Cukráreň v malom meste. Doslova taká, o akej kedysi spievala Marika. Pár stolov pre rodiny s deťmi, detský kútik. Ona, aj jej dve dcéry, ktoré tam robili, poznali svojich zákazníkov po mene a zákazníci nechodili do cukrárne na námestí, ale na "šutemiň ku Silvii."
Zatvorená. Lebo opatrenia.
Majiteľka ukončuje podnikateľskú činnosť. Jej dievčatá už si vybavujú pracovné povolenie niekam do Holandska či Belgicka, aby neostali na ulici. S titulmi z ekonomiky. U mamy nerobili preto, že by nenašli inú prácu, ale preto, lebo to vo svojom meste mali radi. V cukrárni, ktorú kedysi ešte pred ich narodením rozbiehala ich babka tak, že piekla zákusky na svadby. Poznáte také tie tety, že "Dobre, napíšem ti, čo mi máš doniesť a ja ti z toho upečiem." Vtedy päťdesiatnička sa chytila rozumu a využila svoje dobré meno. A v tom detskom kútiku vyrástli.
Zákusky darovala
Poslednú objednávku špičiek, laskoniek, veterníkov a rolád Silvia odniesla do útulku pre ľudí bez domova. Chcela aj do DSS, kde sú ľudia so zdravotným postihnutím, no tam nemohla - pochopiteľne, hygiena. Ona má má 55. Jej mama, zakladateľka cukrárne má 80. Bývajú vo vlastnom. Starkej dôchodok im bude musieť na nejaký čas stačiť. A bude stačiť?
V TV z jej podobných spravili dezolátov
Večer si sadne pred telku, aby si pozrela správy a v nich pán prezident policajného zboru vlastne tvrdí, ako treba takým, ako ona, "stúpiť na krk". A nebolo tomu tak dávno, čo minister jej podobným nadával do opíc a dezolátov. Na námestí nebola - protest sledovala od administratívy, ktorú jej prevádzka potrebovala.
Toto nie je ojedinelý príbeh
Po celej republike sú stovky malých predajní, ktoré prvú vlnu prežili s nádejou, že to predsa musí prehrmieť. Druhú zvládli s odretými ušami, no v tejto tretej už nevládzu. A tak kvetinárstva rozdávajú kvety a cukrári zákusky. Potom sa stretnú so známymi, ktoré sa práve vrátili s autom plne naloženým nákupom z Maďarska, či z Poľska. "A vieš čo ma hnevá najviac? Že vo veľkých zahraničných hypermarketoch, kúpiš kľudne aj kvety. Kde je hlava na hlave a ja, kde vojde pár ľudí denne musím byť zatvorená a žiť v strese." Píše na sociálnej sieti o podobnom príbehu kolegyňa, Linda.
Predvčerom sme sa rozprávali
Cez slzy sa smiala. Že aby nebola za dezolátku, čo sa dožaduje dôstojného života, asi časom seba a svoju mamu odvedie na štreku, keď tadiaľ pôjde nákladný vlak. "Ale asi ani to nie. Mašinista nemôže za to, v akých problémoch som. Tak nič. Zabednime sa doma a pokapme."
Chcete nám pomôcť?
Ak po prečítaní článku máte pocit, že si zaslúži, aby si ho pozreli viacerí, poprosíme Vás o zdieľanie pomocou tlačidla f – facebook. Ďakujeme, že pomáhate šíriť názory, ktoré sa tradičnými médiami k verejnosti nedostávajú. Redakcia HD.