Komentár Dmitrija Minina (Fond strategickej kultúry)
"Hra s Lukom"
Autori, ktorí v roku 2011 v USA sformulovali stratégiu zbavenia Alexandra Lukašenka moci, očividne urobili zmeny, ktorými možno objasniť nedávne kroky amerických politikov voči Minsku. Keďže sa nezamerali na opozíciu, ale na prienik do bezprostredného okruhu bieloruského prezidenta. Identifikovali tým cieľovú skupinu a cielene na ňu pôsobia. A ani to neskrývajú. V tomto svetle treba upriamiť pozornosť na okrúhly stôl, ktorý sa konal začiatkom roku 2019 v USA. Pod názvom „Lukova hra“, či presnejšie „Hra s Lukom“. Záznam z neho možno dokonca nájsť na internete. Konalo sa v tom istom stredisku pre štúdie európskej politiky (CEPA), z ktorého vzišla správa „anti-Lukašenko“ z roku 2011. Niesla názov „Demokratická zmena v Bielorusku: Akčný rámec“.
Medzi účastníkmi bol jeden z autorov tohto dokumentu, teraz líder CEPA Donald Jensen a častý hosť bieloruského hlavného mesta, bývalý americký asistent ministra obrany Michael Carpenter. Môžeme teda oprávnene hovoriť o kontinuite predchádzajúcich a súčasných postojov k osudu bieloruského prezidenta. Mimochodom, ďalší autor stratégie 2011, Wess Mitchell sa po svojej rezignácii z funkcie zástupcu štátneho tajomníka vrátil do CEPA. Mitchell podľa jeho spolupracovníkov, napriek navonok vrúcnemu tónu jeho osobných stretnutí s Lukašenkom počas svojho pôsobenia, nezmenil stanovisko k budúcnosti vodcu Bieloruska. Mitchell tak svojsky prispieval k podkopávaniu vzťahov medzi Minskom a Moskvou. V októbri 2018 napríklad vyhlásil, že Ukrajina, Gruzínsko a „dokonca Bielorusko“ by mali byť vnímané ako „súčasť protiruskej bašty“.
Účastníci „Hry s Lukom“ dospeli k záveru, že ani Lukašenko, ani bieloruská spoločnosť nie sú pripravení na rozhodné prerušenie vzťahov s Moskvou a obrat na Západ. Preto tu nie sú použiteľné majdanové a farebné scenáre. Rusko má jednoducho príliš veľa pák, aby zabránilo opakovaniu ukrajinského scenára. Preto sa v Bielorusku chcú upriamiť na skupiny súčasných orgánov a nomenklatúru, ktoré sú nositeľmi prozápadných nálad. Práve s nimi chcú viesť hlavnú hru. Poskytovať im všetku možnú podporu, systematicky ich dosadzovať na kľúčové miesta, v každom smere podporovať bieloruský nacionalizmus a vytvárať novú „post-Lukašenkovú realitu“.
Osobitnú pozornosť odporúčajú venovať práci s velením bieloruskej armády. Preto navrhli čo najrýchlejšie obnoviť post vojenského atašé na americkom veľvyslanectve v Minsku. Tento postup nepočíta so zachovaním Lukašenka pri moci. Vsádza naopak na jeho bezprostredných spolupracovníkov.
Ako najsľubnejší z hľadiska západných záujmov experti CEPA poukázali na ministra zahraničných vecí Bieloruska Vladimíra Makeiho. Pozdáva sa im aj štátny tajomník Bieloruskej národnej rady bezpečnosti (SNB), generálporučík S. Zas. Pôvodom Ukrajinec. Podľa nich v posledných rokoch úspešne znížil vplyv ruskej tajnej služby KGB, posilnil úlohu bieloruskej SNB a môže sa stať hviezdou na bieloruskej politickej aréne. Osobitne ho preferuje Michael Carpenter, ktorý sa krátko predtým vrátil z Minska zo stretnutia so Zasom.
Výber Stanislava Zasa za hlavného favorita Bieleho domu v Bielorusku sa zrejme konal 31. augusta vo Varšave. A to na štvorstrannom stretnutí tajomníkov bezpečnostných rád Bieloruska, Ukrajiny, Poľska a USA. Povaha stretnutia, ktoré nemalo žiadnu podobu spojenectva, možno lichotilo pýche Bielorusov, sotva však znamenalo rovnocennú výmenu názorov. Bielorusom jednoducho povedali, čo od nich chcú. Zároveň ocenili osobu Zasa. Hlavne John Bolton. Zdá sa, že prešiel výberom a dostal dobrozdanie.
Stávka amerických expertov na Stanislava Zasa je pochopiteľná. Bez ohľadu na jeho vlastné ciele. Medzi bieloruskými bezpečnostnými silami má nepochybne zaslúženú autoritu. Preukázal tiež vodcovské schopnosti. Navyše je ústretový voči argumentom Západu. Zas sa narodil v roku 1964 v ukrajinskej Černiševskej oblasti, vyštudoval vojenskú školu v Baku, akadémiu v Minsku i akadémiu generálneho štábu v Moskve. Prešiel všetkými stupňami vojenskej kariéry v bieloruskej armáde. Až po generálporučíka. Štátnym tajomníkom Rady bezpečnosti je od roku 2015. Disciplinovaný, gramotný, vždy plniaci príkazy. A navyše „mu to myslí“.
Po stretnutí vo Varšave vyhlásil, že „proti nikomu neintriguje“. Počas nedávnej návštevy ministra bezpečnosti Ruskej federácie N. Patruševa v Minsku potvrdil svoj záväzok strategického spojenectva s Ruskom. Hoci jedným dychom zdôraznil mnohostrannosť bieloruskej politiky.
Okolo Zasa, ako ukázala americká „Hra s Lukom“, sa beztak intriguje. Robia to ľudia veľmi skúsení a dobre vyškolení. V CEPA sa totiž objavila špeciálna osoba, ktorej cieľom je „priateľstvo“ so Zasom. Je ňou vekom i pozíciou Zasovi celkom blízky generálporučík Ben Hodges. Po odchode do výslužby sa pripojil k CEPA. Jeho úlohou je komunikovať so zahraničnými vojenskými lídrami, o ktorých majú záujem USA. Vždy je menej podozrivé robiť tak z neformálnych pozícií. A ešte s povesťou čestného bojovníka. Veliteľa 101. americkej vzdušnej divízie v Iraku a bojovníka z Afganistanu. Kariéru zavŕšil ako veliteľ amerických jednotiek v Európe. Na základe akých kritérií sa Američania rozhodli, že on je najvhodnejší komunikovať so Zasom, vedia len oni. V októbri má Ben Hodges prísť do Minska na ďalšie „bezpečnostné fórum“.
Minsk je často urazený, že mu Moskva v zahraničnej politike „nedovolí dýchať“. Zatiaľ čo túžba zvrchovaného štátu viesť dialóg s každým by mala byť prirodzená. Existujú však dobré dôvody domnievať sa, že skupina amerických politikov a odborníkov z CEPA, ktorá oživila dialóg s Bieloruskom, to nemyslí až tak úprimne.
Nikto sa nepýta, prečo dialóg nevedú predstavitelia americkej elity a politickí pragmatici. Tí, čo chcú mier s Bieloruskom. Ale najbojovnejší jastrabi ako Mitchell a Bolton. Možno sa niekto nazdával, že ak sa dohodnú s nimi, potom to bude pre liberálov ešte jednoduchšie. Nič také. Jednoducho sa zahrali s Lukašenkom využijúc jeho pochopiteľnú túžbu vymaniť krajinu z izolácie. Z manipulačnej hry, v ktorej je on sám cieľom. V tejto súvislosti im či už dobrovoľne alebo nedobrovoľne pomáha bieloruské ministerstvo zahraničných vecí.
Zo všetkého je zrejmé, že táto skupina nemá nijaké oprávnenie normalizovať vzťahy medzi USA a Bieloruskom. Čo potvrdzuje aj rezignácia Mitchella a Boltona. Účelom CEPA je hľadať páky vplyvu na bieloruskú politiku výhodnú pre USA. Nič viac. Vynára sa teda otázka. Sú si diplomati bieloruského ministerstva zahraničných vecí, ktorí tak vytrvalo organizujú Lukašenkovi rokovania s predstaviteľmi CEPA vedomí všetkých aspektov ich činnosti? A ak áno, povedali aj hlave štátu o ich skutočných úmysloch? Pretože pred Lukašenkom hrajú rolu milých priateľov zo zámoria.