Rovnako ako predchádzajúce vojny proti chudobe, drogám a terorizmu, nová „vojna proti COVID-19“ je odsúdená na neúspech, ak sa znovu použije vojenský prístup. Môžeme vyhrať iba vtedy, ak obnovíme spoločné dobro zničené desaťročiami neliberálnych politík, informuje RT.
Keď hovoríme o súčasnej pandémii koronavírusu a spoločnej reakcii na ňu, mali by sme jednoznačne vyhlásiť: „Toto nie je vojna.“ Je pravda, že to bude priamo v rozpore s postojom mnohých svetových vodcov, ktorí vyhlásili vojnu s koronavírusom.
Odmietnutie nevyhnutnosti vojenského zásahu však ešte neznamená, že súčasnú situáciu neberieme dostatočne seriózne. Naopak, pomôže to hľadať alternatívny spôsob, ako sa vysporiadať s krízou, inšpirovať ľudí ku kolektívnemu, ako aj individuálnemu konaniu a nakoniec môžeme priniesť svet do lepšieho stavu, v akom bol pred pandémiou.
„Militaristické lieky“
Moderná medicína je náchylná k „vojenskému“ skloňovaniu výrazov. Zvykneme vravieť: „bojuje proti chorobe“, zosnulý „prehral svoj boj“ alebo používame termíny ako „agresívne nádory“. Rovnaké „Militaristické skloňovanie“ môžeme zachytiť aj pri súčasnej pandémii, kde používame termín praktizovania medicíny ako „vojna s vírusom“ alebo „boj proti pandémii“
.
História vojny proti vírusu
Od 60. rokov 20. storočia presadzujú vlády na celom svete vojenské termíny nad rámec tradične chápaných vojenských akcií.
V roku 1964 vtedajší prezident USA Lyndon Johnson oznámil zahájenie „vojny proti chudobe“
, keď sa pokúšal položiť základy sociálneho štátu. V roku 1971 prezident Richard Nixon označil zneužívanie drog za „verejného nepriateľa číslo jedna“, keď vyhlásil „vojnu proti drogám“
. V roku 2001 bývalý prezident George Bush vyhlásil svoju výzvu na globálnu „vojnu proti terorizmu“ v reakcii na útoky z 11. septembra.
Po všetkých vojnách z minulosti tu máme rok 2020 a s ňou aj „vojnu proti koronavírusu“.
Neviditeľný nepriateľ
S každým novým vyhlásením vojny sa nepriateľ stáva stále viac neviditeľným a zamerať ho je čoraz viac ťažšie. V tomto prípade môže byť nepriateľ naozaj kdekoľvek. Keďže sme jeho prítomnosť lokalizovali pomerne neskoro, stihol „prekĺznuť“ do rozšírenej oblasti skôr, ako sme vojnu začali označovať za „celosvetovú“.
Logika vojny
Neviditeľný nepriateľ (COVID-19) začína vojnu jasným zneškodnením prednej línie. Tým však boj nekončí a nepriateľ neustupuje. Momentálne sa nachádza medzi nami, dokonca vo veľa prípadoch aj v nás.
Ďalším prvkom vojny, ktorý sa za súčasných okolností zvykne skresľovať, je možnosť „streliť alebo byť zastrelený“. Ani samotný vírus, ani človek ním infikovaný nemá v úmysle niekoho zabiť. Takže vo vojnovom zmysle slova je úloha vírusu nejednoznačná: Je to nepriateľ alebo zbraň?
Víťazstvo
Vo vojnách presahujúcich sféru ozbrojených konfliktov medzi ľudskými spoločenstvami je víťazstvo nedosiahnuteľné. Existuje len porážka. Nielenže sa vojny proti drogám, terorizmu, chudobe a teraz vírusu stanú všestrannými, nielenže zneškodnia prednú líniu, ako aj každého nepriateľa, ale tiež nemajú na dohľad žiaden koniec, žiadne definitívne zastavenie nepriateľských akcií. Nafúknutý koncept vojny predstavuje riziko, že sa stane bojom za stratenú vec. Bojom, v ktorom neexistuje možnosť výhry.
Mier
Ako by vyzeralo povojnové mierové obdobie za predpokladu, že by bolo možné vyhlásiť víťazstvo? V skutočnosti sa vo vojne s terorizmom či vírusom nepremýšľa o žiadnom miery. Maximalistický cieľ je úplné odstránenie nepriateľa, čo znamená jeho úplné zneškodnenie. Sú to vojny bez kompromisov, mieru a teda bez konca, v ktorom by existovala možnosť zastrašiť či nejakým spôsobom obmedziť nepriateľa.
Zničenie spoločného dobra
Po desaťročiach neliberálnych politík, ktoré vyústili do privatizácie verejnoprospešných spoločností a penzijných fondov, erózie práv zamestnancov, zanedbávanie verejnej zdravotnej starostlivosti a iných životne dôležitých odvetví, sa pojem spoločného dobra stal vedľajšou, ak nie poslednou záležitosťou.
V dôsledku toho, apelovanie na obyvateľstvo, aby konalo v záujme spoločného blaha ostane bez reakcie a nebude mať rovnaký účinok ako vyhlásenie vojnového či núdzového stavu, čo predstavuje potrebu mobilizácie, spolupráce, ako aj individuálneho úsilia či dokonca obetovania sa.
Jedinečná príležitosť
Pandémia koronavírusu, ktorá je rovnako hrôzostrašná ako tragická, predstavuje jedinečnú príležitosť znovu vybudovať zmysel pre spoločné dobro založené na skúsenostiach.
Museli by sme sa sústrediť na malé skutky láskavosti a solidarity všade okolo nás. Patria sem ľudia ponúkajúci starším susedom pomoc pri nákupe potravín, zásob alebo liekov, čiže starostlivosť o najzraniteľnejších. V kombinácii s niektorými vládnymi opatreniami, ako je napríklad spojenie verejného a súkromného systému zdravotnej starostlivosti, môžu tieto skúsenosti oživiť pojem spoločného dobra.
Ak by apelovanie na spoločné dobro malo znovu zmysel a ak by naše správanie v krízovom stave viedlo k spolupráci, potom by bolo prekonávanie mimoriadnych situácií podstatne efektívnejšie ako vojnové metafory a termíny, ktorými sa k nám budú opäť prihovárať.
