Slovensko

Slovenský záchranár po návrate z Venezuely: Lokalizáciou človeka to nekončí

Autor: Eka Balašková
Publikované: 19. 7. 2026 07:56
Čas čítania: 1 min citania
Komentáre: 0 komentárov
Komentáre: Načítavajú sa

Koncom júna Venezuelu zasiahlo silné zemetrasenie. Slovenský horský záchranár Jakub Filipko sa len nedávno vrátil z náročnej medzinárodnej misie. Spoločne s ďalšími slovenskými záchranármi pomáhal pri pátraní po preživších v ruinách budov. V rozhovore pre Pravdu opísal nielen samotný priebeh zásahu, ale aj mimoriadne náročné podmienky, v ktorých slovenský tím pracoval.

Misia prebiehala za doprovodu venezuelskej armády, ktorý im bol pridelený po prílete. Museli sa tiež pridržiavať inštrukcií, ktoré ručili za ich bezpečnosť. Čo sa týka materiálneho zabezpečenia Filipko priblížil, že všetko, čo potrebovali, si museli priviezť so sebou. Prezradil tiež, že záchranárske postupy sú výsledkom presného nácviku. Lokalizácia človeka, častokrát štvornohým cvičeným pomocníkom v sutinách, je pritom len začiatok – Filipko popísal, ako sa niekoľko hodín snažili o záchranu jedného človeka. Byť záchranárom je poslanie, ktoré je náročnou záťažou pre celú rodinu.

Za sprievodu armády

Slovenský tím dorazil do Venezuely štyri dni po zemetrasení, keď už bolo letisko opäť funkčné. Po prílete museli absolvovať prísny registračný proces, počas ktorého úrady evidovali všetkých členov tímu, ich techniku aj materiálne vybavenie. „Každý tím sa musel zaregistrovať vrátane zoznamu členov a materiálu i techniky, ktorú priviezol. Hneď nám pridelili plukovníka armády, ktorý nás mal na starosti. Zabezpečoval koordináciu aj dopravu počas celej misie a dostali sme aj ozbrojený doprovod, dvoch vojakov, ktorí nás strážili,“ priblížil Filipko to, ako vyzeral príchod do postihnutej oblasti.

Nešlo len o následky prírodnej katastrofy

Venezuela patrí medzi bezpečnostne rizikové krajiny, preto záchranári museli dodržiavať prísne pravidlá pohybu. „Mali sme informácie, že sa nemáme pohybovať večer, pretože hrozili únosy. Vedeli sme, do ktorých oblastí môžeme chodiť a ako sa máme správať, aby sme minimalizovali riziko,“ vysvetlil Filipko.

Spoliehali sa len na seba

Slovenskí záchranári boli podľa neho úplne sebestační. Do Venezuely prišli s vlastnými nafukovacími stanmi, komunikačnými prostriedkami aj zásobami na niekoľko dní. „Boli sme pripravení fungovať samostatne približne sedem až štrnásť dní. Pri takýchto misiách nemožno očakávať, že postihnutý štát zabezpečí základné veci. Mali sme vlastné vysielačky, dátové pripojenie aj všetko potrebné na fungovanie tímu,“ hovorí horský záchranár.

Postupy musia byť do detailu nacvičené

Filipko zároveň podrobne opísal systém vyhľadávania ľudí pod troskami. Zdôraznil, že nejde o improvizáciu, ale o presne nacvičený postup, pri ktorom sa spájajú skúsenosti záchranárov, moderná technika aj práca špeciálne vycvičených psov. „Najskôr sa vždy posudzuje bezpečnosť miesta, predovšetkým statika budovy, aby nehrozilo ďalšie zrútenie. Potom nastupujú tí, ktorí kontrolujú únik nebezpečných plynov, následne psy a technika na vyhľadávanie osôb. Používame štrbinové kamery, echolokátory na zachytenie zvukov a pohybu či zariadenia na detekciu dýchania. Potom prichádza samotná manuálna práca pri odstraňovaní sutiny. Je to kombinácia technológií, psov a ľudskej práce,“ vysvetlil a dodal, že prioritou každého zásahu zostáva nájsť živých ľudí.

30. 6. 2026 15:34

Zemetrasenie vo Venezuele: Štyri zvláštnosti, ktoré ukazujú na Spojené štáty

Donald Trump opakovane vyhlásil, že Washington má „úžasnú, najsilnejšiu tajnú zbraň na svete“. Naposledy to zaznelo v januári v súvislosti s Venezuelou. Dňa 24…

Čítať viac

Nenahraditeľní štvornohí pomocníci

„Naše psy sú cvičené na vyhľadávanie živých osôb. Vždy je prioritou nájsť živých. Ak sa nič nenájde, priestor sa označí ako prehľadaný. Neznamená to neúspech, ale systematické prehľadávanie, aby sme mali istotu, že sme nikoho nevynechali,“ povedal a opísal jeden z najsilnejších momentov celej misie – objavenie človeka, pri ktorom mali záchranári nádej, že je ešte nažive. Napriek obrovskému úsiliu sa ho však zachrániť nepodarilo.

Lokalizácia je len začiatok

„Našli sme živú osobu. Lokalizovali sme ju pomocou služobného psa, prístrojov aj komunikácie. Samotné nájdenie živého človeka je však len začiatok. Nasleduje dlhý proces dostať sa k nemu, čo môže trvať celé dni. Často musíte prerážať betón, meniť smer postupu a hľadať inú cestu. Aj keď sa k človeku dostanete, stále ho treba bezpečne vyslobodiť. Vo Venezuele sme videli prípady, keď tím pracoval tri dni na záchrane jedinej osoby,“ popísal horský záchranár. O záchranu jednej osoby sa snažili niekoľko hodín, no dych už nepočuli. Do práce sa však už pustili ťažké mechanizmy a oni museli lokalitu opustiť. „Takéto chvíle sú veľmi náročné, pretože viete, že ste boli veľmi blízko, ale boj s časom je pri zemetraseniach rozhodujúci,“ priznal.

Toto nie je zamestnanie

„Nie je to obyčajná práca, ale skôr poslanie. Či už ide o záchranu v horách alebo po zemetraseniach, riziko je vždy veľké. Každý záchranár, lekár či člen humanitárnych misií vie, že ide do prostredia, kde môže byť ohrozený aj on sám,“ skonštatoval záchranár. Odchod na takúto misiu je obrovskou záťažou aj pre rodinu. Aj on sa v čase zemetrasenia pripravoval na dovolenku.

Čo to obnáša – dostať sa na misiu?

„Dostať sa na misiu je veľmi náročný proces. Nie je to o tom, že si zbalíte ruksak a odletíte. Musí fungovať logistika medzi štátmi, ministerstvami aj záchrannými zložkami. Zároveň musíte byť pripravený aj vy osobne – byť doma, zdravý a schopný okamžite vyraziť. Rodina tým samozrejme trpí, keď namiesto dovolenky odídete na druhý koniec sveta. Ale keď vedia, čo robíte, musia s tým rátať. Je to naša práca, sme na to školení a netrápi nás, či nám niekto poďakuje alebo zaplatí. Máme to jednoducho v sebe. Ideme ako tím a koľko nás odíde, toľko sa nás má aj vrátiť,“ uzavrel Jakub Filipko.