Každý z nás potrebuje korene a krídla
24/01/2022 I Ľubomír Pajtinka

Johan Wolfgang Goethe raz povedal: „Deti musia od svojich rodičov dostať dve veci: korene a krídla!“ Ja si myslím, že je to aj úloha školy. Korene predstavujú bezpečnú základňu, istotu. Krídla znamenajú rozlet, neustály nepokoj, hľadanie, túžbu po vedomostiach a poznávaní sveta okolo seba. Potreba istoty človeka sa napĺňa hlavne dôverou v seba, v identite, autenticite. Každý človek potrebuje ukotvenie v priestore a čase, každý z nás potrebuje silné korene, aby mohol na nich postaviť štartovaciu dráhu pre svoj rozlet.

 Prečo pátrať po svojej minulosti?

Pamäť sme dostali do vienka nielen na to, aby sme si pamätali telefónne čísla kamarátov, mamy, otca, webové stránky, či niečo z cudzích jazykov, biológie, či matematiky, ale aj preto, aby sme v nej ukladali veci o svojom živote i živote našich predkov, aby sme sa naučili žiť.

   Všetko má svoje dejiny. Aj sám človek, jednotlivec, nielen ľudstvo ako celok, nielen národy, ale aj rody, rodiny. Každý od svojho narodenia píše dejiny svojho jestvovania. Píšeme ich my, ale písali ich aj naši predkovia a ich predkovia, a na ich dejinách staviame naše vlastné. Korene každého z nás siahajú do hlbokých dejín a my sme svojim spôsobom povinní zaujímať sa o to, ako sme sa stali tým, čím sme dnes. Kto sa o to a akým spôsobom zaslúžil, komu máme byť vďační a na koho si máme spomínať. Raz sa našich dejinách budú stavať nasledujúce generácie našich nasledovníkov. Tento kolobeh výstavby našej existencie sa neprerušil za dlhé stáročia a nemáme právo ho prerušiť ani my.

    V Číne majú  56 národnostných menšín . Jednou  z nich je vyše 7 miliónová menšina Miaovia. Je početne veľká, ako slovenský národ, ak by sme rátali aj Slovákov žijúcich za hranicami Slovenska. Má zhruba 7 a pol milióna príslušníkov a môže sa pochváliť vlastným jazykom, kultúrou a tradíciami i hodnotovým svetom. Má mnoho osobitostí, ktorými sa odlišuje od iným národnostných menšín. Jednou z nich je napríklad aj to, že nemá vlastné písmo a písmo nepoužíva vôbec. Miaov však spomíname najmä vďaka tomu, že majú mimoriadne dobrý a úctivý vzťah k svojmu rodu a svojej histórii. Ich príslušníci poznajú históriu svojich rodov aj 30 – 40 generácií dozadu, teda aj tisíc rokov späť. Svedčí to o tom, že dejiny sú pre nich mimoriadne významným zdrojom hrdosti, identity, poznania života a jeho zmien. Samozrejme, nielen pre Miaov, ale aj Angličanov, Španielov, Američanov, Francúzov, Nemcov, Čechov, Poliakov...Otázkou je, prečo by nemala byť aj pre Slovákov.

Kolobeh času

              Prítomnosť trvá údajne necelú sekundu. Všetko pred jej uplynutím je budúcnosť, všetko po jej uplynutí sa stáva minulosťou. Minúty, hodiny, dni, roky a storočia z nej robia prekrásne bludisko, v ktorom sú ukryté korene každého  z nás, história nášho mesta, národa i celého ľudstva. Možno v ňom hľadať súvislosti a zákonitosti vývoja celej ľudskej spoločnosti.

            Minulosť je krásna, čarovná učebnica budúcnosti. Lebo – v istom zmysle slova sa už všetko v minulosti stalo, pravda len za účasti iných osôb. Každý náš najbližší čin, či skutok sa vlastne ihneď po tom, ako sa udeje stáva malým, či väčším medzníkom našej minulosti, nášho života.

              Kolobeh času a udalostí si v tempe každodenných povinností akosi nestíhame uvedomovať. Na našu škodu nám neraz unikajú medzi prstami bez toho, aby sme si dostatočne vychutnali život, i to každodenné dianie. Aj keď sme často jeho súčasťou, ba neraz v centre udalostí, zdá sa nám, že všetko plynie akoby  povedľa nás, čosi ako cudzie lode na rieke života. A stačilo by možno viac pozornosti, viac pokoja, viac prežívania, aby sme si vychutnali každú chvíľu svojho života. Aby sme  boli skutočnými hýbateľmi vlastného osudu a možno i tak trochu dejín. Dejiny, ktoré sa učíme v školách sú zvyčajne o kráľoch, ich manželkách, vojvodcoch, generáloch a bojoch medzi nimi. My však do tohto sveta zvyčajne veľmi nepatríme. Nemáme kráľovské korene, často ani šľachtické. Mala by nás skôr zaujímať koloratúra života ľudí nášho rangu v minulosti, našich predkov . A potom je tu ešte jeden dôvod, prečo by sme mali poznať vlastnú minulosť -  náš dnešný svet je dôsledkom rozhodnutí a udalostí, ktoré urobili naši predkovia v minulosti. Aby sme mohli robiť dobré rozhodnutia, ktoré prinesú dobrý život našim nasledovníkom, mali by sme byť poučení našimi predkami. Ich skúsenosť je našim študijným materiálom. Súčasnosť a budúcnosť sa nám stretávajú v zrkadle diania prítomnosti.

Chýba ukotvenie v čase a priestore

         Odborné analýzy, výskumy a medzinárodné porovnania z posledných rokov jednoznačne hovoria o tom, že slovenská mládež, ale nielen ona i stredná a staršia časť populácie je síce rovnako dobre vzdelaná a šikovná ako im vekovo blízki ľudia v iných krajinách, ale zaostáva v kvalite vzťahu ku  svojej vlasti, k národným a štátnym symbolom, histórii, tradíciám. Má oveľa nižšie národné povedomie, je ochotná oveľa menej v príhodnú chvíľu  zastať sa svojho národa, verejne obhajovať jeho práva, jeho svojbytnosť, inštitúcie. Má málo vedomostí o histórii národa, štátu, ale sebe samých. Je ochotná priniesť pre svoju vlasť, pre jej blaho a česť menej obetí a strádania, ako príslušníci iných národov. Je často k národnému  a vlasteneckému benevolentná a apatická.

              Okrem toho odborníci konštatujú, že v slovenských rodinách dochádza ku generačnej kríze. Zhoršujú sa vzťahy a komunikácia medzi rodičmi a deťmi, starými rodičmi a vnúčatami, starými rodičmi a rodičmi. Stráca sa súdržnosť rodiny, chýbajú spoločné témy, pestovanie spoločných hodnôt. Táto komunikačná a etická kríza má za dôsledok zníženie celkovej kvality života v rodinách.

               Jedným z liekov, ako situáciu zlepšiť je nájsť pre všetkých silnú spoločnú tému, nájsť cestu k porozumeniu a pochopeniu medzi mladšími a staršími a naopak. Takouto témou je bezo sporu téma rodinnej histórie, pamäti rodiny, vystopovanie súvislostí medzi rodinnou históriou a históriou svojej obce, obce, mesta, regiónu, štátu, dejinnými udalosťami vôbec. Liekom je prebudenie hrdosti na svojich predkov, svoju rodinu, jej členov, hrdosti na svoju vlasť, svoju prináležitosť k rodine i  vlasti, k hrdosti aj na svojich rodičov, starých rodičov, ich predkov i seba samého.

Cesta do rodinných dejín

               Ďalej je tu možnosť upevniť rodinné väzby, vyriešiť a vyriešiť mnohé rodinné krízy, hnev, ukrivdenosť, v našich končinách tak časté, ktoré vznikli možno ešte v dávnej minulosti. Poznanie rodinnej histórie dáva šancu urobiť poriadok v rôznych rodinných materiáloch, fotografiách, rodinných filmoch, spisoch, možno i v majetkových právach viažucich sa k pôde, budovám. Je šanca odstrániť nejasnosti a nepresnosti. Pri troche vzájomnej veľkorysosti je možné opätovne vrátiť do rodín súdržnosť, toleranciu, spolupatričnosť i solidaritu.

                Vzťahy v rodinách majú dopad nielen na kvalitu života ich členov, ale aj kvalitu života miest a obcí, ba i kvalitu vzťahov na verejnosti, pracoviskách, dopravných prostriedkov.

                 Sme jeden národ a národnostné menšiny, ktoré žijeme na Slovenskom území, v Slovenskej republike. Súčasne tvoríme jeden slovenský politický národ. Slovákmi sú v tomto ponímaní aj príslušníci našich menšín. Tak je to všade vo svete. Do značnej miery sme si najbližší, sme najviac odkázaní na seba, na svoju solidaritu, pomoc, spolupatričnosť. O tom, aké vzťahy jestvujú a budú jestvovať medzi nami, závisí len od nás. Od nás závisí aj to, aký príjemný a pekný život budeme žiť na tomto kúsku Európy.

                 Po vstupe SR do Európskej únie sa globalizuje ekonomika, hranice majú formálnu úlohu. Jediným skutočným národným PIN – kódom je národný jazyk, kultúra a história. K nej bezo sporu patrí ako hlavný identifikačný bod aj rodinná história. Jej pozvanie je vstupenkou do rodiny Európanov.

                  Platia slová klasika :,,Ak ľudia nevedia odkiaľ prichádzajú, nebudú vedieť ani kam idú.“

                  Pátranie po vlastnej minulosti je napokon i moderné. Veľkou módou, ale aj nutnosťou sa stala v posledných rokoch vo Veľkej Británii, či v  USA. Američania začali okrem kultu dolára a demokracie uznávať aj kult predkov. V Salk Lake City je vybudované veľké stredisko a archív,  zhromažďujúci materiály o dejinách rodín z celého sveta. Počas zimnej olympiády ho navštívili aj mnohí športovci. Tu je možné študovať dostupné pramene o dejinách svojich rodín a rodov.

          Pátranie po vlastnej histórii je i pátraním po súvislostiach. O tom, čo sa stalo, ale aj o tom, čo sa mohlo stať.

Paradoxy doby

           Na Slovensku jestvuje zvláštny paradox.. Ak sa spýtate mladého človeka na to kde žije, čo vyštudoval a robí známy spevák, či modelka s veľkou pravdepodobnosťou vám vysype aj podrobnosti. Ak sa ho však to isté spýtate o jeho starých či prastarých rodičoch, je v koncoch. Pritom je isté, že babka, dedko, či ďalší príbuzní sú pre náš dnešný život oveľa dôležitejší, ako nejaký spevák, herečka, modelka, politik, či vojvodca. Z ich genetickej podstaty, kultúrnej a rodinnej tradície predsa žijeme. Bez nich by sme boli nič.

     Toto všetko boli dôvody, prečo sa v roku 2000 zrodil projekt „Poznaj svoju minulosť alebo Pátranie po predkoch“. V jeho rámci mali žiaci základných a stredných škôl upriamiť svoju pozornosť na minulosť, na poznanie svojich koreňov, na genézu svojej rodinnej histórie. Téma projektu sa na prekvapenie mimoriadne ujala. Už v prvom ročníku sa do projektu zapojilo 312 škôl  a vyše 4000 žiakov a študentov. V ďalších ročníkoch sa situácia menila, ale počet zapojených subjektov sa stále rozširoval. Zorganizovali sme dvanásť ročníkov a môžeme skonštatovať, že v projekte úspešne pracovalo viac ako 35 tisíc mladých ľudí zo Slovenska i zo zahraničia z viac ako 900 škôl.

    O projekt prejavili záujem aj školy zo zahraničia. Projekt je preložený do angličtiny, nemčiny, francúzštiny, taliančiny, španielčiny, češtiny. Bol oficiálnym projektom regiónu CENTROPE. Stal sa najväčším výchovno-vzdelávacím projektom. Projekt sme organizovali fakticky bez štátnej, či samosprávnej pomoci. Významnú úlohu zohrali najmä učitelia jednotlivých škôl, ktorí motivovali svojich žiakov k pátraniu. Je to dôkaz, že aj bez tútorstva štátu je možné urobiť dobré a prospešné veci. Dodnes nám píšu mnohí žiaci, ale aj ich rodičia a starí rodičia, ktorí boli projektom nadšení. Vznikali fantastické práce o dejinách rodov a rodín, niektoré mali aj viac ako 200 strán, niektorí kreslili rodostromy, nahrávali a natáčali rozprávanie najstarších členov rodín.  Vznikol krásny základ na posilnenie identity v našich rodinách. Profesor Matúš Kučera o tomto projekte povedal, že je to najlepší projekt na ukotvenie jednotlivých rodín v čase a priestore, najlepší projekt na posilnenie našej slabej historickej pamäte a identity.

    Žiaci boli často prekvapení, keď vo svojich rodinách natrafili na slávne osobnosti našich, či európskych dejín. Viaceré školy si vytvorili na základe tohto projektu aj osobitný voliteľný predmet v rámci reformy školstva.

Apel pápeža Františka

   Pokiaľ chceme rozumieť prítomnosti, musíme poznať svoju minulosť, lebo, človek by si mal vedieť odpovedať na otázku: Kto som, odkiaľ a kam idem?

   Idea silnej pamäti i súdržnosti rodiny a jej miesta aj v dnešnej spoločnosti patrí aj do obsahu myšlienok  súčasnej hlavy katolíckej cirkvi. Pápež František na štadióne Lokomotívy v Košiciach 13. septembra tohto roku povedal:

Navštevujte starých rodičov, nezabúdajte na korene

"Buďte zakorenení a otvorení. Chcel by som vám dať ďalšiu radu. Aby láska prinášala ovocie, nezabudnite na korene. Aké sú tvoje korene? Rodičia a najmä starí rodičia: oni vám pripravili pôdu. Polievajte korene, choďte k starým rodičom, urobí vám to dobre: položte im otázky, nájdite si čas, aby ste si vypočuli ich rozprávanie. Dnes je nebezpečenstvo rásť vykorenený, pretože máme sklon bežať, robiť všetko narýchlo: to, čo vidíme na internete, nám môže okamžite prísť domov, stačí jedno kliknutie a na obrazovke sa zobrazia ľudia a veci. A potom sa stane, že sa nám stanú známejšími ako tváre, ktoré nám darovali život. Plní virtuálnych správ riskujeme, že stratíme svoje skutočné korene. Odpojiť sa od života, fantazírovať v prázdne nie je dobré, je to pokušenie od zlého. Boh nás chce mať pevne zasadených na zemi, spojených so životom; nikdy nie uzavretých, ale vždy otvorených pre všetkých!"

   Toto vážne posolstvo patrí každému z nás. Keď nás covidová kríza pripútala silnejšie k bydlisku, máme viac času premýšľať, ale aj tvoriť. Napríklad urobiť dejiny svojej rodiny. Netreba v tom hľadať žiadnu vedu. Dá sa to. V záujme toho, aby naši potomkovia dostali silnejšie korene a aby mohli lietať životom na pevnejších krídlach.

Ľubomír Pajtinka