Podporte našu redakciu
Ak si vážite našu prácu, môžete nás podporiť dobrovoľným finančným príspevkom.
IBAN
SK9102000000004373736457
BIC/SWIFT:SUBASKBX
Názov účtu:VERBINA, o.z.
Ak si vážite našu prácu, môžete nás podporiť dobrovoľným finančným príspevkom.
IBAN
SK9102000000004373736457
Protislovenské plátky nás vo svojich komentároch, analýzach a najrôznejších mediálnych seansách pravidelne poučujú o tom, ako zachrániť demokraciu, ako správne komunikovať s „dezinformátormi“, „hoaxermi“ a vôbec s každým, kto si dovolí mať iný názor. Rozdávajú návody na toleranciu, slušnosť a rešpekt. Nuž na oplátku, poďme sa pozrieť na to, ako v skutočnosti môže vyzerať komunikácia s progresívcom. A nepotrebujeme na to žiadnu odbornú príručku. Stačí jeden skutočný príbeh z obyčajnej slovenskej chalupy.
Toto je opis skutočnej udalosti, presne tak, ako mi ju nedávno telefonicky vyrozprával môj otec.
Môj sedemdesiatročný otec chalupárči v jednej nemenovanej stredoslovenskej obci už od roku 1991. Za tých neuveriteľných 35 rokov sa u neho vystriedalo obrovské množstvo ľudí. S rôznymi názormi, politickými presvedčeniami, národnosťami, vierovyznaniami, farbami pokožky a dokonca aj sexuálnymi orientáciami.
Dovolím si povedať, že pri mnohých z týchto návštev som bol osobne prítomný. A s čistým svedomím môžem potvrdiť, že za celé tie desaťročia tam nikdy nevznikla vážnejšia politická šarvátka.
Majerského dvojitá funkcia strane vraj viac škodí, než pomáha
Jeden príbeh zo života, ktorý hovorí za tisíc poučiek protislovenských denníkov o tolerancii
Čo už Slováci odmietajú obetovať kvôli výplate?
Najnovšie články z partnerského portálu somzdediny.sk
KTO SI EŠTE NEKOPOL DO BANÁŠA, NECH SA HLÁSI U SÚDRUHA ŽINČICU....
Podpora Zelenského je už vyslovený gambling. Pacienti, ale odmietajú pomoc...
František Mikloško ostro kritizuje Viliama Karasa za jeho postoje. Spor v KDH otvára otázky o smerovaní hnutia, kresťanských hodnotách a politickej dôveryhodnosti.
Komunálne voľby otvorili otázky o sile progresívnych politikov
Kto je po voľbách skutočným lídrom opozície?
Ukrajinský líder čelí eskalujúcej kríze.
V médiách už druhý deň sledujeme oslavy úspechu PS a porážky Smeru (voľby do samospráv 2026). Šimečka považuje výsledky za solídne. Realita je však iná! Ak sa…
Z domova
30. 7. 2026
Samozrejme, občas sa strhla vášnivá debata o tom, či sa má pivo chladiť na sedem alebo desať stupňov, prípadne či do guláša ide najskôr mäso a potom zemiaky, alebo naopak. Ale aby sa ľudia pohádali pre politiku? To sa nestávalo.
Napokon, ani nebol dôvod. Zábava, priateľstvo a obyčajná ľudskosť boli vždy prvoradé.
Až do minulého víkendu.
Otec sa spolu so svojou manželkou vybral na návštevu k druhému chalupárovi. Jeho pozemok leží hneď nad otcovým, takže sú dokonca bezprostrední susedia.
Poznajú sa približne pätnásť rokov. Stretávajú sa pravidelne a za ten čas si neraz vzájomne pomohli, či už pri práci okolo chalupy, s drevom, hranolmi alebo s čímkoľvek, čo si susedská výpomoc vyžadovala.
A teraz prichádza zaujímavá časť.
Tento sused je, tak isto ako môj otec, Bratislavčan. A nie hocijaký. Je to uznávaná vedecká a výskumná kapacita, človek z akademického prostredia. Skrátka, hlava študovaná, od ktorej by človek očakával nielen množstvo vedomostí, ale azda aj schopnosť vypočuť si iný názor bez toho, aby stratil nervy.
Svojím politickým presvedčením sa pritom vôbec netají. Progresivizmus považuje za výbornú vec a Robert Fico je v jeho očiach krutovládca, pomaly až tyran. Nech sa páči. Každý má právo na svoj názor.
Návšteva prebiehala úplne pokojne. Susedská debata, bežné rozhovory, nič výnimočné. Až do momentu, keď sa zapli televízne správy a odznela informácia o Európskej únii.
Otcova manželka, pracovitá žena, ktorá má za sebou kus života, cez smiech poznamenala, že tú Európsku úniu by už hádam bolo treba zrušiť. A vtedy sa to spustilo.
Hlava študovaná začala horekovať o Rusoch, o ich príchode v roku 1968 a o všetkom tom obrovskom zle, ktoré so sebou priniesli.
Obrátil sa na môjho otca a začal mu pripomínať, že je teda starší ako on, a teda si predsa musí pamätať, ako Rusi prišli a čo všetko sa vtedy dialo.
Otec mu pokojne odpovedal, že jemu osobne Rusi nikdy neublížili. Že on aj jeho rodina mali vždy zabezpečené všetko potrebné a nevyhnutné. Bývanie, zdravotníctvo, školstvo, relatívne jednoduchý štart do života. A že vtedy nemusel riešiť ani strach z migrantov či množstvo ďalších problémov, ktoré dnes ľudia vnímajú. To, samozrejme, neznamená, že všetko bolo dokonalé. Bola to však jeho osobná životná skúsenosť. Skúsenosť človeka, ktorý tú dobu skutočne prežil.
Lenže akademik s tým zásadne nesúhlasil.
Začal argumentovať nedostatkom automobilov, cenami benzínu, ktorý stál štyri koruny, a napokon sa dostal až k letisku Sliač.
Debata sa postupne vyostrovala.
V istej chvíli zaznela jednoduchá, priama ale stále nekonfliktná otázka: „A čo ti tí zlí Rusi vlastne vzali?“
A tu už tolerancia dostala ranu. Na otázku totiž neprišla vecná odpoveď. Namiesto nej sa progresívny akademik obrátil na otcovu manželku a tónom, ktorý už s agresivitou, vyhlásil: „Čo ty môžeš o socializme vedieť? Veď ty si ešte mladá!“ Podotýkam, že v čase pádu socialistického režimu už priviedla na svet syna. Takže nehovoríme o niekom, kto pozná socializmus iba z učebnice dejepisu.
Ale dobre. Povedzme, že pán akademik sa nechal uniesť. Lenže on sa rozhodol svoje vystúpenie ešte korunovať.
„A už mlč, lebo ťa odtiaľto vyhodím!“ Áno. Presne takto sa skončila diskusia o Európskej únii, Rusoch, socializme a demokracii.
Človek, ktorý vyznáva progresívne hodnoty, práve prikázal žene, aby držala ústa, inak ju vyhodí zo svojho domu.
A to všetko pre odlišný názor.
Keď mi otec túto vetu povedal do telefónu, na chvíľu som zatajil dych.
Svojho otca totiž poznám. A viem, že jeho zápalná šnúra nie je práve najdlhšia.
Sám mi priznal, že mu v tej chvíli prebehlo hlavou, že sa postaví a jednu tomu susedovi jednoducho drbne. A úprimne? Pri predstave, že niekto takýmto spôsobom rozkazuje jeho manželke, som jeho rozhorčenie chápal.
Lenže môj otec urobil niečo oveľa lepšie.
Postavil sa.
Pokojne požiadal manželku, aby išli domov.
Poďakoval za návštevu.
A odišli.
Bez jediného úderu. Bez kriku. Bez vyhrážok. Bez zbytočného vysvetľovania, že takto by sa k sebe nemali správať ľudia, ktorí sa poznajú pätnásť rokov.
Jednoducho odišli.
A musím priznať, že za túto reakciu som na svojho otca mimoriadne hrdý.
Otcova reakcia je odpoveďou ako komunikovať s ideologicky indoktrinovanými jedincami našej spoločnosti.
Bez ohľadu na akademické tituly, spoločenské postavenie niekedy stačí pokojný odchod od človeka, ktorý sa považuje za demokrata ale odmieta iný názor. Dôležitá je pritom duchaprítomnosť a možno aj bolestivé zahryznutie do pery, lebo na konci dňa možno dotyčný pochopí, že skutočným hlupákom (chrapuňom) je on sám.
Budeme radi, ak sa do diskusie zapojíš aj ty, milý čitateľ. Ako vy komunikujete s ľuďmi z progresívneho tábora? Dokážete spolu pokojne diskutovať aj napriek zásadným názorovým rozdielom, alebo ste zažili niečo podobné?
O svoje skúsenosti sa môžete podeliť v diskusii pod článkom alebo nám ich poslať e-mailom na [email protected] do redakcie.
Možno sa ukáže, že najdôležitejšou otázkou dnes nie je, kto má správny politický názor, ale kto ešte dokáže rešpektovať človeka, ktorý ho nemá rovnaký.
29. 10. 2026 11:00
Benzín stál 2 koruny. Ľudské kvality nedá človeku ani 5 vysokých škôl. "Človek môže mať vysokú školu a primtom zostať idiotom". Feyneman.
Šepkár
29. 10. 2026 10:29
My už 20 rokov sa učíme diskutovať podľa SME pravidiel a nejdeNto: https://cutt.ly/EeDf88Hz
