Názor Michaela Sfarda (Haaretz)
Izrael nie je demokracia. Demokracia nepopiera miliónom ich občianske práva, nedrancuje ich pôdu a zdroje a nezbavuje ich nezávislosti a rozhodovania o ich budúcnosti, konštatuje izraelský právnik v oblasti ľudských práv Michael Sfard.
Pamätám si 21. rok (od Tretej arabsko-izraelskej vojny v r. 1967, pozn.red.). Bol som na strednej škole. Prepukla prvá intifáda (Prvá intifáda bolo povstanie alebo ozbrojený konflikt medzi Izraelom a najmä Arabmi žijúcimi na územiach zabraných v predchádzajúcich konfliktoch medzi týmito znepriatelenými stranami, pozn. red.) a televízna obrazovka bola plná obrazov spútaných mladých mužov so zaviazanými očami.
Zelená čiara, hranica krajiny pred rokom 1967, ktorá bola vymazaná z máp, ktoré nám slúžili na výučbu geografie a občianskej náuky, sa rozsvietila plameňmi zapálenými na jej trase a začal prenikať jednoduchý pohľad: Kde je
okupácia , tam sú okupovaní ľudia.
Pamätám si 21. rok, pretože intifáda zúrila niekoľko metrov od môjho domova vo švoch medzi západným a východným Jeruzalemom a tiež preto, že bolo založené protestné hnutie s týmto menom: „Dvadsiaty prvý rok.“
Zakladatelia organizácie s menom, ktoré nieslo taký krátkodobý dátum spotreby, si určite nikdy nepredstavovali, že okupácia dosiahne jubileum a stále nebude vykazovať známky odchodu do dôchodku.
Určite neuvažovali o možnosti, že po dvoch intifádach a 25 rokoch „mierového procesu“ by sa okupácia iba prehĺbila a izraelský kolonializmus by prekvital a zosilnel.
Za 30 rokov odvtedy sa politický tábor, ktorý sa zasadzoval o rozdelenie krajiny, choval z väčšej časti ako strana vnútorného sporu a prijal obmedzenia kladené na debatu medzi dvoma legitímnymi pozíciami. Tento prístup sa najlepšie preukáže v diskusii, ktorá sa uskutočnila v rámci krídla, ktoré si hovorí „mierový tábor“, o legitimite odmietnutia slúžiť na okupovaných územiach.
Na začiatku boli niekoľkí, ktorí podporovali odmietnutie slúžiť v mene slobody svedomia. Žiadna významná osoba však nepovažovala odmietnutie za legitímny prostriedok na uskutočnenie zmeny, už vôbec nie aby niekto vyzval k odmietnutiu. Pretože Izrael je demokracia a v demokracii sa človek presviedča, nediktuje.
Rovnaká logika sa vymyká bledému izraelskému protiokupačnému aktivizmu v zahraničí - snahy
Breaking the Silence , B'Tselem a ďalších odvážnych Izraelčanov, ktorí hovoria po anglicky presne to, čo hovoria po hebrejsky, keď nie sú umlčaní násilím a legislatívou. A táto logika tiež vyživuje opozíciu mnohých z tých, ktorí chcú, aby okupácia ukončila celú škálu bojkotov. Pretože v demokracii človek tvrdí, že nebojkotuje.
Ale spätne a v súvislosti s okupáciou je ťažké obhájiť tvrdenie, že Izrael je demokracia. Preto je prístup, ktorý obmedzuje metódy boja proti okupácii na vnútorné presvedčovacie činy, viac ako mylný - je nemorálny.
Režim, ktorý umožňuje účasť iba niektorých svojich subjektov na politike, nie je demokracia. Je pravda, že Izrael má volenú zákonodarnú zložku, rozdelenie moci a slobodu tlače. Za posledných päť desaťročí však Izrael vládol miliónom ľudí, ktorí nemajú volebné právo alebo právo byť volení do systémov, ktoré ich riadia.
Izrael im nielenže upiera ich občianske práva, drancuje ich pôdu a zdroje a prevádza ich na tých najprivilegovanejších občanov ale ich aj brutálne a kruto zbavuje nezávislosti a slova pri rozhodovaní o ich budúcnosti.
Spočiatku bolo stále možné tvrdiť, že situácia bola dočasná, a že by bolo nesprávne zbaviť Izrael kvôli okupácii jeho postavenia ako demokracie. Postupom času sa však demokratické črty izraelského režimu čoraz viac krútia pod ťažkým bremenom tyranskej reality.
Možno, že ešte bude možné nadviazať na ilúziu, že Izrael hľadá riešenie, ktoré by nezahŕňalo verejné popieranie myšlienky, že každý človek, dokonca aj Palestínčan, má práva. Ale dnes súbor dôkazov, ktoré inkriminujú okupáciu za upevnenie jej vlády a za to, že vnucuje Palestínčanom, čo je v skutočnosti režim apartheidu.
Dnes treba povedať jasne a nahlas: kolonialistický a vyvlastňovací Izrael, ktorý po celé desaťročia upiera práva miliónom ľudí, nemožno považovať za demokraciu. Možno v starovekom Grécku bolo možné udržať demokraciu, zatiaľ čo otroci boli spútaní v pivniciach občanov.
Ale keďže ľudstvo uznalo samozrejmé pravdy, že všetci ľudia majú rovnaké práva na život, slobodu a hľadanie šťastia - režim, ktorý vládne nad veľkým počtom ľudí bez práv a robí všetko pre to, aby svoju vládu udržal demokratický nie je.
Z toho vyplýva, že pokračovanie okupácie je nelegitímne. Rovnako ako rasové odlúčenie a apartheid nie sú legitímne. Nezáleží na tom, či a aká väčšina izraelských občanov to podporuje.
Ako Izraelčania, ktorí sú kolektívne zodpovední za to, čo sa deje v našom mene, musíme proti tomu bojovať všetkými nenásilnými prostriedkami. Musíme odmietnuť pomáhať pri pokračovaní okupácie, bojkotovať jej ekonomiku a presvedčiť svet, že na jeho ukončenie je potrebné vyvíjať nátlak.
Keby bol tábor, ktorý je proti okupácii, dostatočne rozhodný, ak by nebol závislý od lži izraelskej demokracie - potom by
50. výročie okupácie bolo poznačené aspoň politickým štrajkom. Bol by to deň, keď učitelia a lektori opustili svoje učebne, herci zrušili predstavenia a obchodníci zatvorili svoje obchody. Deň, v ktorý by izraelská verejnosť dostala jasnú správu: Odpor proti okupácii je tu a neutícha.
