Názor Paula A. Nuttala (Russia Today)
Pred dvoma desaťročiami bola v Európe zavedená nová mena. Odvtedy sa odhalili jej obmedzenia ako „univerzálneho“ riešenia pre rôzne ekonomiky a jej budúcnosť je rovnako neistá ako budúcnosť samotnej EÚ, konštatuje historik, autor a bývalý europoslanec Paul A. Nuttal
Hoci euro pôvodne vzniklo vo virtuálnej podobe v roku 1999, 1. január je výročím dátumu, kedy sa mnohým Európanom prvýkrát dostali do rúk reálne bankovky novej meny.
Euro sa v ten deň v roku 2002 stalo zákonným platidlom v 12 členských štátoch Európskej únie. Zmizla nemecká marka, frank, peseta, talianska líra – aby sme vymenovali aspoň niektoré – a prišlo euro kontrolované Frankfurtom.
Bol to deň, ktorý oslavovali tí, ktorí dlhé roky snívali o federálnej Európe. Spoločná mena bola skutočne jadrom európskeho projektu už od jeho založenia v 50. rokoch 20. storočia. Hoci dlhé roky bola v pozadí.
Arcifederalisti museli čakať na Maastrichtskú zmluvu z roku 1992, aby videli, ako sa ich sny premenili na skutočnosť. Táto zmluva, ktorá takmer zvrhla britskú vládu, oficiálne nasmerovala EÚ na cestu k menovej únii a vytvoreniu eura.
Podľa ustanovení musel členský štát splniť určité ekonomické kritériá, aby sa kvalifikoval na vstup do novej meny. Kritériá však boli manipulované alebo v niektorých prípadoch ignorované, čo pridalo na váhe argumentu, že mena bola vždy viac o politike ako o ekonomike.
Napríklad jedným z kľúčových prvkov kritérií bolo, že členský štát nemôže mať rozpočtový deficit vyšší ako 3 % hrubého domáceho produktu (HDP). Krajinám však bolo umožnené upraviť čísla, aby sa zabezpečilo, že sa budú môcť pripojiť k novovzniknutej mene.
Môj bývalý šéf, ekonóm a bývalý europoslanec John Whittaker v roku 2006 varoval, že stredomorské štáty sa dostali do neistej ekonomickej situácie kvôli ich prestupu na euro.
Hoci jeho varovania v Bruseli odmietli, mal pravdu. Keď v roku 2008 prišiel globálny ekonomický krach, boli zdecimované najmä ekonomiky Španielska, Portugalska, Talianska a Grécka.
Grécko sa napríklad ocitlo v pasci meny, ktorá nebola vhodná pre jeho ekonomické potreby. Náklady na prácu boli vysoké, produktivita nízka, pôžičky príliš vysoké a výmenný kurz eura spôsobil, že krajina nebola konkurencieschopná na globálnom trhu.
Tvrdil som vtedy, že pre Grécko by bolo lepšie opustiť euro a vrátiť sa k drachme, čo by krajine umožnilo stanoviť si vlastné úrokové a výmenné kurzy a oživiť tak hospodárstvo.
Aj keď bruselskí mandaríni a frankfurtské fazuľové pulty pravdepodobne vedeli, že by to bolo pre Grékov lepšie, nemohli si to dovoliť. Ak by sa Grécko malo vrátiť späť k svojej vlastnej mene a obrátiť svoju ekonomiku, Španielsko, Portugalsko a dokonca aj Taliansko by ich mohli nasledovať.
Rozhodnutie ponechať Grécko vo zvieracej kazajke eura bolo očividne ďalšie, ktoré bolo poháňané politikou a nie ekonomikou.
Gréci boli preto pod nátlakom nútení prehltnúť bruselskú medicínu, čo prišlo v podobe odvolania demokraticky zvolenej vlády, drastických rozpočtových škrtov a vymenovania „trojky“ (tvorenej Medzinárodným menovým fondom, Európska centrálna banka a Európska komisia), aby spravovali ich finančné záležitosti.
Grécka situácia dokázala, že mať euro je ako byť v „Hotel California“; nikdy nemôžeš odísť. Keď ste tam, ste tam, a je to jednosmerná ulica smerom k stále užšej fiškálnej únii.
Problémom eura je, že nezodpovedá miestnym ekonomickým podmienkam. Je to univerzálna mena, ktorá zahŕňa rôznorodý súbor ekonomík. A to samo o sebe vysvetľuje, prečo sa EÚ snaží o ešte väčšiu hospodársku konvergenciu.
Vezmite si napríklad úrokové sadzby. Keď ekonomika prosperuje, vo všeobecnosti sa vyžaduje vyššia úroková sadzba. Keď však ekonomika smeruje k recesii, nízke úrokové sadzby sú na dennom poriadku.
Európska centrálna banka (ECB), ktorá riadi euro, však musí stanoviť jednotnú úrokovú sadzbu pre 19 členských štátov, ktoré sú v súčasnosti v eurozóne. Je jednoducho nemožné vždy vyhovieť všetkým, a preto mnohé členské štáty zápasia s úrokovou mierou, ktorá je nezlučiteľná s ich ekonomikami.
Za posledných 20 rokov sa skutočne ukázalo, že úroková sadzba eura bola nastavená tak, aby vyhovovala nemeckej ekonomike. Potreby ľudí na periférii EÚ boli druhoradé. V istom zmysle je to pochopiteľné, keďže Nemecko je najväčšou a najdôležitejšou ekonomikou EÚ a tiež tam sídli ECB.
Nie je preto prekvapujúce, že štúdia Centra pre európsku politiku z roku 2019 potvrdila, že po zavedení eura prosperovali iba Nemecko a Holandsko, zatiaľ čo ostatné krajiny vrátane Francúzska a Talianska zaznamenali pokles prosperity.
Preto je len rozumné, že nie všetky členské štáty EÚ vstúpili do eurozóny. Poliaci, Česi a Maďari zostali mimo, Dáni odmietli prijatie meny v referende v roku 2000 a Švédi ich nasledovali v roku 2003.
Spojené kráľovstvo, keď bolo členským štátom EÚ, tiež odmietlo vstúpiť. Bývalý premiér Tony Blair bol prinútený zvážiť referendum o mene, ku ktorému nikdy nedošlo. Ak by sa Británia pridala, Brexit by bol o to ťažší.
Pred niekoľkými týždňami sa ministri financií eurozóny zišli v Bruseli, aby si pripili na 20. výročie meny. Bezpochyby sa veľa plieskalo po chrbte a pilo šampanské. Dočká sa však euro 30., 40. alebo 50. narodenín?
Nie som si tým taký istý. Trhliny v rámci EÚ sa zväčšujú a v určitom bode v budúcnosti sa blok bude musieť rozhodnúť, čím chce byť: buď európskym superštátom, alebo voľnejším súborom nezávislých štátov.
Ak toto rozhodnutie neurobí, EÚ sa môže roztrieštiť – a euro nevyhnutne postihne rovnaký osud.
Chcete nám pomôcť?
Vážení čitatelia, ak po prečítaní článku máte pocit, že si zaslúži, aby si ho pozreli viacerí, poprosíme vás o zdieľanie pomocou tlačidla f – zdieľať. Ďakujeme, že pomáhate šíriť názory, ktoré sa tradičnými médiami k verejnosti nedostávajú. Ak si chcete pozrieť našu aktuálnu výrobu, kliknite na stránku www.hlavnydennik.sk. Ďakujeme. Redakcia HD.