pri mne, chodí s hokejistom, syna som už dávno nevidel, na SNP má narodeniny, devätnásť. Ženu mám rád, stále ju ľúbim, ale už má druhého, voľakde od Trenčína, tá ma obchádza, odkedy ma vyhodila, som ju nestretol, svokrovcov som akurát videl včera, svokra ma mala rada, ale oni ma asi nezbadali, rozpráva o svojej stratenej rodine.
Rok som žil u sestry v chatke. Cez zimu spávam v haciende, aj na víkendy ta chodím, ináč pri potoku, tam sa aj umývam, a keď prší, tak pod suchým, v parku na kruháči, na lavičke, a kde sa dá. Pýtam sa na haciendu, kde to je, čo to je. To je vrátnica v starej nemocnici, tam mám matrace a kamarátov. Je to skoro ako doma, blízko je charita, dajú mi čisté oblečenie. A mne sa zdá, že tá jeho hacienda naozaj vyvoláva ilúziu domova, aj keď iba v zime.
Tú, kde sa narodil, spálil oheň. V plameňoch zhorela žena, čo mu bola najmilšia. Mama si rada vypila, ako a prečo k tomu prišlo, to nikto nezistí, keby som bol doma, tak sa to nestane, uzatvára smutnú spoveď tou najsmutnejšou kapitolou zo svojho poondiateho života.
Po roku som ho opäť vyhľadala. Zvedavá, čo sa zmenilo za ten čas. Dnes to nebolo ťažké, na prvý šup som ho našla. Podišla som k nemu, či sa môžeme porozprávať. Ale najskôr si ťa odfotím, môžem? Súhlasí. Teším sa, že fotky budú autentické, nie ako minule. Sem, na túto lavičku si sadnem. Tu sa môžem aj oprieť. Pripravený čaká už len na mňa. Ešte mu z vedľajšej lavičky prinesiem batoh, nech aj ten je na fotke. Urobím pár záberov a hľadáme iné miesto. Chce pri fontáne. Voda strieka, ochladzuje ovzdušie. Hoci je dosť chladno, zima mu nie je, mám vetrovku, hovorí. Usadí sa na okraj a ochotne mi zapózuje; akurát ho mrzí, že nie je oholený. Aj keď, ani neviem, či som ho, odkedy je na ulici, oholeného vôbec videla.
Posadíme sa na najbližšiu lavičku s operadlom. Oproti sedia dvaja páni, očkom blysnú po nás, čo to za čudná dvojica?! Aj žena, ktorá prechádza okolo, obracia hlavu k nám. Len sa nepotkni, baba jedna zvedavá! Tí ľudia fakt nepoznajú móresy. Dokonca by som povedala, že sa na nás posmešne usmieva. Je čosi po dvanástej, a tak môjho spoločníka pozývam na obed do blízkej reštaurácie. Hovorí, že chodí ta na polievku, ale teraz nie, teraz nemá chuť. Tak mu z môjho nákupu vyložím paštéty a banány. Rožky netreba, mám, a tovar odkladá do vaku.
Začínam rozhovor a on nič, akoby ma ani nepočul. Preto ešte raz zopakujem otázku, chvíľu rozmýšľa, nevie, ako začať, ale potom sa rozhovorí. Skoro som umrel. Už boli studené noci a ja som spával vonku, tam pri potoku. Ženy z mesta mi priniesli aj paplóny, aj kožuchy, aj duchnu. Len som sa jedného dňa zobudil tuto v nemocnici. Ako som sa ta dostal, to ti nepoviem, iba toľko viem, čo mi povedali. Pani, ktorá bola vysypať smeti, že mi zavolala pomoc. A že ma podchladeného odviezli do špitála. Čo ja viem, koľko som tam ležal, hádam týždeň. Potom ma ešte vykúpali, dali mi čisté oblečenie a dvaja páni z mestského úradu ma zaviezli do Nového Mesta. Do útulku, ako psa. Ja som na voľný život naučený, príroda a tak.... ale teplo tam bolo. Už aj hríby budú rásť, napršalo, zrazu prehodí reč. Doma som dávno nebol, čo som mamu pochoval. A so smútkom v hlase si spomenie na tragédiu, keď mu požiar zobral chalúpku a s chalúpkou aj mamu. Zdá sa mi, že sa mu aj úzke oči zalesknú. Po mene pospomína všetkých obyvateľov, ktorí v jeho dedine žijú. Aj tých, čo pomreli. Má aktuálne správy, občas sa mu prihovorí niekto z rodákov. Nehanbia sa, prídu za mnou. Spomenie i deti. Dcéru niekedy stretnem pred Tescom a syna som už druhý rok nevidel, ten je v Trenčíne alebo v kerej márii.
Tí muži, čo ma sem doviezli, mi zaplatili ubytovanie na dva mesiace. A ešte dali 200 eur šéfovi Blanárovi, na moje výdavky. Tam som bol aj cez Vianoce, celú zimu. Ráno som už o šiestej mohol vypadnúť. Starý mi dal dve eurá na deň, večer o desiatej som musel byť naspäť. Chodili sme pred Kaufland, niečo sme si vyžobrali. V Uhlíku, to je taká krčmička, tam sme si dali pivko, čaj, kávu a v teple sme presedeli do večera. Služba na ubytovni nesmela z nás cítiť alkohol. Museli sme na ňu dýchnuť, a keď sme páchli, poslali nás na dve hodiny na čerstvý vzduch. A ja pri týchto slovách a mojej úžasnej predstavivosti ľutujem službu za takéto testovanie a pýtam sa, či sa mu niekedy stalo, že ho neprijali. Neviem, či mu môžem veriť, ale priznáva len jedno zlyhanie. A pritom nos má brontový ako najbrontovejší zemiak, čo mu aj do očí poviem. Nenahnevá sa, vie, že mám pravdu. Sestra sa chcela so mnou stretnúť, poslala mi list a v obálke peniaze na cestu. Vtedy som si poriadne šľahol, preto ma nepustili. To nebol život pre mňa, ja som naučený na inakší štýl, preto som ušiel. A po mne ešte jeden, z Bánoviec tam ostal už len Paľo, ale ten je tam už dlhšie. Aha, akurát ide jeho mama.
Bol som za ním, že nech tu aj pre nás niečo vybudujú, aby sme nemuseli až do Nového Mesta chodiť. Pri policajtoch je opustená škola, nejaké ubytovanie pre bezdomovcov by sa z nej dalo urobiť. Povedal mi, že už sa na tom pracuje. Ale nikde nič. A bol som za ním aj 1. mája, pýtal som si aspoň jedno euro. Bohužiaľ, nie, kríza je, povedal mi. A pozri sa naňho, jaký je vypasený, a tenký bol jak rúčka do motyky, keď poštu roznášal. Pekná kríza! Jeho zástupkyňa mi dala aspoň stravný lístok. Nuž, všelijakí sme ľudia, takto múdro uzatvára tému Primátor a starostlivosť o bezdomovcov.
A teraz v lete kde spávaš, stále v parku? Už bývam u kamaráta, tam sedí, pozri, a pohľadom ukazuje na muža na lavičke za Štúrom. Uňho v garáži máme tri postele, niekedy tam spíme dvaja, niekedy traja. Je dobre, že máme aspoň strechu nad hlavou. Dávam mu za pravdu a ďalej sa pýtam a počúvam. Kachle nemáme, nevaríme si. Má to jednu výhodu, aspoň nepodpálime. A do parku chodíme len cez deň, posedieť si. V noci je to tam nebezpečné, chodia ta feťáci a popíja tam mládež, v noci nie, bál by som sa.
Janko má pravdu, naozaj sme všelijakí. Už pohľady ľudí na nás, ako sme tam spolu sedeli, veľa hovorili. A veľa som mu povedala aj ja. Keď sa už nedokáže a nechce vrátiť do normálneho života, nech aspoň toľko nepije. Nech si chráni chatrné zdravie, čo mu ešte ostalo. Pri mojich slovách otvára vak, pozri, žiadne víno nemám, polepšil som sa. Vytiahne fľašku s vodou a ponúka ma. Na, napi sa, obyčajná voda, v Tescu som načapoval. Naozaj tam nemal víno, možno aj preto pýtal eurá, aby si ho mohol kúpiť. A vo mne sa bili dve myšlienky. Nakoniec som mu na tú „polievku“ predsa len dala.
Vo vzduchu poletujú pavučiny babieho leta. Najteplejšie obdobie už odchádza. Poslednými dotykmi pohládza ľudí na námestí. Nikto sa nikam neponáhľa, je príjemný deň. Sedím na lavičke za Štúrom. To miesto som vybrala ja. Svieti naň slniečko a Ľudevít nebude vidieť tých zvedavcov, ktorí okolo nás prechádzajú. Sedím totiž vedľa muža, ktorý veľmi neladí s atmosférou dňa. Preto tie pohľady.
Bude to dobre, hovorí Janko, keď sa pýtam, kam pôjde na zimu. Mám dobrého kamaráta, pokračuje a očami blúdi okolo, aby mi ho ukázal. Do toho prefrčí námestím cyklista. Aha, Ľubo! To je dobrý človek. Ešte som býval so ženou u svokrovcov , len som mu povedal, že Ľubo, potrebujem byt, a o týždeň som už mal kľúče. Veď som sa mu na chalupe aj čosi narobil. Vidíš, a teraz sa tam žena rozťahuje s frajerom. Ale sú na svete aj dobrí ľudia. Chodí za nami jedna pani s hrncom teplej polievky. Je sama a pre jedného sa jej neoplatí variť. Neviem, ako sa volá. A ešte je tu jeden chlapec, ani tomu meno nepoznám, ten sa vždy opýta, čo nám má kúpiť. Aj nám to kúpi. Len okúpať sa nemáme kde. V lete sme chodili na priehradu.
Predpovedajú tuhú zimu, opäť sa vraciam k tomu, o čom sme začali. Bude tuhá, osy boli premnožené, zamudruje a ja rozmýšľam, či naozaj boli, a tá pranostika, že má čosi do seba, asi bude pravdivá.
Ten kamarát je bývalý vojak a robil aj policajta. Spolu bývame uňho v garáži. Boli sme tam traja, ale toho tretieho vyhodil, lebo chodil ožratý a robil bordel. A kedy sa chodí na hroby, ešte sa opýta, lebo si odrazu spomenul na mamu. Keď máš mamu, máš kam ísť, povie a ja ticho súhlasím.
Ale v garáži nemáte kúrenie, pomrznete, keď prídu mrazy, hovorím a vážne sa bojím, aby sa nestalo to, čo vlani, keď ho podchladeného našli ráno pri potoku. Zoženieme ohrievačik, pohotovo odpovie. Keď mu poviem, že to zožerie veľa peňazí, tvári sa, že ma nepočul a ešte raz zopakuje vetu s ohrievačikom. Neboj sa, bude to dobre, takto optimisticky ukončil náš rozhovor.
To bol náš posledný rozhovor. Keď krátko nato zomrel Jankov kamarát, jeho sestra vyhnala Janka na ulicu. Sen o teple a ohrievačiku sa rozplynul ako obláčik dymu. Ostalo námestie s lavičkami. Zima bola tuhá, ako to osy s Jankom predpovedali. Smrť si ho našla na mieste, kde rád sedával. Kde občas za ním prišiel niekto z rodákov, aby mu povedal, čo je doma nové. Už nikto nepríde. Na svojej lavičke zaspal naveky. Zamrzol. Štúr sa naňho z výšky pozeral, ale pomôcť mu nemohol. A jeho studený bronzový plášť by ho pred chladom aj tak neochránil. Ani ľudia ho neochránili. V útulku sa cítil ako pes, preto ušiel. Mal pravdu, keď hovoril, že bude dobre. On to tušil. Už mu je dobre.
Vo vzduchu poletujú vločky snehu. Námestie je prázdne. Ľudia sedia v teplých príbytkoch, len malá predavačka zápaliek chodí z domu do domu a ponúka svoj tovar: Kúpte si kartón zápaliek! Na ľahostajnosť kúpte liek!
Na vysvietenej budove na námestí sa otvoria všetky okná; radní páni vystrčia hlavy a prekrikujú sa: aj sem jeden, aj sem, ja vezmem aj dva, aj sem, aj sem...
Ďakujeme, že nás čítate, že nás sledujete a ZDIEĽANÍM pomáhate alternatíve. Vážime si vašu podporu. Nájdete nás aj na sociálnej sieti Facebook a aj na Telegrame tu: https://t.me/hlavnydennik
Zatiaľ žiadne komentáre. Buďte prvý, kto sa zapojí do diskusie.
