HLAVNÝ DENNÍK
NÁZORY

Rothschildovci vlákali Rusko do zlatej pasce na myši (Valentín Katasonov)

Ilustračný obrázok © Shutterstock

Komentár Valentína Katasonova (Fond strategickej kultúry)

Odkiaľ sa vzala Druhá ríša a zlatá mena?

Je to už 150 rokov, čo bola 10. mája 1871 vo Frankfurte nad Mohanom uzavretá mierová zmluva medzi Francúzskom a Nemeckom, ktorá ukončila francúzsko-pruskú vojnu z rokov 1870-1871. Najdôležitejším výsledkom vojny bolo zjednotenie rozptýlených nemeckých území do jedného Nemecka (Druhá ríša). Je tu však ešte jeden dôležitý výsledok: víťazstvo Pruska nad Francúzskom znamenalo začiatok vytvárania zlatého štandardu.

Dejiny francúzsko-pruskej vojny sú spojené s históriou napoleonských vojen začiatkom 19. storočia. V dôsledku mnohých úžerníckych operácií (každá vojna je pre úžerníkov plodným obdobím) sústredila rodina Rothschildovcov do svojich rúk veľké množstvo zlata. Napoleonské vojny vytvorili z Rothschildovcov najsilnejší finančný klan.

BlackRock drží Ameriku pod krkom (Valentin Katasonov)

Zlato ako kapitál

Zlato bolo treba premeniť na kapitál, prinášajúci zisk. Najjednoduchší spôsob, ako to dosiahnuť, bolo zavedenie zlatého štandardu. Emisia bankoviek (bankovky, drobné mince) mala byť viazaná na zlaté zásoby centrálnych bánk (pokladnice) a mala byť garantovaná bezplatná výmenu bankoviek za kov zo zásob.

S rozvojom ekonomiky sa musí zvyšovať aj dopyt po bankovkách. A na zvýšenie objemov emisie peňazí by bolo treba zvýšiť zásoby zlata. Pôžičky v zlate mali byť najjednoduchším spôsobom, ako si zvýšiť zásoby zlata . A Rothschildovci boli pripravení vystupovať ako zlatí veritelia. Táto schéma sa neskôr nazývala zlatým štandardom.

Zásoby zlata neopustilI ruky Rothschildovcov, dokonca percentuálne narastali. A to najdôležitejšie: podľa tejto schémy malo zlato neustále zdražovať. Zásoba zlata narastá fyzicky veľmi pomaly ale tovarová komodita rastie oveľa rýchlejšie. Svet zlata je protikladom sveta tovarov. Pri rozdielnych tempách v týchto dvoch svetoch nevyhnutne porastie kúpna sila každej unce, každého gramu zlata.

Obrazne povedané, ak ste si včera mohli kúpiť jednu tonu železa za jednu uncu zlata, potom zajtra môžete kúpiť dve a pozajtra – tri tony. A.D. Nečvolodov veľmi presvedčivo odhalil toto tajomstvo zlata (starostlivo skrývané Rothschildovcami) vo svojej malej knižke „Od ruín k prosperite“ (1906).

Úžernícky kolonializmus v akcii (Valentin Katasonov)

Päť synov Mayera Amschela Rothschilda sa usadilo v hlavných mestách Európy: Londýn, Paríž, Viedeň, Neapol, Frankfurt nad Mohanom. Všetci sa usilovali o zavedenie zlatého štandardu v krajinách, v ktorých prebývali, úspech však dosiahol iba Nathan Rothschild v Londýne. Získal úplnú kontrolu nad Bank of England a v roku 1816 britský parlament hlasoval za zavedenie zlatého štandardu.

Zlatá pasca

Ostatné európske krajiny sa zdržali zavedenia takéhoto štandardu uvedomujúc si, že by pre nich bol „zlatou pascou na myši“. Až do polovice 19. storočia bolo Anglicko v „zlatom klube“ v hrdej izolácii. Nakoniec sa s veľkými ťažkosťami do tohto klubu podarilo vtiahnuť Austráliu a Kanadu (v rokoch 1852 a 1854) a v roku 1854 aj Portugalsko, ktoré malo veľký príliv zlata z kolónií.

Svet žil hlavne zo strieborných peňazí alebo ako platidlo používal oba kovy (bimetalizmus). Niektoré krajiny (predovšetkým Rusko) sa spoliehali na papierové peniaze (takéto peniaze boli viazané na striebro, no neboli zameniteľné za kov).

Z iniciatívy Francúzska v roku 1865 podpísalo niekoľko krajín západnej Európy (Francúzsko, Belgicko, Taliansko, Švajčiarsko) dohodu o vytvorení Latinskej menovej únie. Bol zavedený bimetalizmus, t. j. menové systémy členských krajín únie boli založené ako na zlate, tak aj striebre. Medzi zlatom a striebrom bol zafixovaný pomer 15,5: 1.

Neskôr sa k Latinskej menovej únii pripojilo niekoľko ďalších krajín (Grécko, Španielsko, Rumunsko, Bulharsko, Venezuela atď.). Začali raziť unifikované mince (rovnaká hmotnosť, rovnaký obsah drahého kovu, rovnaká veľkosť mincí), odlišné boli iba názvy mincí a vyobrazenia.

Rozhodnutie vyliečiť ekonomiku vakcínami (Valentín Katasonov)

Posledný pokus Rothschildovcov presvedčiť lídrov európskych krajín, aby sa vzdali bimetalizmu a prešli na zlaté peniaze sa uskutočnil v roku 1867: v Paríži sa konal medzinárodný menový kongres (neskôr nazvaný Parížska menová konferencia). Kongres sa konal z iniciatívy francúzskeho cisára Ľudovíta Napoleona III., ktorý na stretnutie pozval zástupcov dvadsiatich krajín (nechýbal ani zástupca z Ruska). Cisár bol pod veľkým vplyvom Londýna a Rothschildovcov (ako anglických, tak aj parížskych).

Medzinárodný zlatý štandard

Učebnice ekonómie často mylne naznačujú, že tento kongres zaviedol medzinárodný zlatý štandard, že kongres vytvoril nový medzinárodný menový systém, ktorý začali nazývať „parížsky“. To nie je pravda. Väčšina účastníkov stretnutia nepodporila myšlienku medzinárodného zlatého štandardu; delegáti uviedli, že sú naďalej oddaní Latinskej menovej únii. (Pozri: Steven P. Reti, SilverandGold: The Political Economy of International Monetary Conferences, 1867-1892. Westport, CT: GreenwoodPress, 1998).

Po tomto kongrese si Rothschildovci uvedomili, že by mali konať cieľavedomejšie a pokúsiť sa zaviesť zlatý štandard v ktorejkoľvek európskej krajine. Rothschildovcom sa podarilo nájsť spoločný jazyk s predsedom vlády Pruska Ottom von Bismarckom. Francúzsko-pruská vojna bola pripravená vopred za účasti Rothschildovcov. Začala, pokračovala a skončila tak, aby sa veľmi neodchýlila od zamýšľaného plánu. Prusko zvíťazilo.

Hrdinom a nespochybniteľnou autoritou sa stal Otto von Bismarck, ktorý dokázal bez väčších ťažkostí zjednotiť nemecké krajiny a vytvoriť Druhú ríšu. Od Bismarcka Rothschildovci očakávali, že splní svoj prísľub o zlatej marke, ale na zavedenie takejto marky bola potrebná solídna zásoba drahého kovu, ktorú Bismarck nemal.

Koronavírus a Rothschildovci (Valentín Katasonov)

A v tom sa objaví spása v podobe kontribúcie, ktoré musí Francúzsko zaplatiť víťazovi. Podľa frankfurtskej mierovej zmluvy bola Francúzsku stanovená kontribúcia vo výške 5 miliárd zlatých frankov – čo je v novodobých dejinách vojen nevídaná daň. Francúzsko bolo vojnou s Pruskom zničené a také peniaze nemalo. Ako poznamenáva S. Šarapov vo svojej práci „Monetárna moc Francúzska“, „všetky hotovostné mince v zlate a striebre, ktoré sa v krajine nachádzali, by nestačili na vyplatenie ani štvrtiny odškodného“ (S. Šarapov Monetárna moc Francúzska. Ekonomická štúdia – Jekaterinburg: Noviny „Ural“, 1900, str. 18).

A v tom sa stal zázrak. Francúzsko dostáva pôžičku od mnohých európskych krajín. „Zázrak“ zorganizovali Rothschildovci, vďaka ich úsiliu sa podarilo zariadiť spoločnú európsku pôžičku v prospech „chudobného“ Francúzska, ale v skutočnosti v prospech nemeckej zlatej marky.

Bismarck sľub dodržal, v roku 1873 sa objavila zlatá marka. Bismarcka nazývali „železný kancelár“ a ja by som ho nazval „zlatým“. Zjednotené Nemecko zasadilo drvivý úder bimetalizmu, ktorý fungoval v rámci Latinskej menovej únie. Nemecko, ktoré stavilo na zlatú marku, začalo hromadiť zásoby zlata a konvertovať striebro na žltý kov. Cena striebra začala rýchlo klesať. Francúzsko už nebolo schopné plniť svoje záväzky týkajúce sa zachovania parity cien týchto dvoch kovov v pomere 15,5: 1.

V Európe rýchlo prebehli od striebra k zlatu.

Bimetalizmus sa pobral na večnosť. Takto popisuje tento proces súčasný špecialista na zlato Peter Bernstein: „Nemecko zožalo ovocie víťazstva nad Francúzskom v roku 1871. Kontribúcia, ktorú zaplatilo Francúzsko, znížila potrebu predaja striebra za účelom nákupu zlata. Nemci čakali so začiatkom predaja striebra do roku 1873 a dokonca dúfali, že Francúzsko z toho nejakú časť kúpi.

Takzvaný inkluzívny kapitalizmus je spoločným projektom Rothschildovcov a pápeža (Valentin Katasonov)

Francúzi nielen odmietli v tejto otázke spolupracovať, ale išli ešte ďalej. 5. septembra 1873, deň po ukončení vyplácania kontribúcií, Francúzsko znížilo dennú emisiu strieborných mincí na 280-tisíc frankov denne a v novembri opäť na 150-tisíc frankov. To viedlo k ďalšiemu prudkému poklesu dopytu po striebre. Francúzsko sa prestalo znásilňovať.

Príliš veľa krajín sa zapojilo do predajnej vlny v snahe zbaviť sa zásob strieborných peňazí, ktorých hodnota klesala nie zo dňa na deň, ale z hodiny na hodinu. Proces narastal ako snehová guľa. Rozhodnutie, ktoré prijalo Francúzsko skôr z taktických ako strategických dôvodov, viedlo v rokoch 1860 k poklesu cien striebra s viac ako 60 pencami za uncu, v roku 1876  na 52 ¾ pencí a 51 pencí ku koncu rokov 1870. Do tej doby mala na trhu unca zlata hodnotu 18-krát vyššiu ako unca striebra; ku koncu storočia už bola 30-krát drahšia ako unca striebra “(Peter Bernstein. Moc zlata. História ošiaľu. – M.: „Olymp-Business“ a.s., 2004, str. 219).

Začal sa proces rýchleho prechodu mnohých krajín na zlatú menu. Švédsko (1873), Holandsko (1875), Nórsko (1875), Fínsko (1877), Francúzsko (1878), USA (1879) atď. (pozri: S. R. Moisejev Peňažno-úverová politika: teória a prax. – M.: Economist, 2005, str. 92-98). Svetovým úžerníkom sa podarilo stiahnuť Rusko do „zlatého klubu“ iba štvrť storočia od začiatku víťazného pochodu zlatého štandardu po svete.

Stalo sa tak v roku 1897, keď bol dokončený projekt menovej reformy, ktorú zahájil vtedajší minister financií Sergej Julievič Witte. Jej podstata sa scvrkla k zavedeniu zlatého rubľa. Na udržanie zlatého rubľa Rusko muselo opakovane siahať po pôžičkách v zlate od Rothschildovcov.

Na jednej strane zlatý štandard zavedený v Rusku bránil ekonomickému rozvoju krajiny (emisia peňazí Štátnej banky bola obmedzená zlatou rezervou a nedržala krok s potrebami ekonomiky). Na druhej strane došlo k rýchlemu nárastu zahraničného dlhu. S.F. Šarapov, G.V. Butmi, A.D. Nečvolodov to pomenovali pravým menom: Rothschildovci vlákali Rusko do zlatej pasci na myši.

https://www.hlavnydennik.sk/2020/12/22/zacal-sa-velky-reset-a-covid-je-perestrojkou-k-novemu-svetovemu-poriadku-valentin-katasonov/

SÚVISIACE

Používame cookies aby sme pre vás zabezpečili ten najlepší zážitok z našich webových stránok. OK Viac info