Bývalý spolužiak Petra Pavla prehovoril: TOTO sa vraj dialo za múrmi tajnej školy!

Muž, ktorý sedel s Petrom Pavlom v jednej lavici na spravodajskej škole Generálneho štábu, teraz opisuje, čo sa podľa neho odohrávalo za múrmi vtedajšieho výcviku. Pavel Beneš, ktorý používal krycie meno Pavel Benda, hovorí o výcviku agentov z rokov 1988 až 1989, kádrových výhradách voči budúcemu prezidentovi aj jeho „raketovom“ postupe vďaka odporúčaniam šiestich generálov za jediný mesiac. Podľa Beneša má na dnešnú politiku Pražského hradu stále výrazný vplyv aj poradca Petr Kolář.

Pavel Beneš, bývalý spolužiak Petra Pavla, prehovoril pre kanál Aby bylo jasno o podrobnostiach spravodajského výcviku v rokoch 1988 až 1989. Obaja vtedy študovali odbor s oficiálnym názvom Špeciálna škola spravodajskej správy Generálneho štábu Československej ľudovej armády. Beneš sedel s Pavlom v rovnakej triede. Vystupoval pod krycím menom Pavel Benda, Petr Pavel používal podľa jeho slov krycie meno Pavel Pávek.

Beneš opisuje vtedajšiu prípravu ako mimoriadne sofistikovanú. Účastníci od začiatku presne vedeli, že budú pôsobiť buď ako agentúrni pracovníci, alebo ako odborníci pre vojenského pridelenca pri získavaní informácií v krajinách na druhej strane železnej opony. Cieľom bolo počas troch rokov dosiahnuť výborné znalosti agentúrnej práce aj jazykovú vybavenosť. Frekventanti sa museli naučiť dva jazyky pre prípadné nasadenie vo vybranej krajine.

Príprava podľa Beneša predpokladala aj zvládnutie takzvanej eliminácie chýb. „Nájsť si vždy také riešenie, aby ste neboli prezradení, splnili úlohu a v najhoršom prípade veľmi rýchlo zmizli,“ opísal. Preškoľovanie prebiehalo najmä formou praktických cvičení.

Zdroj: YouTube / Aby bylo jasno

Výcviková časť sa odohrávala v Prahe, kde účastníci bývali v konšpiračných bytoch vo Vršoviciach. V každej izbe žili dvaja až traja dôstojníci a museli striktne dodržiavať pravidlá vstupu do budovy, aby nevzbudzovali podozrenie. V uliciach Prahy potom prebiehali operatívne cvičenia zamerané na komunikáciu aj sledovanie.

Jednou z úloh bolo nadväzovanie kontaktov s ľubovoľnými ľuďmi. „Mali sme za úlohu nadviazať kontakt tak, aby ten človek bol schopný nám v budúcnosti niečo povedať zo svojho intímneho života, rozumiete, také tie veci, ktoré sa nehovoria bežne,“ vysvetlil Beneš. Výcvik sa venoval aj psychológii vytipovania vhodných adeptov a ich presviedčaniu na spoluprácu.

Súčasťou prípravy bola aj výučba sledovania a obrany proti nemu. Účastníci sa učili rozpoznať, či sa okolo nich netočia stále tí istí ľudia, a osvojovali si návyky, ako nechodiť do práce rovnakou cestou alebo využívať odrazy vo výkladných skriniach. Výcvik zahŕňal aj výber miest na preberanie či odovzdávanie úloh agentom.

Beneš v rozhovore výslovne odmietol tvrdenie, že výcvik pripravoval budúcich diplomatov. Diplomatická škola bola podľa neho úplne odlišnou formou prípravy. Základy spravodajskej činnosti sú podľa jeho slov rovnaké na Západe aj na Východe a absolventi boli pripravovaní na univerzálne fungovanie v praxi.

Zdroj: Facebook / Zuzana Majerová

Beneš hovoril aj o kádrových problémoch svojho spolužiaka. „Jeho kádrový profil nebol zďaleka taký jednoznačný a v určitých obdobiach sa v ňom objavili vážne výhrady zo strany nadriadených,“ povedal na adresu Pavlovho pôsobenia v Československej ľudovej armáde. V kádrovom spise bolo podľa neho doslova uvedené, že Pavel „nedozrel“. „On tam mal kádrové neodporúčanie od svojich priamych nadriadených aj zo strany základnej organizácie KSČ,“ vyhlásil Beneš.

Napriek tomu podľa neho došlo k rýchlemu obratu. „Počas jedného jediného mesiaca sa mu podarilo získať odporúčanie od šiestich generálov,“ opísal Beneš. Takýto postup podľa neho vyvoláva otázky o zákulisnom vplyve. V tejto súvislosti spomenul aj úlohu prezidentovho otca, vysoko postaveného spravodajského dôstojníka. „Bez výrazného vplyvu jeho otca, ktorý sa v prostredí vojenského spravodajstva pohyboval, by k takému rýchlemu zvráteniu kádrového posudku nikdy nedošlo,“ dodal Beneš.

Ďalšou témou boli podľa Beneša nezrovnalosti v dotazníkoch pre bezpečnostné previerky, konkrétne otázka priznania príbuzenských väzieb v západných krajinách, ktoré boli pre vtedajšie vojenské spravodajstvo mimoriadne citlivé.

„V dotazníkoch pre previerku na prísne tajné musel každý z nás pravdivo uviesť, či má nejakých príbuzných v takzvanej kapitalistickej cudzine,“ vysvetlil Beneš. Práve tu podľa neho vznikol rozpor medzi tým, čo Pavel oficiálne uviedol v kádrových materiáloch, a tým, čo neskôr vyšlo najavo v médiách.

„On v tých materiáloch deklaroval, že v kapitalistickej cudzine žiadnych príbuzných nemá, hoci neskôr sám verejne hovoril o svojom strýkovi Jackovi z USA,“ zdôraznil Beneš. Priznanie takýchto väzieb by vtedy podľa jeho slov znamenalo okamžitý koniec nádejí na získanie previerky aj na vstup do kurzu. „Keby v tej dobe priznal príbuzných v Amerike, tak by tú previerku na prísne tajné v živote nedostal a do toho kurzu by sa vôbec nemohol dostať,“ uzavrel Beneš.

Zatajenie tejto okolnosti bolo podľa neho podmienkou pokračovania Pavlovej kariéry vo vtedajších vojenských štruktúrach. Beneš sa domnieva, že buď Pavel vtedy klamal, aby prešiel previerkou, alebo si strýka v USA vymyslel neskôr pre médiá.

Beneš sa dotkol aj osobnostného profilu Petra Pavla a toho, ako sa podľa neho správal k spolupracovníkom a podriadeným. „On v sebe vždy mal pomerne výrazný dešpekt k ľuďom, ktorých považoval za menej schopných alebo pre neho neužitočných,“ opísal svoje dojmy z niekdajšieho spolužiaka. Spomenul konkrétnu situáciu, keď ho požiadal o pomoc s francúzštinou. „Keď som ho vtedy požiadal o pomoc s francúzštinou, tak mi stroho odpovedal v tom zmysle, že sa s takými ľuďmi vôbec nebaví,“ uviedol Beneš. Takýto odstup a pocit nadradenosti boli podľa neho pre Pavla typické už vtedy.

Tento prístup k ľuďom sa podľa Beneša premieta aj do dnešného diania na Pražskom hrade, kde sa v prezidentskej kancelárii odohral rad personálnych zmien. „Akonáhle preňho niekto prestane byť užitočný alebo prejaví iný názor, tak sa ho veľmi pragmaticky a bez akýchkoľvek rozpakov zbaví,“ konštatoval Beneš s tým, že tieto vzorce správania u Pavla pozoroval už pred rokmi.

Dvojitý agent medzi Východom a Západom?

Beneš sa vyjadril aj k otázke, či mohol Pavel po revolúcii fungovať v akejsi dvojitej úlohe medzi Východom a Západom. Kurz podľa neho pripravoval frekventantov na operatívne nasadenie bez ohľadu na politické zriadenie. „Príprava v kurze nebola cielená na nejaké diplomatické poslanie, boli sme cvičení ako univerzálni operatívci, ktorí museli zvládať prácu v akomkoľvek prostredí,“ vysvetlil.

Na otázku, či výcvik umožňoval plynulý prechod v prospech iných štruktúr, odpovedal bez váhania: „Ja som presvedčený, že áno. Viete, ono zásady spravodajskej činnosti sú v podstate rovnaké tak na Západe, ako na Východe.“ Adaptácia na meniacu sa geopolitickú situáciu na začiatku deväťdesiatych rokov preto podľa neho nebola problémom. „Ten prechod preňho nebol problém, pretože metodika a techniky operatívnej práce zostávajú stále rovnaké, mení sa len zadávateľ a strana, pre ktorú pracujete,“ dodal Beneš.

Prepojenie Hradu s obranným priemyslom a zbrojárskou lobby

Reč sa stočila aj k súčasnému dianiu na Hrade a k ľuďom s najväčším vplyvom na rozhodnutia hlavy štátu. „Petr Kolář je ten hlavný mozgový trust a stratég celého toho projektu, ktorý Petra Pavla priviedol až do prezidentského úradu,“ vyhlásil Beneš. Na tom podľa neho nič nemení ani skutočnosť, že Kolář neskôr prišiel o priamy oficiálny úväzok na Hrade a dnes pôsobí len ako externý konzultant.

„Vyhlásenie o tom, že už tam oficiálne nepôsobí alebo nemá bezpečnostnú previerku, je len formalita pre verejnosť, ten reálny vplyv tam zostáva absolútne zásadný,“ zdôraznil Beneš. Vplyv tohto okolia sa podľa neho výrazne premieta aj do bezpečnostnej a obrannej politiky štátu.

Beneš napokon spomenul aj prepojenie hradného prostredia s obranným priemyslom a zbrojárskou lobby. Zahraničné iniciatívy a vojenská pomoc sú podľa jeho slov úzko späté so záujmami veľkých hráčov v tomto odvetví. „Prezident sa stal tvárou záujmov zbrojárskych skupín a obchodníkov so zbraňami, ktorí zo súčasnej situácie masívne profitujú,“ uviedol Beneš vo videu. Vojenské zázemie a orientácia Petra Pavla z neho podľa Beneša robia vhodného reprezentanta na presadzovanie týchto záujmov.

Benešova výpoveď prináša pohľad človeka, ktorý s Petrom Pavlom študoval na rovnakej spravodajskej škole. Jeho tvrdenia sa týkajú udalostí spred desaťročí a pri ich hodnotení treba rozlišovať medzi osobnou výpoveďou a tým, čo možno doložiť dobovými dokumentmi. Pri príbehoch z obdobia železnej opony preto treba okrem spomienok účastníkov pracovať aj s dobovými materiálmi a ďalšími svedectvami.