fbpx
HLAVNÝ DENNÍK
NÁZORY

Ako vyvolala rusofóbia prvú svetovú vojnu (Jozef Banáš)

Ilustračný obrázok © Shutterstock

Reportáž Jozefa Banáša, ktorú uverejnil na svojej webovej stránke Jozef Banáš ešte 10. júla 2019

Všetci zodpovední ľudia, ktorí si ešte zachovali súdnosť, sledujú so stále väčším znepokojením rastúcu rusofóbiu a dezinformačné tance okolo Ruska, jeho prezidenta, ruských aktivít domácich aj medzinárodných. Práve som dokončil preklad Zweigovej novely „Pred búrkou“, v ktorej slávny autor opisuje dôvody začatia prvej svetovej vojny.

Jedným z podstatných bola západoeurópska rusofóbia vyvolaná predovšetkým rastúcou agresivitou Nemecka. Rusofóbia bola v Rakúsko – Uhorskej monarchii takmer módna záležitosť, kto sa vyslovil o Rusoch, Srboch a Slovanoch pozitívne, bol okamžite označený za rusofila, nebezpečného pansláva, konšpirátora (áno už vtedy), šíriteľa nepravdivých správ (termín hoax ešte vtedy nebol) a bol verejne pranierovaný. Väčšina občanov si myslela svoje, chcel mať svätý pokoj, mlčala a skončilo to vieme ako…

Rusofóbia je aj dnes už takmer zahraničnopolitická doktrína USA a ich európskych vazalov. Hoci sa prejavovala i predtým, prudký nástup zaznamenala po udalostiach na Kryme.

Ak sa Ukrajina nespamätá, výsledkom môže byť totálna vojna s Ruskom

Nebudem sa venovať priebehu a technológiám prevedenia referenda na Kryme v marci 2014, ale len jeho podstatnému kritériu – či bolo, alebo nebolo v súlade s vôľou Krymčanov. Tých Krymčanov, ktorých otcovia, dedovia a pradedovia majú doslova v génoch odpor proti akýmkoľvek okupantom, ktorí kedy vstúpili na ich územie. A tých bolo v histórii polostrova požehnane. Z tých ostatných spomeniem len Turkov, Francúzov, Britov či Nemcov. Po tom ako vstúpila na krymskú zem prvá noha akéhokoľvek okupanta, začal sa organizovať partizánsky odboj.

Krymčania nemajú okupantov radi.

Zo všetkých strán počúvam, že Krym je okupovaný. Krym bol vo svojej histórii okupovaný mnohokrát, naposledy nemeckými fašistami v rokoch 1941 až 1944. Teraz je podľa zjednotených šíkov politického a mediálneho hlavného prúdu okupovaný opäť. Rusmi. Už piaty rok. Skutočne?

Všetko to začala referendom 16. marca 2014, ktorého dôsledkom bol vstup Krymu do Ruskej federácie. Referendum USA a jeho „marionetky“ (bábky – termín profesora V.V. z Voroneže) neuznali. Ak by USA výsledky referenda o Kryme uznali, tak sa dnes Macron, Merkelová, Tusk a všetci ostatní predbiehajú v slovách uznania na adresu Putina.

Washington však referendum odmietol, pripojenie Krymu k Rusku označil za anexiu a tak sa dnes Macron, Merkelová, Tusk a všetci ostatní predbiehajú v slovách hany na adresu Putina. Pri posudzovaní označenia pripojenia Krymu k Rusku za anexiu je, nazdávam sa, prvoradé vychádzať z definície anexie ako takej.

„Je to škandál!“ Pápež František dnes musel svoje najsilnejšie slová zopakovať dva krát (Eduard Chmelár)

Tá znie: „Anexia je podľa medzinárodného práva násilné pripojenie územia cudzieho štátu alebo jeho časti k územiu iného štátu, alebo k štátom proti vôli jeho obyvateľstva, čím predstavuje porušenie práva na samourčenie národov.“

Pre istotu zopakujem podstatné: Proti vôli jeho obyvateľstva.

Anexií proti vôli anektovaného obyvateľstva sa v histórii udialo mnoho, medzi najznámejšie patrí anexia Bosny a Hercegoviny Rakúsko – Uhorskom v roku 1908, anexia Východného Jeruzalema a Golanských výšin Izraelom, za istý druh anexie sa dá považovať aj Hitlerov protektorát Čechy a Morava, anexia Eritrey Etiópiou, ktorá viedla k vojne za nezávislosť Eritrey, Západná Sahara anektovaná Marokom a Mauretániou, čo viedlo k vytvoreniu ozbrojeného hnutia odporu Polisario, anexia Tibetu Čínou a ďalšie.

Všetky tieto anexie majú jedno spoločné – domáce obyvateľstvo kládlo a kladie okupačnej mocnosti ozbrojený odpor. A sme pri kľúčovom kritériu pokiaľ ide o označovanie pripojenia Krymu k Rusku za anexiu a tým je ozbrojený odpor, alebo akýkoľvek prejav nespokojnosti obyvateľov anektovaného územia s okupačnou mocnosťou. Keďže som sa za päť rokov od referenda nedočítal ani o jednom akte protiruského odporu na Kryme, začalo mi to byť s tou anexiou „proti vôli domáceho obyvateľstva“ podozrivé.

Jediným vysvetlením by bolo, že si slovenskí novinári taktne a s ohľadom na Putina pred protiruským odporom na Kryme zakrývajú oči. Aj som sa celkom vyľakal, či som nedopatrením neprešvihol okamih, kedy Washington, Brusel a Berlín obrátili a vyhlásili referendum za legitímne. Nič také som v novinách nenašiel (zatiaľ) a tak som si povedal, že keď sa tam neráčia pozrieť naši investigatívni novinári, idem sa tam pozrieť sám. Ako sa vraví, lepšie raz vidieť ako stokrát počuť.

Nové dokumenty odhalili účasť Brazílie na prevrate v Čile, ktorý bol podporovaný aj USA

Moja cesta na Krym

Od cesty na Krym ma dokonca odhovárali, vraj ak tam pôjdem, Ukrajinci ma viac nevpustia na územie Ukrajiny. Neviem ako by sa o mojej ceste mohli Ukrajinci dozvedieť, pretože sme leteli cez Moskvu a keby som to sám nezverejnil, ukrajinské orgány sa nikdy nedozvedia, že som na Kryme bol.

Nemám však najmenší dôvod moju cestu na Krym tajiť, naopak, myslím, že každý pokus o vynesenie svetla pravdy na povrch a zmiernenie napätia napomôže dvom skvelým slovanským národom – Ukrajincom aj Rusom. Mám oba tieto národy rád, v oboch krajinách mám svojich čitateľov a nikdy nezabudnem na úžasné slová ocenenia, ktoré sa mi dostali za román „Zóna nadšenia“ od ukrajinskej spisovateľskej hviezdy Jurija Ščerbaka a rovnako od Puškinových novín „Literaturnaja gazeta“, ktorej šéfuje hviezda ruskej literatúry Jurij Poľakov.

Dnes sú títo muži, ktorých mám rád a vážim si ich, na protistojacich stranách barikády. Kto to pripustil? Kedy sa to stalo? Kto rozdelil týchto dvoch skvelých chlapíkov? Kto rozdelil Rusov a Ukrajincov? A rozdelil ich skutočne, alebo sa to len tak zdá podľa rečí hlavnoprúdových politikov a novinárov?

O novej zahraničnopolitickej a vojenskej stratégii Londýna (Vladimír Prochvatilov)

Kto do nás vštepuje iracionálnu rusofóbiu, ktorá mi pripomína hokejový zápas, počas ktorého rozhodca brutálne a manipulatívne nadŕža jednému mužstvu. Píska proti Rusom ako najatý, diváci sa proti tomu búria, ale von zo štadióna sa to nedostane, pretože všetky médiá píšu o objektívnom rozhodcovi. A tak sa správa o špinavosti podplateného rozhodcu šíri medzi ľuďmi spôsobom, ktorý sa nazýva alternatívny…

Za každého padlého pri oslobodzovaní Krymu vysadili strom.

Ako je to s okupovanými nešťastníkmi? Ako to s obyvateľmi Krymu bolo a je?

Jedni vravia, že Krym patril Ukrajincom, iní, že vraj Rusom. Krym patril mnohým. Rusom, Ukrajincom, ale dávno pred nimi aj Kimerijcom, Gótom, Grékom (Euripidova dráma „Ifigénia z Tauridu“ – Taurida grécky názov Krymu), Rimanom, Byzantíncom, Talianom, Tatárom od Zlatej hordy, kedy v roku 1243 dobyl polostrov hordy Džingischána až po Krymský chanát v roku 1443, Protobulharom (predchodcom Bulharov), Chazarom, Turkom a od roku 1783 Rusom, aby títo v roku 1856 v turecko – ruskej vojne o nadvládu nad Čiernym morom napokon prišli.

Ruský vplyv na Kryme však naďalej rástol, oblasť sa stávala letným sídlom významných ruských politikov (cársky palác Livadia pri Jalte) umelcov, obchodníkov, ruskej bohémy. Národnostné zloženie bolo vždy pestré a často sa menilo aj násilnými prostriedkami. Počas trojročnej okupácie polostrova Nemcami v čase druhej svetovej vojny zlikvidovali Nemci židovské obyvateľstvo, po skončení druhej svetovej vojny vyhnal Stalin z Krymu na princípe kolektívnej viny Bulharov, Tatárov, Grékov, Arménov. Najviac utrpeli Tatári kvôli ich aktívnej kolaborácii s nemeckými okupantmi, keď tisícky z nich bojovali proti Sovietskemu zväzu na strane nemeckých fašistov ( obnovenie Krymského chanátu počas nemeckej okupácie polostrova).

Takže tvrdiť, že Krym bol odjakživa ruský je nesprávne, polostrov sa začal silne rusifikovať až po druhej svetovej vojne. Vraj od roku 1954 patrí Ukrajine, kedy Sovietsky Zväz pod vedením ukrajinského Rusa Chruščova daroval Krym Ukrajine.

„Nehoda“ v Suezskom prieplave bolo posledné varovanie USA pre Čínu a Rusko (Sergej Latyšev)

Pokiaľ ma pamäť neklame Ukrajina vtedy existovala ako súčasť jednotného štátneho celku, ktorý sa volal Zväz sovietskych socialistických republík. Takže Krym patril rovnako Ukrajincom, Rusom, Estóncom či Turkménom. Nemôžem si tiež odpustiť poznámku, že je vskutku pozoruhodné ako dnes demokratickí politici a novinári tvrdošijne obhajujú rozhodnutie komunistického vodcu Chruščova…

Obyvatelia Krymu rozhodli

Každý normálny človek iste uzná, že zrejme najobjektívnejším faktorom, ktorý by mal rozhodnúť o tom, komu má Krym patriť, sú jeho obyvatelia. A tí to tak urobili.

Dňa 16. marca sa uskutočnilo referendum, ktorého sa zúčastnilo 83,1 % obyvateľov Krymu z nich sa 96,77 % vyslovilo za pripojenie k Rusku, v samostatnom referende v Sevastopole sa z 89,5% účastníkov vyslovilo za pripojenie 95,6%.

Tým, ktorí spochybňujú výsledky referenda musím pripomenúť ako vznikli USA: Jednostranným vyhlásením Deklarácie nezávislosti na Veľkej Británii v roku 1776. Takže ak by sa mal Krym vrátiť Ukrajine, mali by sa USA vrátiť do Veľkej Británie, čo je dosť absurdná predstava…

Friedman: Neberte prezidenta USA tak vážne, je najslabším lídrom v euroamerickom svete

Od čias Kataríny Veľkej je jasné, že Krym a najmä prístav Sevastopoľ sú pre Rusko kľúčovým miestom. Sevastopoľ, oficiálne nazývaný „Mesto ruskej slávy“ je strategickým ruským teplovodným prístavom, z neho má Rusko cez Bospor, Dardanely a Stredozemné more prístup k svetovým moriam. Krym nie je len strategickým miestom, ale doslova symbolom Ruska.

V roku 1990 po rozpade ZSSR sa Krym a jeho väčšinové ruské obyvateľstvo ocitli z večera na ráno mimo priamych kontaktov s Ruskom. Vlády Ukrajiny sa venovali viac rabovačkám, ako rozvoju svojej krajiny a už vôbec nie rozvoju dominantne ruského Krymu.

V roku 2005 som sa osobne stretol s prezidentom Juščenkom, ktorý nám poskytol svoje lietadlo na cestu do Sevastopoľu. Rusko malo zmluvu s Ukrajinou garantujúcou využívanie tohoto prístavu. Počas slávnostného obeda s velením ukrajinskej čiernomorskej flotily na palube torpédoborca Hejtman Zagajdačnyj som sa zhováral s najvyššími ukrajinskými námornými dôstojníkmi. Po chvíli ma prerušil vedúci našej delegácie, prezident Parlamentného zhromaždenia NATO, francúzsky senátor Pierre Lellouche, ktorý mal prekladateľku a spýtal sa ma, či viem po ukrajinsky. Odvetil som že nie a s ukrajinskými dôstojníkmi sa zhováram po rusky. Aj oni hovorili s Lellouchom po rusky…

Celú reportáž Jozefa Banáša si môžete prečítať na jeho webovej stránke Jozef Banáš

Biden sa svojimi útokmi na Rusko a Čínu prerátal. Posúva Peking a Moskvu bližšie k sebe (Tom Fowdy)

SÚVISIACE

Používame cookies aby sme pre vás zabezpečili ten najlepší zážitok z našich webových stránok. OK Viac info