fbpx
HLAVNÝ DENNÍK
Driving.ca
KOMENTÁRE

Dimitrij Minin: Americká stratégia zbavenia Lukašenka moci – základy (I. diel)

Komentár Dmitrija Minina (Fond strategickej kultúry)

Demokratizácia v duchu „farebných revolúcií“

V poslednej dobe nastali zmeny v americkej politike bojkotu prezidenta Bieloruska Alexandra Lukašenka ako „posledného diktátora Európy“. Z pochopiteľných dôvodov spôsobili v Minsku určitý nárast optimizmu. Počnúc rokom 2016 navštevovali bieloruské hlavné mesto známi odborníci na Kremeľ. Väčšinou špecialisti na vojenské strategické otázky. Jedným z prvých bol námestník ministra obrany USA Michael Carpenter. Napriek zvyčajným protokolárnym postupom ho prijal na najvyššej úrovni prezident Bieloruska.

A. Lukašenko a M. Carpenter

Následne, v roku 2018, navštívil bieloruského lídra mladý, ale už známy autor novej doktríny posilnenia americkej politiky vo východnej Európe, zástupca štátneho tajomníka, Wess Mitchell.

 

 

 

A. Lukašenko a W. Mitchell

A vyvrcholenie, v závere augusta 2019 prišla jedna z ťažkých váh americkej politiky, asistent národnej bezpečnosti prezidenta Trumpa, John Bolton.

 

 

 

 

A. Lukašenko a J. Bolton

Mohlo by sa zdať, že prišiel dlho očakávaný prielom ponižujúcej blokády a víťazstvo politiky, o ktorú sa usilovali Lukašenkovi ľudia v posledných rokoch. Možno by ani nebola prehnaná radosť, že vo Washingtone si konečne uvedomili chýbajúcu alternatívu k bieloruskému vedeniu. Že si USA uvedomili potrebu rokovať. Vo vzduchu však stále hrozí zdvihnutý prst. A tým je hlavný cieľ Bieleho domu. Teda oddelenie Bieloruska od Ruska. Tiež pachuť Američanov, pokiaľ ide o vodcu v Minsku, zostáva nezmenená. Jednoducho, americká stratégia zbavenia Lukašenka moci, postúpila na kvalitatívne vyššiu úroveň.

Americký tím, ktorému sa podarilo oživiť dialóg s Minskom, od Mitchella po Boltona, nemal vo všeobecnosti právomoc vzťahy normalizovať. Nemal ich ani od administratívy, ani od Kongresu. Netreba sa preto čudovať, prečo po zdanlivo sľubných rokovaniach prišli ústupky iba na bieloruskej strane. USA totiž žiadne ústupky neplánovali.

Vladimír Prochvatilov: Vzrušenie Bieleho domu

Minsk v skutočnosti nekontaktovali zástupcovia „normalizácie“, ale tej istej „palebnej čaty“, ktorá najnovšie používa metódu modernej hybridnej vojny v štýle 2.0. Skutočnosť, že hlavní protagonisti Mitchell a Bolton boli medzitým prepustení z dôvodu svojich „jastrabích“ pováh, nemení podstatu veci. Ostatní členovia tímu sú v Minsku prekvapujúco stále vítaní. A čo je najdôležitejšie, základy transformácie politiky Bieloruska a vládnuceho režimu položené týmto tímom, zostávajú platné.

Ako to urobili susedia

Pozrime sa na hlavné dokumenty, ktoré určujú politiku USA v oblasti sankcií voči Bielorusku. Na právnej úrovni sú to dva dekréty Kongresu: Zákon o demokracii v Bielorusku z roku 2004 a Zákon o demokracii a ľudských právach z roku 2011. Oba dokumenty jasne sledujú zmenu moci v Bielorusku. Najmä organizovaním protestov v duchu vtedy populárnych „farebných revolúcií“. Zároveň vznikla „cestovná mapa“ o vplyve na Bielorusko. Kvôli svojmu osobitnému cynizmu bola formálne zastrešená autorstvom expertnej komunity USA. Prijímania tohto oficiálneho dokumentu 23. septembra 2011 (nazýva sa „Demokratická zmena v Bielorusku: Akčný rámec “), sa zúčastnili vyšší úradníci Obamovej administratívy. Dokonca aj poľský prvý námestník ministra zahraničných vecí Krzysztof Stanowski. Spolupredsedami autorského kolektívu boli riaditeľ Centra pre analýzu európskej politiky (CEPA) Wess Mitchell a riaditeľ Freedom House David Kramer.

Pri prezentácii správy hovoril Mitchell o Lukašenkovi ako o „bieloruskom diktátorovi“. V súvislosti s ktorým by sa mala presadzovať „energická transatlantická politika, ktorá by mohla pomôcť dosiahnuť skutočné demokratické zmeny v Bielorusku“. Kramer hovoril ešte presnejšie: „Brutálna diktatúra na hranici EÚ je neprijateľná … Kam pôjde Lukašenko? To je jeho problém“.

David Kramer

Bieloruská opozícia potom s istotou dospela k záveru: „Správa dôsledne sleduje myšlienku, že reformy v Bielorusku môžu nastať až po tom, ako bude prezident Alexander Lukašenko zbavený moci. Vylučuje dialóg so súčasnou vládou ako cestu k zmenám smerom k demokracii a trhovému hospodárstvu.“

K radosti miestnych oponentov Lukašenka dokument obsahoval rozsiahly program opatrení na ich materiálnu, informačnú a inú podporu v duchu pouličnej demokracie. Autori „bieloruskej stratégie“ očividne už vtedy pochybovali, že budú ozaj schopní nakloniť si na svoju stranu široké masy. Preto sa zamerali na iný postup. Skrytý, cielený na bieloruskú elitu vrátane úzkeho Lukašenkovho okruhu.

Plán mal naďalej obmedzovať Minsk vo financiách, ale pripraviť značné rezervy, aby ich rýchlo „nalial“ do „Bieloruska bez Lukašenka“. Aby sa očakávanie takejto transformácie stalo pre elity cieľom. Budúci lídri síce mali vzísť hlavne z opozície, existovala ale možnosť zmeny pomerov v krajine v dôsledku podnetov priamo z Lukašenkovho okolia“.

Nikolaj Bobkin: Pripravujú sa Hizballáh a Izrael na vojnu?

Zdôraznilo sa, že na Západe „by sa mali pripraviť aj na takýto scenár a určiť najúčinnejšie metódy ovplyvňovania týchto elít“. Bolo tiež zdôraznené, že ešte pred začiatkom „oranžovej revolúcie“ na Ukrajine v roku 2004 sa Západu podarilo nadviazať silné vzťahy s ukrajinskými bezpečnostnými silami prostredníctvom spravodajských služieb a ozbrojených síl. Aktivácia týchto kontaktov sa považovala za rozhodujúcu pre ďalší vývoj ukrajinských udalostí. V správe sa uvádza, že takýchto „agentov zmeny“ je v Bielorusku málo. S ukrajinskými bezpečnostnými silami sa Američania kontaktovali prostredníctvom špeciálnej „hry s Janukovyčom“. Keď ukrajinský prezident v snahe zapáčiť sa americkej strane, nadviazal priame komunikačné kanály s SBU (Bezpečnostná služba Ukrajiny) a ukrajinskými ozbrojenými silami. To znamená, že precedens už existoval.

Autori dokumentu „Demokratické zmeny v Bielorusku: Akčný rámec“ odporučili venovať pozornosť tým, ktorí boli nedávno prepustení z bieloruských orgánov. Existoval u nich predpoklad nespokojnosti. Hlavným cieľom bolo „hľadanie alternatívy k Lukašenkovi a existujúcej situácii“. Západ by sa nemal usilovať „krotiť Lukašenka“, ale oslobodiť sa od neho. „Lukašenkove okolie malo pochopiť, že iba po jeho odchode sa im otvorí svetlá budúcnosť.“

GLOBAL TIMES: USA nikdy „neoslobodia“ Hongkong, iba destabilizujú Čínu

A v roku 2018, jeden z hlavných autorov tejto „revolučnej platformy“ Wess Mitchell, už ako zástupca štátneho tajomníka, pricestoval do Minska ako „normalizátor“ vzťahov medzi USA a Bieloruskom. Stretol sa aj s bieloruským prezidentom. Zmenil názor na vyhnanie Lukašenka a „zmenil topánky za letu“? Známy bieloruský opozičný líder, pôsobiaci na Rádiu Sloboda, Pavel Usov, tomu neverí. Verí, že išlo o sondovanie. A David Kramer, spoluautor správy o „demokratických zmenách“ v Bielorusku, to tvrdí tiež. Zdôrazňuje, že „Wess Mitchell vlastne navštívil Bielorusko ako také a nie samotného Lukašenka“.

To znamená, že USA nezmenili predchádzajúci postoj. Jednoducho upustili od neefektívnej orientácie na masy. A upriamili sa na elity a samotný okruh prezidenta. A ako sa dá osloviť toto publikum, najmä z radov bezpečnostných síl, ak nie pomocou samotného Lukašenka?

Čítajte druhý diel:
http://www.hlavnydennik.sk/2019/09/14/dimitrij-minin-americka-strategia-zbavenia-lukasenka-moci-zmeny-ii-diel/

SÚVISIACE

Používame cookies aby sme pre vás zabezpečili ten najlepší zážitok z našich webových stránok. OK Viac info