HLAVNÝ DENNÍK
DENNÝ VÝBER KOMENTÁRE

Komentár Andreja Geraščenka: Bielorusko medzi Zväzovým štátom a útočnou formáciou bielo-červeno-bielych

Čo ohrozuje rusko-bieloruskú integráciu

30. apríla 2019,  ukončil  svoju 8-mesačnú diplomatickú misiu v Bieloruskej republike veľvyslanec Ruskej federácie a osobitný zástupca prezidenta RF pre rozvoj obchodno-ekonomických vzťahov s Bieloruskom Michail Babič.

Na pozadí udalostí, ktoré viedli k zhoršeniu rusko-bieloruských vzťahov v mnohých otázkach je potrebné ešte raz zdôrazniť, že Ruská federácia a Bielorusko majú bezprecedentnú úroveň spojeneckých dohôd. Pre Bielorusko je Rusko najdôležitejším obchodným partnerom. Podiel Ruskej federácie predstavuje približne 50% z celkového bieloruského obratu. Malé Bielorusko je štvrtým najdôležitejším obchodným partnerom Ruska a prvým v SNŠ.

Pozrieme sa na tieto čísla. Podľa údajov za rok 2017: najväčším obchodným partnerom Ruska bola Čína s 87 miliardami dolárov (podieľa sa na ruskom zahraničnom obchode 14,9%), na druhom mieste bolo Nemecko s 50 mld. USD (8,5%), na treťom Holandsko s 39, 5 mld. USD (6,7%), na štvrtom – Bielorusko s 30,7 mld. USD (5,2%); potom nasledovalo Taliansko s 24 mld. USD (4,1%) a USA s 23,2 mld. USD (4%).  O úzkej previazanosti ruskej a bieloruskej ekonomiky svedčí aj to, že v roku 2017 bolo Bielorusko z hľadiska objemu obchodu s Ruskou federáciou porovnateľné s Kazachstanom a Ukrajinou, dokopy.

Rovnaké tendencie sa zachovali aj na základe údajov v roku 2018. Mimochodom, v roku 2018, zahraničný obchod Ruska, resp. jeho obrat medziročne výrazne vzrástol – z 585 miliárd USD na 688 miliárd USD. To len tak na margo toho, že „sankcie zabíjajú ruskú ekonomiku“. Sankcie poškodzujú záujmy krajín, ale pokusy priškrtiť Rusko ekonomicky zlyhali.

Obchodná spolupráca medzi Bieloruskom a Ruskom zaznamenáva v poslednej dobe stúpajúcu tendenciu. Podľa údajov Federálnej colnej správy Ruskej federácie, obrat zahraničného obchodu medzi Ruskom a Bieloruskom v roku 2017 predstavoval medziročný nárast o 26% a dosiahol 30,193 mld. USD. Obrat zahraničného obchodu Ruska a Bieloruska v roku 2018 zaznamenal rast a dosiahol 33,9 mld. USD.

K dnešnému dňu sú bilaterálne rusko-bieloruské vzťahy regulované viac ako 220 medzištátnymi a medzivládnymi zmluvami a dohodami. Okrem nich existuje ešte celá rada dohôd o spolupráci, ktoré sa uplatňujú v priestore Spoločenstva nezávislých štátov (SNŠ) a Organizácie Zmluvy o kolektívnej bezpečnosti. Koncepcia zahraničnej politiky Ruska posilňuje postavenie Bieloruska ako strategického spojenca. Bieloruská armáda je súčasťou spoločného rusko-bieloruského vojenského zoskupenia. Rusko takúto úroveň koordinácie v otázkach obrany viac s nikým iným nemá.

Ruština je v Bielorusku štátnym a hlavným jazykom.

Bieloruská pravoslávna cirkev má status exarchátu Ruskej pravoslávnej cirkvi.

Oslavy ku Dňu víťazstva 9. mája sa za hranicami Ruska na štátnej a celonárodnej úrovni konajú iba v Bielorusku.

Tí, ktorí hovoria o tom, že Bielorusko sa otočilo na Západ, a A. Lukašenko sa rozhodol zmeniť smer zahraničnej politiky, realitu skresľujú. Zväzový štát žije.

Avšak existuje vážny problém: sú nimi nevyriešené otázky v rusko-bieloruských vzťahoch, ktoré sa nakopili za celé desaťročia. Oponenti rusko-bieloruskej integrácie ich využívajú v plnej sile.

Aj Zväzový štát má svoju slabú stránku, ktorá spočíva v tom, že opodstatnenosť „splynutia“ týchto dvoch krajín je takmer výlučne ekonomická. Príliš často sa všetko obmedzuje len na „obchod“. Vyvstáva otázka, či Bielorusko „výmenou“ za svoju oddanosť integračnej myšlienke bude aj naďalej dostávať ropu a zemný plyn za znížené ceny. Napriek všetkým sporom o mlieko, mäso, ovocie, ropu a zemný plyn („vojny“), vôbec to nie sú ekonomické problémy, ktoré ohrozujú rusko-bieloruskú integráciu.

Najdôležitejšia téma ostáva bez povšimnutia, konkrétne mám na mysli: Ruská federácia a Bieloruská republika vytvorili Zväzový štát, nie len tak kvôli ekonomickému imperatívu, ale preto, že naše krajiny tvoria jeden kultúrno-historický priestor, jeden kultúrno-historický typ. Máme k sebe bližšie, než Nemecko a Rakúsko. Je prirodzené, že naša vzájomná náklonnosť je daná historickými väzbami. Musíme to mať vždy na pamäti.

Na Ukrajine viedlo neobmedzené šírenie ideológie „my – nie sme Rusko, my – nie sme Rusi“ v roku 2014 k štátnemu prevratu a následným dramatickým udalostiam.

V Bielorusku sa pozvoľne, postupne, ale predsa rozširuje rovnaká formulácia ako na Ukrajine: „my – nie sme Rusko, my – nie sme Rusi“.

Ak sú Rusi a Ukrajinci jeden národ, tak potom sú aj Rusi a Bielorusi jeden národ. Sovietsky vzdelávací systém na tom postavil vzdelávanie celých generácií, napomáhali tomu zmiešané manželstvá, vysoká mobilita Bielorusov, ktorí sa usadili v celom Sovietskom zväze. Po roku 1991 začala úloha týchto faktorov upadať. Existuje čoraz menej zmiešaných manželstiev, mnohí Rusi v Bielorusku sa už považujú za Bielorusov, bieloruská mládež sa čoraz viac sa pozerá smerom k Európe. Ak predtým formuláciu „my – nie sme Rusko, my – nie sme Rusi“, používali len extrémistický nacionalisti – marginalisti, tak teraz je k nej celkom zhovievavé aj bieloruské vedenie, ktoré zastáva názor, že to prispeva k „posilňovaniu suverenity“. 

Od čias, keď Alexandra Lukašenka v 90-tych rokoch „zablokovali“ (v tej dobe bol na stole podobný scenár zjednotenia Ruska a Bieloruska, pozn. red.) začala prozápadná nacionalistická opozícia realizovať činnosti, ktoré podkopávajú všetko, čo nazývame jednotným kultúrno-historickým priestorom. Spochybneniu sú tak vystavené všetky komponenty zväzovej jednoty. Hovorí sa, že Bielorusi sú európsky národ a Rusi sú ázijský národ. Hovorí sa, že Bielorusi sú inou genetickou skupinou – zmesou Slovanov a Baltov, zatiaľ čo Rusi sú zmesou úplne iných Slovanov, Ugrofínov a Tatárov.

Táto téza sa podporuje „historickými náčrtmi“ o „prosperite“ Litovského veľkokniežatstva a Poľsko-litovského štátu (Rzeczpospolita), budovaním „kontinuity“ (kontinuity bieloruského štátu), oslavou katolíckej poľsko-litovskej šľachty, programom obnovy šľachtických hradov a iných „bieloruských“ starožitných artefaktov, inštaláciou pamätníkov Poliakom, ktorí sa narodili na území dnešného Bieloruska. 

To isté platí aj vo vzťahu k jazyku – hovoria, že vraj ruština je hlavný a štátny jazyk, nie preto, že je pre Bielorusov rodným, ale preto, že je výsledkom „dlhej rusifikácie“. Čoraz častejšie sa ruský jazyk stráca z vývesných tabúľ v múzeách, metre a na vlakových staniciach. V apríli minister kultúry RF V. Medinskij požiadal svojho bieloruského partnera J. Bondara, aby venoval pozornosť tejto skutočnosti. Prosby zostali len prosbami a „bieloruská latinka“, ktorá je pre Bielorusov cudzia a málo pochopiteľná ďalej pokračuje vo svojom udomácňovaní. 

Pravidelne sa podnecuje téma používania bieloruského jazyka pri bohoslužobných obradoch namiesto cirkevnoslovanského. V Minsku si už dlho razia cestu k autokefálii bieloruskej pravoslávnej cirkvi.   

V prípade „historického znárodnenia“ bieloruských Mindaugasov, Gediminasov, Moniuszkov, Kalinovských, Radzivillov, Sapeg, Kosciuszkov to už zašlo tak ďaleko, že susedov v Litve a Poľsku to už poriadne znervózňuje. Bývalý litovský minister zahraničných vecí Audronius Ažubalis poznamenal, že „Gediminas a Mindaugas sa objavujú v Bielorusku, ako huby po daždi „.

Z toho je možné dedukovať, že Minsk nevytvára Zväzový štát s Ruskom, ale nové Litovské veľkokniežatstvo a Poľsko-litovský štát (Rzeczpospolita). Alebo je to tak? 

Odhliadnuc na skutočnosť, že v roku 1995 Bielorusi v referende odmietli „národnú“ bielo-červenú-bielu vlajku, ktorá bola používaná v roku 1918 počas nemeckej okupácie a kolaborantmi počas Veľkej vlasteneckej vojny, sa bieloruská opozícia snaží legalizovať túto vlajku (bielo-červená-biela vlajka je zakázaná, pozn. red.), aby ju potom mohli prijať za štátnu.

Útokom je vystavené aj partizánske hnutie údajne presunuté do Bieloruska z Moskvy, ktoré sa stalo príčinou smrti miliónov Bielorusov.

Každá z týchto činností je spojivkom k naplneniu formulácie „my – nie sme Rusko, my – nie sme Rusi“. A tieto semienka už začali klíčiť.

Čo je potrebné robiť v takejto situácii? Urobiť toho treba veľa.  Prioritou je skončiť s monopolom bielo-červeno-bielych v oblasti kultúry a médií. Rozvoj a posilnenie Zväzového štátu potom bude v Bielorusku celonárodnou požiadavkou, a nie len prejavom vôle bieloruského vedenia.

Ukážkou toho, aký bude vektor smerovania Bieloruska v priestore medzi Zväzovým štátom a útočnou formáciou bielo-červeno-bielych, nakoniec ukáže priebeh osláv 9. mája na území republiky a to nielen v Minsku, ale aj v Grodno , ktoré je známe ako „druhé hlavné mesto Bieloruska“ a vo Vitebsku, kde úrady zakázali  pochod „Nesmrteľného pluku“, ako aj v iných bieloruských mestách.

SÚVISIACE

Načítava sa...

Používame cookies aby sme pre vás zabezpečili ten najlepší zážitok z našich webových stránok. OK Viac info