Komentár Vladimíra Maľšeava (Fond strategickej kultúry)
Storočnica londýnskeho zlatého poriadku
Európske centrálne banky odmietli znova obnoviť dohodu o obchodovaní so zlatom. Takzvanú „Dohodu centrálnych bánk o zlate“. Podľa RIA Novosti sa tak „svetový trh s drahými kovmi konečne oslobodí od storočnej kontroly a manipulácie Bank of England a Rothschildovej dynastie“.
Viazanosť ceny zlata na Bank of England a klan Rothschildovcov začala v roku 1919. Odvtedy sa každý deň konali stretnutia štyroch „zlatých brokerov“. A to v Londýne v centrále Rothschildovcov na ulici St Swithins Lane. Priamo oproti Bank of England. Každé ráno sa tu pravidelne o 10:30 stretávali vážení páni, aby určovali cenu zlata.
Rothschildovci ovládali ceny zlata až do mája 2004. Vtedy ich investičná banka zrazu záhadne vycúvala po mnohých rokoch dominancie na londýnskom trhu so zlatom. 19. septembra tohto roku, krátko pred uvedeným rozhodnutím centrálnych bánk, sa ale v sídle Rothschild, v tej istej kancelárii NM Rothschild & Son 's na ulici St Swithins Lane, uskutočnilo jubilejné stretnutie. Jeho účastníci oslávili sté výročie viazanosti zlata. Prítomných hostila hlava NM Rothschild & Sons David Rene de Rothschild. Má to teda znamenať, že rodina Rothschildovcov vôbec neuvažovala o opustení trhu so zlatom?
Ako napísal profesor Valentín Katasonov ešte v roku 2013. „Zlato postupne znova získava svoj pôvodný štatút peňažného kovu. Je ozaj možné, že sa už zajtra zmení z bežnej burzovej komodity na univerzálny ekvivalent. A bude prostriedkom výmeny a platieb. Čo bude znamenať radikálnu revolúciu celej globálnej ekonomiky“.
Prognózu Katasonova potvrdzujú najnovšie správy z devízových trhov. Odborníci spoločnosti Goldman Sachs predpovedajú oslabenie dolára. Zdá sa tak, že práve zlato môže nahradiť ako prostriedok výmeny, oslabujúci americký dolár. Čo sa už postupne pripravuje. Krajiny nakupujú žltý kov vo väčších množstvách. V roku 2018 sa Ruská centrálna banka stala najväčším nákupcom zlata. Jej zásoby zlata vzrástli o rekordných 274,3 ton. Čo predstavuje 42 % z celkových nákupov zlata v minulom roku všetkými centrálnymi bankami spolu. V porovnaní s rokom 2009 Rusko štyrikrát zvýšilo svoje zásoby zlata. Teraz predstavujú 2 239,23 ton. Aj Čínska ľudová banka (NBK) je v posledných rokoch kľúčovým nákupcom žltého kovu na svetovom trhu. Pridala sa tak k Ruskej centrálnej banke.
V decembri 2012 bývalý predseda Federálneho rezervného systému (FED) USA Alan Greenspan pre televíziu Bloomberg uviedol: „Približne o tri roky budú všetky aktíva na svete nominované v čínskom jüane. A ľudia zabudnú, čo je americký trh“. To sa zatiaľ nestalo. Objavujú sa ale názory, že dolár môže prestať byť svetovou menou. Podľa Svetovej rady pre zlato vlastnia najväčšie zásoby zlata Spojené štáty (USA). Celkovo až viac ako 8 tisíc ton. Za nimi nasledujú Nemecko, Taliansko, Francúzsko a Rusko.
Majitelia zlata ho opakovane používali ako politickú zbraň. V roku 1982 bol ZSSR „potrestaný“ manipuláciou cien zlata za vyslanie vojsk do Afganistanu. Cena žltého kovu vtedy prudko klesla z 850 dolárov za uncu na 300. Znehodnotil sa tým jeden z hlavných vývozných tovarov Sovietskeho zväzu.
Ďalší príklad. Krátko pred vypuknutím druhej svetovej vojny francúzska vláda vyviezla značnú časť zlatých rezerv krajiny do USA. Po skončení vojny sa ale Američania vrátiť francúzske zlato neponáhľali. Vtedy francúzsky prezident Charles de Gaulle zobral jeden a pol miliardy papierových dolárov. Predložil ich USA a vyzval prezidenta Lyndona Johnsona, aby ich vymenil oficiálnym kurzom 35 dolárov za uncu zlata. Čo nasledovalo je známe. Po „študentskej revolúcii“ v roku 1968 musel de Gaulle odstúpiť.
Pred niekoľkými rokmi sa Nemecko a Holandsko pokúsili znovu získať svoje zásoby zlata. Nemecká zlatá rezerva je druhá najväčšia na svete po americkej. Predstavuje 3 400 ton. Nemecké zlato sa kupovalo na burzách v New Yorku a Londýne. Kde malo byť „bezpečne uložené“. Nemci a Holanďania sa však ku svojmu zlatu nedostali. A nedávno Bank of England odmietla požiadavku Venezuely vrátiť 15 ton zlata, ktoré u nej má uložené.
Otázkou zostáva, čo sa stalo so zlatom bývalej Ruskej ríše. Jej zlatá rezerva na začiatku prvej svetovej vojny totiž predstavovala 1 311 ton. Čo bolo najviac zo všetkých svetových mocností. Počas vojny muselo Rusko zlatom garantovať Anglicku vyplatenie vojnových pôžičiek. Zahraničné pôžičky mal pritom na starosti tajný spojenec Rothschildovcov v Rusku, barón Stieglitz. Pôsobil v tom čase ako minister financií Ruskej ríše. V auguste 1918 sa väčšina zlata, 505 ton, dostala do rúk admirála Kolčaka. Časť z neho potom zmizla bez stopy.
Do roku 1923 bola zlatá rezerva Sovietskeho zväzu iba 400 ton. A naďalej klesala. Do roku 1928 zostalo len 150 ton. V 30. rokoch 20. storočia ťažba zlata začala prudko stúpať. Vďaka čomu do roku 1941 zlaté zásoby ZSSR dosiahli až 2 800 ton. Boli druhé najväčšie na svete. Zlato sa stalo jedným zo zdrojov financovania sovietskej industrializácie. Po Stalinovej smrti sa však zásoby vyčerpali. V roku 1991, v čase rozpadu ZSSR, to bolo iba 290 ton.
Viac ako sto rokov zostala časť ruského zlata v zámorí. Profesor Vladlen Sirotkin, spolupracovník Akadémie vied ZSSR, sa svojho času zaoberal výpočtom ruských financií, ktoré uviazli v britských a amerických bankách počas prvej svetovej vojny. Podľa jeho výpočtov cárska vláda poslala do USA v rokoch 1915 a 1916 niekoľko zásielok zlata. Mali byť určené na nákup zbraní a bezdymového strelného prachu. Do Ruska sa však nedostali ani zbrane, ani strelný prach.
V roku 2010 sa v Štátnej dume uskutočnili diskusie týkajúce sa vymáhania zahraničných dlhov v prospech Ruska. Nikto sa ale nechystá vrátiť Rusku „cárske zlato“. Médiá informovali, že Spojené štáty nevracajú „zlaté dlhy“ iným krajinám z jednoduchého dôvodu. Žiadne zlato už totiž nemajú! Americký FED mal už dávno napríklad nemecké zlato použiť na svoje bankové operácie. Je o tom presvedčený aj Vasilij Jakimkin, docent fakulty financií a bankovníctva Ruskej akadémie národného hospodárstva a verejnej správy. „Nemecké zlato USA už dávno nemajú. Preto Američania presvedčili nemecké vedenie dokonca na najvyššej úrovni, aby zrušilo svoju žiadosť vrátiť zlato späť do Nemecka. Je jasné, že Američania ich zlato opakovane použili“.
Bývalý poradca pre hospodársku politiku jedného z amerických ministrov financií Paul Craig Roberts tvrdí: „Žiadna z krajín, ktorá má svoje zlato v USA, ho už neuvidí. Po tom, čo štáty prišli o zlato, začali predávať aj to, čo mali na sklade. Podľa mňa bola väčšina zlatých rezerv vyčerpaná okolo roku 2011. Myslím si, že americké orgány už v súčasnosti zásoby zlata vôbec nemajú“.
Niektorí si však myslia opak. Že USA sústredili kolosálne zásoby žltého kovu. A ich množstvo má byť ďaleko nad rámec oficiálnych zásob. Sú presvedčení, že rezervy čierneho zlata potrebuje globálna elita ako mimorozpočtový zdroj. Bez kontroly štátu ho údajne používa na vytvorenie „Nového svetového poriadku“. David Wilcock vo svojej knihe „Finančná tyrania“ určuje jeho množstvo dokonca s presnosťou na jeden kilogram. Na 2 420 937,4 kg.
Bez ohľadu na názor Wilcocka, je zrejmé, že vzhľadom na udalosti okolo zlata, je zjavné, že na svetových trhoch dochádza k globálnej reštrukturalizácii. A k ústupu éry všemocného dolára.
A uvidíme, aké miesto si v novovznikajúcom globálnom mocenskom systéme nájdu Rothschildovci, ktorí len nedávno oslávili výročie ovládania zlata.