Je pozoruhodné, že Rusko sa stalo primárnou hrozbou pre USA bez toho, aby Washington jasne definoval rivalitu. Nejasné odkazy na to, že Rusko plánuje sprisahanie proti Amerike, podkopáva demokraciu alebo je protizápadné, má spoločného menovateľa - chýbajúcu súdržnosť a koncepčnú nejasnosť. Čo teda spôsobilo túto hrozbu?

Protizápadné Rusko

Argument ruskej hrozby je založený na naratíve, že Putin zjavne zvrátil domnelú zprozápadnú politiku Jeľcina a znovu nastolil konfrontáciu. Takže, čo by presne mala znamenať "prozápadná politika"?

Jeľcin sledoval radikálnu prozápadnú platformu, akceptoval jednostranné ústupky a ponižujúci vzťah žiak-učiteľ voči Západu vo viere, že bude vybudovaná veľká Európa. Západ sa však pozrel na oslabené Rusko a rozhodol sa vybudovať novú Európu bez Moskvy. Prostredníctvom rozpínavosti sa NATO a EÚ stali hlavnými inštitúciami reprezentujúcimi kontinent a akýkoľvek ruský odpor je označovaný ako ambícia Ruska obnoviť sovietske impérium.

Celá Jeľcinova zahraničnopolitická platforma sa následne zrútila ešte predtým, ako sa dostal k moci Putinov a zreformoval neudržateľnú politiku voči Západu. Putin sa naďalej usiloval o väčšiu Európu, aj keď z pozície sily odmietaním jednostranných ústupkov. Odmietal tiež „socializáciu“ či „civilizovanie“ Západom. Západ však pokračuje v koncepcipovaní prozápadnej politiky Jeľcina ako kapitulácie a vzdania sa akejkoľvek úlohy Ruska v Európe.

Revizionistická moc

Revizionizmus je hlavná koncepcia, ktorá informuje o analýze hrozieb Ruska na Západe. Štáty možno rozdeliť na mocnosti status quo, ktoré sa snažia zachovať medzinárodný systém taký, aký je a revizionistické mocnosti, ktorých cieľom je zvrátiť súčasný stav. Zobrazenie Ruska ako revizionistickej sily na obranu proti rozpínavosti NATO a EÚ je veľkým paradoxom, ktorý definuje európsku bezpečnosť.

Bez ohľadu na akékoľvek nepriaznivé úmysly sú EÚ a NATO revizionistické, pretože sú hlavnými prostriedkami reorganizácie Európy. Tieto dve inštitúcie posúvajú deliace čiary kontinentu na východ a vnucujú destabilizačnú civilizačnú voľbu rozdeleným spoločnostiam umiestneným medzi Západom a Ruskom. NATO a EÚ nevytvorili iba nepriaznivý status quo pre Rusko, odmietli ustanovenie nového poriadku odmietnutím akýchkoľvek obmedzení ich rozširovania.

Západ bol po celé storočia znepokojený tým, že Ruské impérium nemá žiadne prirodzené hranice a je rozširované impulzmi. Napriek tomu teraz, v ére po studenej vojne, tieto revizionistické snahy popisujú Západ.



Neschopnosť uznať Rusko ako mocnosť, ktorá udržiava status quo nepretržite spôsobovala chybné predpovede. V auguste 2008 zasiahlo Rusko v Južnom Osetsku s cieľom odraziť inváziu Gruzínska, ktorému NATO sľúbilo v apríli 2008, že sa stane členom vojenského bloku. Zatiaľ čo západné médiá a politici predpovedali, že Rusko dobyje Tbilisi a možno anektuje Gruzínsko, Rusko iba obnovilo status quo autonómneho Južného Osetska.

V marci 2014 Rusko reagovalo na zvrhnutie Janukoviča podporované Západom reabsorpciou Krymu. Varovania západných odborníkov, že Rusko sa snaží dobyť Kyjev a obnoviť sovietsku ríšu, sa opäť ukázali ako nesprávne. Rusko upevnilo svoju kontrolu nad svojou strategickou námornou základňou na Kryme, ktorú ovládlo už pred Majdanom.

Ruská intervencia v Sýrii v roku 2015 bola podobne navrhnutá na zachovanie súčasného stavu. Bola zameraná proti úsiliu USA zvrhnúť sýrsku vládu v rámci širšieho revizionistického úsilia o reorganizáciu mocenskej rovnováhy v regióne.

Obnova sovietskej ríše

Rovnako údajnému úsiliu Ruska o obnovenie sovietskej ríše chýba koherencia. Obvinenie evokuje známe a silné konotácie zo studenej vojny, ktoré môžu mobilizovať politickú podporu a zdroje medzi štátmi NATO. Čo však presne znamená obnovenie sovietskej ríše, a prečo by ruské tanky vstúpili do Varšavy?

Na čele Moskvy nie sú komunisti, ktorí sa snažia zbaviť svet kapitalizmu. Rusko nemá ani záujem, ani kapacitu na kontrolu cudzieho obyvateľstva, ktoré nechce žiť vo vnútri ruských hraníc. Ako teda mohol tento absurdný koncept nakoniec dominovať západnému diskurzu?

Bývalá ministerka zahraničných vecí USA Hillary Clintonová sa v roku 2012 zmienila o colnej únii a o pripravovanej Euroázijskej hospodárskej únii ako o snahe „znovu sovietizovať región“ a vyhlásila zámer Washingtonu spomaliť ho alebo ho rozdeliť. Euroázijská hospodárska únia sa nevenuje svetovej revolúcii, je to dobrovoľná medzinárodná inštitúcia, ktorá je do veľkej miery postavená podľa vzoru EÚ, a ktorá sa väčšinou zameriava na uľahčenie voľného pohybu osôb, tovaru, služieb a kapitálu. Pomáha nám odkaz na Sovietsky zväz akýmkoľvek spôsobom pochopiť Euroázijskú hospodársku úniu, alebo iba oživuje závery o nezlučiteľných hodnotách a hrozbách?



Snaha o to, aby sa Rusku stále pripisovali snahy o návrat k Sovietskemu zväzu, sa prejavuje aj neustálym obviňovaním Moskvy z pokusu o vytvorenie sféry vplyvu, z ktorej vyplýva oblasť výlučného vplyvu.  Hlavným argumentom Moskvy v rámci iniciatívy pre väčšiu Európu bolo ukončenie blokovej politiky v Európe a jej nahradenie vzájomným prispôsobovaním sa a harmonizáciou záujmov.

Pred zvrhnutím Janukoviča navrhli Moskva a Kyjev trojstrannú obchodnú komisiu medzi EÚ a Ruskom, aby sa zabránilo formám výlučného vplyvu s nulovým súčtom. Predseda Európskej komisie odsúdil návrh Moskvy a Kyjeva ako neprijateľný a trval na tom, že Ukrajina si musí zvoliť a urobiť správne rozhodnutie.

Podobne je ruský vplyv na západnom Balkáne často označovaný za neprijateľný zásah do dvora EÚ. Politiky EÚ a NATO sa nevyhnutne stávajú bojom o sféry vplyvu, pretože za ich hranicami neexistuje koncepčný priestor pre legitímny ruský vplyv.



Tézy „sovietizácie“ tiež vysvetľujú, prečo sa nenaplnili predpovede Západu o rusko-čínskom konflikte o Strednú Áziu. Na rozdiel od Západu Peking nedefinoval svoju stratégiu v postsovietskom priestore ako „záchranu“ regiónu pred Ruskom. Pretože Rusko aj Čína nevyžadujú výlučný vplyv v tomto regióne, vytvorilo sa partnerstvo založené na vzájomnom uznávaní oprávneného záujmu.

Bidenovo vnímanie ideologickej hrozby

Bidenove antagonistické poznámky o Rusku by mali vzbudiť obavy z budúcnosti európskej bezpečnosti. Ideologický jazyk a neochota zaoberať sa ruskými bezpečnostnými záujmami vedú k nepresnej interpretácii zámerov Moskvy, pričom nezanechávajú nádej na kompromis.

Ruské bezpečnostné záujmy nikdy nepreniknú do diskurzu na Západe a konkurencia sa následne interpretuje iba ako nezlučiteľné hodnoty. Keď sa zistia konkurenčné bezpečnostné obavy, cestou k mieru je kompromis. Ak sú však konkurenčné záujmy oblečené do jazyka nezlučiteľných hodnôt, kompromis sa rovná upokojeniu a zrade. Následne nie je nádej na riešenie tejto slepej uličky a mier si nevyžaduje nič menšie ako víťazstvo.

Glenn Diesen, docent na univerzite v juhovýchodnom Nórsku a  redaktor v časopise Russia in Global Affairs