V našej dedine žili traja ľudia, ktorých som sa ako dieťa bála. Anička a potom ešte dvaja chlapi. Jeden býval blízko nás, a keď som išla okolo ich domu, radšej som utekala. Ten druhý ušiel z bláznivca  a spravil hroznú vec. Písalo sa o tom aj v novinách. Aj pána riaditeľa Seiferta som sa bála, lenže toho nepočítam.

Ale o Aničke chcem.

Odkiaľ k nám prišla, neviem. Ani či bola niekedy vydatá a či tu mala rodinu. Len sa  jedného dňa odrazu objavila. Volali sme ju bláznivá Anička alebo Anička Vlková. Bláznivá preto, lebo mala mrcha rozum. Ale prečo Vlková, to neviem povedať. Na stráni stál opustený ružový dom. Ta sa nasťahovala. Pred domom rástol ružový ker. Dnes už také nevidieť, iba ak na starých cintorínoch. Keď zakvitol a ona behala po dedine, vždy som domov priniesla kyticu voňavých ruží a plné prsty drobučkých pichliačikov. Za domom boli slivky a mňa priťahovala mandľová chuť ich grmanov.

Veľa som o nej nevedela. Dospelí si dávali pozor na jazyk a pred nami o takýchto veciach nehovorili. A tak sme si vymýšľali, že chodí s nožom. Preto sme sa jej báli.  Hovorilo sa, že  prišla z bláznivca a v tom dome, že predtým bývala. My sme mali blízko pajtu  aj maštale, tak som často chodila okolo. Vždy so strachom, či ju nestretnem.

S palicou v ruke denne niekoľkokrát prešla dedinu. Vždy čisto a pekne oblečená. Šaty, kvietkovaná zástera, ručník a pekná tvár, tak si ju pamätám. Rozprávala sa sama so sebou, alebo vykrikovala, že ju bolo počuť aj do desiatich dvorov. Chodila po domoch a mužom dohovárala, aby merali cestu odtiaľ ta, a nie odtiaľ ta. Pritom palicou ukazovala na muža a na jeho ženu a potom zas na seba. Nebolo jednej chalupy, ktorú by obišla. Hádam len ta nešla, kde chlapa nebolo. Spomínam si, že s tým svojím odtiaľ ta prišla raz aj k nám. Páčili sa jej pekní muži. Dnes si dokonca myslím, že to pre nejakého chlapa o rozum prišla.

 Ani neviem, ako a kde zomrela. Keď som odišla z domu, na Aničku som zabudla.