Psychiater pripomína, že seniorom sa v izolácii horší chôdza či pamäť, no psychické problémy majú najmä mladí ľudia.
O tom, ako hľadať mieru medzi epidemiologickými opatreniami a zmiernením úzkosti zo samoty, sa dennikn.sk
rozprával so psychiatrom Petrom Breierom.
Dá sa vyrovnať s tým, ak máme v nemocnici niekoho vo vážnom stave a pre pandémiu ho nemôžeme navštíviť?
"Veľmi ťažko. Trpia tým chorí aj ich rodina. V mnohých krajinách sa to rieši výnimkami. Napríklad nemocnice dovolia návštevu príbuzným zomierajúcich pacientov. Alebo sa pacientom snažia zabezpečiť technologické pomôcky na komunikáciu. Podobne sa v niektorých krajinách správajú ku klientom domovov sociálnych služieb."
Práve klienti domovov sociálnych služieb boli s prestávkami od marca izolovaní od svojich rodinných príslušníkov, alebo sa s nimi stretávali v nejakom obmedzenom režime. Aké môže mať takáto dlhodobá izolácia následky?
"Myslím si, že zatiaľ nikto nerobil výskum ľudí, ktorí sú takto dlhodobo izolovaní. Vo všeobecnosti majú ľudia pri izolácii väčší pocit úzkosti, smútku či bezperspektívnosti. To sa odráža napríklad na poruchách spánku. Štúdie, ktoré sa zameriavajú na starších ľudí v DSS-kách, ukazujú, že časom je postihnutý celý zdravotný stav človeka. Dochádza aj k zhoršeniu telesných ochorení, ktorými ľudia trpeli už predtým."
"Hovorím trochu aj zo svojich vlastných skúseností, lebo jednak už tiež patrím do ohrozenej skupiny ľudí a zároveň mám mamu, ktorá má 96 rokov. Po úraze musela ostať v DSS-ke, takže vidím, aké odlišné boli pred všeobecným sprísnením opatrenia v rôznych zariadeniach. Čím by sme sa mohli inšpirovať zo zahraničia, sú napríklad návštevy oddelené sklom. Ďalšími možnosťami sú stretnutia v ochrannom oblečení či vyhradenie nejakých vonkajších priestorov, kde by sa ľudia mohli stretávať. Jednoduchou možnosťou je aj použitie antigénových testov. To už vo svete pomerne dobre funguje a malo by sa to dať aj u nás."
"Do istej miery pomôže aj elektronika, ale treba brať do úvahy individuálne možnosti a zdravotný stav človeka, čiže ideálne by to bolo s nejakou asistenciou. Napríklad Angličania dali z balíka pomoci asi dve miliardy libier na zlepšenie starostlivosti v sociálnych zariadeniach. Kupujú z nich aj veľké množstvo iPadov, aby mohli starí ľudia komunikovať s príbuznými."
"U nás som vôbec nemal pocit, že by sa opatrenia prijímali s ohľadom na strach a následky, ktoré im pri sociálnej izolácii hrozia. Zmena by sa zišla napríklad v ohlasovaní opatrení. V DSS-kách je to často zo dňa na deň a ľudia tak nemajú možnosť porozprávať sa a rozlúčiť pred tým, ako budú sociálne izolovaní. Treba však povedať, že nie všetci seniori sú rovnakí. Niektorých som počul povedať, že izolácia je horšia ako smrť, iní sa v izolácii cítia bezpečne."
"Sú štúdie, ktoré hovoria, že izolácia pacientom, ktorí trpia demenciou či Alzheimerovou chorobou, jej priebeh urýchľuje a zhoršuje. Tých ochorení je však celá škála. Nedávno bol publikovaný prieskum, ktorý robila organizácia zameraná na pomoc starým ľuďom v Anglicku. Vedci zistili, že zo šesťsto opýtaných sa asi tretine zhoršila mobilita a chôdza, ale aj istota pri chôdzi či státí. Zistili aj úzkosť, smutnú náladu či strach z budúcnosti. Zaznamenali aj výrazné zhoršenie chuti do jedla či kognitívnych schopností, najmä pamäti. S tým súvisí aj určitá strata sebavedomia a pocit neistoty a celkové zanedbávanie sa."
"Ageizmus vychádza zo slova vek a ide o stereotypné posudzovanie starých ľudí či akúkoľvek diskrimináciu v súvislosti s vekom. Paternalizmus je zas od slova pater a reflektuje postavenie a vzťah otca a dieťaťa. Nadradená skupina si privlastní právo rozhodovať o druhej. Problémom je, že aj keď sa nadradená skupina rozhoduje na základe dobrej vôle, nepýta sa na názor a presadzuje svoje riešenie, aj keď to môže byť druhej skupine ľudí veľmi nepríjemné."
"To je príklad oboch fenoménov, pretože povedať o všetkých ľuďoch nad 65 rokov, že majú zostať doma, je úplne absurdné. V tom prípade by skolabovalo naše zdravotníctvo, pretože v niektorých odboroch je tretina lekárov práve v tejto vekovej skupine. Seniori sú rozlične aktívni a majú rôzny zdravotný stav. Tak k nim treba pristupovať."
"Predchádzajúca situácia našťastie nebola príkaz, ale odporúčanie. Mala však byť komunikovaná menej direktívne a s menšou samozrejmosťou. Pre to, aby sa ľudia cítili viac v pohode a zároveň odporúčanie rešpektovali, ich často stačí poprosiť, aby zvážili všetky riziká a rozhodnutie nechať vo väčšej miere na nich."
"Predovšetkým na to, že ľudia vo vyššom veku sú odsúvaní na vedľajšiu koľaj a hrozí im, že nedostanú adekvátnu zdravotnú starostlivosť, keďže sú uprednostnení mladší ľudia. Poukazovali aj na celkové postoje spoločnosti k seniorom, vytváranie stereotypu „my“ a „oni“, a že treba brať do úvahy ich odlišné potreby a schopnosti. Upozornili aj na to, že na sociálnych sieťach sa vytvoril obraz, podľa ktorého mladí nie sú ohrození a naopak, smrť starých je niečo normálne a je v tomto veku očakávaná."
"Napríklad v prvej vlne boli krajiny, v ktorých už zlyhával zdravotnícky systém a starých ľudí chorých na covid ani neprijímali nemocnice, alebo im neposkytovali ventilátory, aby ich ušetrili pre mladých. Šanca, že by prežili, bola totiž oveľa menšia ako u mladých. To je tiež typický príklad toho, keď sa o prognóze hovorí len na základe veku."
"Áno, aj o tom hovorí spomínaný list. Starí ľudia sa dnes berú do úvahy ako prví kandidáti na vakcináciu. Anglické ministerstvo zdravotníctva už má aj harmonogram ľudí, ktorí budú mať na vakcínu nárok. Začína sa to seniormi žijúcimi v spoločných zariadeniach a ich opatrovateľmi. Potom nasleduje zdravotnícky personál a ďalšie vekovo odstupňované skupiny. Podľa toho budú ľudia vedieť, v akej vlne sa môžu dať zaočkovať."
"Jedinečný výskum robili psychiatri a epidemiológovia z Českého národného centra duševného zdravia. V rámci pandémie mali šťastie v nešťastí. V roku 2017 spravili epidemiologický prieskum na náhodnej vzorke populácie a na rok 2020 mali naplánovanú druhú fázu, s ktorou to chceli porovnať. Výskum mali predpripravený na máj a robili ho presne v ten týždeň, keď sa v Česku skončil lockdown."
"Dlhým, štruktúrovaným rozhovorom sa hľadajú príznaky, podľa ktorých je možné diagnostikovať duševné ochorenia. Od závislosti až po schizofréniu. Takto zistili, že v porovnaní s rokom 2017 dvojnásobne stúpol počet ľudí, ktorých mohli diagnostikovať na prítomnosť duševného ochorenia. Najviac, až trojnásobne, vzrástla depresia a úzkostné poruchy či samovražedné sklony. Dvojnásobne sa zväčšil počet ľudí, ktorí mali problém s nárazovým pitím. Diagnózu alkoholizmu pritom vo zvýšenej miere nestanovili. Iné duševné ochorenia neboli veľmi zvýšené."
"Áno a prekvapilo ma, že najväčšie zhoršenie bolo v kategórii 18 až 25 rokov. Vo vekovej kategórii nad 65 rokov, naopak, nezaznamenali žiadne zhoršenie. Ukazuje to možno aj na to, že starí ľudia sú menej zraniteľní, ako si myslíme. Samozrejme, majú úzkostné stavy a ďalšie problémy, ale pandémia tu nespravila taký veľký rozdiel ako pri mladších ročníkoch. Tieto výsledky sú však z prvej vlny a na druhú môžu ľudia reagovať celkom inak."
"Pomôžem si prieskumom, ktorý sa robil so zameraním na depresie a psychickú odolnosť v Spojených štátoch. Takisto nezistil zhoršenie depresívnych stavov u starých ľudí. Veľa z nich sa odvolávalo na to, že mali celý život, aby sa naučili s depresiou bojovať, a lepšie vedia, ako si pomôcť. Môj nevedecký predpoklad je, že mladí ľudia žijú v celkom inom tempe a aj ich vnímanie času je celkom iné. Od toho, čo dosiahnu a stihnú povedzme za jeden rok, majú oveľa väčšie očakávania ako seniori. Takže rozpor medzi tým, čo by chceli mať, a tým, čo majú, je menší než u mladých ľudí."
"Na Slovensku zatiaľ neprebehol poriadny epidemiologický výskum duševných ochorení, takže minimálne v tomto roku dáta mať určite nebudeme."
"Pred necelým týždňom bola publikovaná správa oxfordských výskumníkov o vplyve choroby na psychiatrických pacientov. Zistili, že z ľudí, ktorí boli prvýkrát diagnostikovaní s duševnou chorobou, ochorelo do troch mesiacov od stanovenia primárnej diagnózy na covid päť percent. Pritom len tri percentá ochoreli na nejaké iné ochorenia respiračného traktu a približne dve percentá mali iné zdravotné problémy. Štúdia hovorí aj o tom, že niektoré psychiatrické diagnózy sa často u ľudí, ktorí mali covid-19, vyvinú po vyliečení. Šlo predovšetkým o úzkostné poruchy či depresie. U starších ľudí sa prejavili aj dočasné poruchy pripomínajúce demenciu ako zmätenosť či poruchy pamäti."
"Určite. Od kolegov viem, že ľudia s duševnými ochoreniami pomerne veľmi dobre zvládali svoje ochorenie v prvej vlne, ale po jej odznení si ako keby začali situáciu viac uvedomovať. Takže už v letných mesiacoch boli psychiatri aj psychológovia úplne zavalení žiadosťami o pomoc. K tomu, samozrejme, pribúdajú aj noví pacienti. V Lige za duševné zdravie mala linka Nezábudka niekoľkonásobne väčší počet telefonátov ako v predchádzajúcom období a viac mladých ľudí kontaktovalo aj internetovú linku IPčko.sk. Takže dopyt po pomoci je väčší všade."
"Ukazuje sa, že čiastočne áno. Samozrejme, nie každému to vyhovuje, ale keď to inak nejde, je možné pomôcť si aspoň takto."
"Dobré je, že si viac začíname uvedomovať spojitosť tela a psychiky. Zamerať sa na svoje fyzické zdravie, športovanie, chodenie na prechádzky a do prírody má veľký vplyv na duševný stav aj na schopnosť imunitného systému reagovať na infekciu. Dôležité je aj filtrovať obrovské množstvo informácií, ktoré sa na nás hrnú zo všetkých strán. Treba zostať v obraze a ostražitý, ale sledovať úzkostlivo každú negatívnu správu o tom, kde koľko ľudí zomrelo, je psychicky vyčerpávajúce a dovolím si tvrdiť, že zbytočné. Ja osobne sa snažím vyvarovať aj rôznych jedovatých a agresívnych postov na sociálnych sieťach či internetových diskusiách."
"Hlavne vo vyššom veku je veľmi dôležité, aby ľudia, pokiaľ je to možné, pokračovali v dodržiavaní svojich stereotypov a v režime dňa. Veľmi pomáha aj robiť niečo pre iných. Napríklad anglický vojnový veterán si vo veku vyše sto rokov povedal, že bude cvičiť, a urobil z toho celoštátnu zbierku. Vyzbieral v nej desiatky miliónov libier na pomoc pre sociálne zariadenia. Samozrejme, nemusí to mať takéto rozmery, stačí vymyslieť niečo, čo pomôže malému okruhu ľudí – a hneď sa človek cíti lepšie."
"Pre psychické zdravie ľudí je dôležité, aby politici bez chaosu vymedzili pravidlá a nevzbudzovali falošné nádeje. Mali by byť realistickí a priznávať situáciu takú, ako je. Nemaľovať ju naružovo, ako to robil napríklad Donald Trump. Veľmi dôležité je aj to, aby nezačali, naopak, strašiť. Zdalo sa mi absolútne nevkusné, keď premiér posielal Richarda Sulíka kopať hroby. Je to veľmi tvrdé vyjadrenie, ktoré môže v ľuďoch vzbudzovať závažný strach a úzkosť, alebo vyvolať nedôveru voči politikom."
"Môže to byť aj obranný mechanizmus. Ale mám pocit, že ľudia, ktorí pandémiu popierajú, sú skôr nespokojní, nahnevaní na všetko a už dlhodobo žijú v strese. Pandémia neprišla do vzduchoprázdneho priestoru. Situácia v spoločnosti bola vo väčšine krajín zložitá už pred ňou. Bola tu migračná kríza ovplyvnená xenofóbiou a nacionalizmom či celková globalizácia a zrýchlený prísun informácií. Spoločnosť bola veľmi polarizovaná a priestor dostávali autoritatívni a populistickí vodcovia, ktorí túto situáciu ešte zhoršili v domnení, že im to prinesie vlastný prospech."
"Veľmi ma prekvapuje, keď ľudia hovoria, že nebudú nosiť rúško, lebo sa s ním necítia slobodní. Mám pocit, že to hovoria hlavne tí, ktorí v minulosti o slobodu veľmi nestáli. Spomeniem výrok Václava Havla, ktorý hovoril, že aj vo väzení sa cítil vnútorne slobodný. Aj preto si myslím, že boj za takúto slobodu bez opatrení a rúšok je povrchný výkrik. Je to vidno aj z toho, že takíto ľudia majú sklony k autoritatívnym vodcom, ktorí rozhodujú za nich. O vzťahu slobody a zdravia nedávno vyšla výborná knižka od Timothyho Snydera – Naša nemoc. Vychádza zo svojho ochorenia, keď na začiatku tohto roku takmer umrel, a hovorí o zdraví ako o podmienke slobody. Lebo keď nie sme zdraví, tak to ovplyvňuje našu slobodu vo všetkých oblastiach života. Keď niekto popiera právo iných ľudí na zdravie, tak ich obmedzuje aj na slobode."
Vyštudoval Lekársku fakultu UK v Bratislave. Pracoval na psychiatrii v Pezinku, neskôr bol primárom psychiatrie v nemocnici v Galante a viedol aj psychiatrickú kliniku v bratislavskom Ružinove. Pracoval aj ako psychoterapeut a manželský poradca. Vyučoval na Slovenskej zdravotníckej univerzite (v tom čase Inštitúte pre vzdelávanie lekárov) a viedol psychoterapeutické výcviky. Stal sa zástupcom Slovenska pre duševné zdravie vo Svetovej zdravotníckej organizácii, zakladal Ligu za duševné zdravie. Deväť rokov pôsobil ako psychiater v Anglicku. Momentálne je konzultantom Univerzitnej nemocnice v Bratislave pre psychiatriu v súvislosti s ochorením covid-19. S Ligou za duševné zdravie organizuje filmový cyklus Film a duša.
