V čakárni u holičky sa všeličo dozviete. Počujete aj to, čo nechcete počuť. A nemusíte ani uši natŕčať. Lebo my ženy sme už  raz také,  rady o sebe hovoríme. Niekedy  povieme aj to, čo by sme nemali. Ale čo tam po tom, nech aj čakáreň vie, kto je  tá dáma pod rukami kaderníčky!

Je to mladá žena, ktorá sa chce páčiť. Pekne oblečená, teší sa zo života. Užíva si ho dnes, nemyslí na to, čo bude zajtra. Je veriaca.  Chodí do kostola a ďakuje Bohu, že má prácu, ktorá ju baví. Veď aj v kostole za to vždy pohladí Panenku Máriu.  Pracuje v domove dôchodcov. „Spadol mi jeden dedo,“ hovorí, „ zlomil si bedrový kĺb, teraz leží v nemocnici. Ale ja za to nemôžem,“  zbavuje sa viny zodpovednosti. A rozhovorí sa o starých ľuďoch. O tom, že majú radi, keď ich držíte za ruku, hladkáte ich, mojkáte a rozprávate sa s nimi. Počúvate ich príbehy. No to ona nie. Za tie peniaze?! Táto zbožná žena robí len to, čo má v náplni práce. Láska  k blížnemu tam nie je. Tak načo?

Aby som jej veľmi  nekrivdila, musím tiež povedať, že na druhej strane asi robí dobre.  Keby sa mojkala bez lásky, nebolo by to ono, babičky a deduškovia by to vycítili. Láska sa nedá predstierať. Veď už naši múdri predkovia hovorili: „Čo nejde od srdca, nejde ani k srdcu.“ Preto jedným dychom dopoviem, že táto žena si nevybrala dobre. Starostlivosť o našich starkých si vyžaduje aj  srdce. Viem, o čom hovorím.

Mária Škultétyová