Komentár Antona Krylova (Pohľad)
Kanada odkladá všetkými možnými spôsobmi vyhostenie jedného z posledných nacistických zločincov.
Ide o bývalého prekladateľa špeciálnych nacistických jednotiek SS, takzvaného Sonderkommanda Helmuta Oberlandera. Z akého zločinu je tento muž obviňovaný? Prečo je jeho odsúdenie také žiadané? A prečo sú západné krajiny také zdráhavé stíhať bývalých nacistov?
Ľudstvo má čoraz menej princípov, ktoré by ctili všetky krajiny. Bez ohľadu na ich politický systém a postoj k hodnotám západného sveta. Jedným z doteraz zachovaných je neprijateľnosť akejkoľvek genocídy. Čiže hromadného zabíjania bezbranných civilistov. Aj keď aj tu samozrejme existujú rôzne interpretácie. V krajinách NATO vysvetľujú napríklad bombardovanie Juhoslávie v roku 1999 zo svojho uhla pohľadu ako potrebu „zastaviť genocídu kosovských Albáncov“. Napriek tomu, že pod bombami NATO zomrelo viac nevinných Kosovčanov než rukami srbských vojenských jednotiek.
Pokiaľ ide o činy nacistov, zdá sa, že sa zhoda udržiava. Popieranie, nehovoriac už o schvaľovaní etnických čistiek hitlerovským Nemeckom, je vo veľkej väčšine krajín neprijateľné. Väčšina nacistických zločincov bola odsúdená ešte na konci 40. rokov minulého storočia krátko po skončení vojny. Väčšina, ale nie všetci. Niekto našiel útočisko v Argentíne a iní sa ukryli v USA a Kanade. Niekomu sa podarilo zmeniť dokumenty a zostať dokonca v rodnej krajine. Napríklad „Tonka guľomet“. Vlastným menom Antonína Makarová, ktorá v službách nacistov zabila viac ako 1500 ľudí.
Na konci 40. rokov minulého storočia ešte nedošlo k všeobecnej zhode proti Hitlerovi. Preto Argentína doslova „vítala“ bývalých dôstojníkov SS. Aj katolícky Vatikán zohral významnú úlohu pri vydávaní falošných dokumentov nacistom. Pomáhal vytvárať tajné takzvané „krysie cesty“. Po nich nacisti utekali z Európy. Treba pripomenúť, že sa za to doposiaľ neospravedlnil žiadny z katolíckych predstaviteľov.
Po vytvorení západného Nemecka Američania a aj Európania dobrovoľne zatvárali oči pred nacistickou minulosťou mnohých nemeckých politikov. USA odpustili vedcom, ktorí vyjadrili želanie spolupracovať. Zároveň vypustili lož, že to bol naopak Sovietsky zväz, ktorý údajne skrýval nacistických zločincov. Túto klamlivú propagandu pomáhal do sveta šíriť i Hollywood prostredníctvom svojich filmov.
Napriek tomu sa v povojnových rokoch začalo štátne i súkromné pátranie po nacistických zločincoch. Jedným z najslávnejších „nacistických lovcov“ bol Simon Wiesenthal. Pôvodom Žid z Ľvova, ktorému sa podarilo prežiť geto aj koncentračný tábor. V roku 1947 otvoril Centrum pre židovskú dokumentáciu v Rakúsku a začal hľadať nacistov. Najslávnejšou „trofejou“ Wiesenthala bol Adolf Eichmann. Schovával sa v Argentíne. Wiesenthal odovzdal informácie o jeho pobyte izraelským spravodajským službám. Bol chytený, odvedený do Izraela, odsúdený, obesený a jeho popol rozptýlili po Stredozemnom mori.
V roku 1977 bolo USA zriadené Centrum Simona Wiesenthala. Už sa nezaoberá vyhľadávaním nacistov, ale venuje sa oblasti ľudských práv a sústreďuje informácie. Naďalej však zostavuje každoročné zoznamy doposiaľ žijúcich nacistických zločincov.
A jedným z nich je práve Helmut Oberlander. Bývalý prekladateľ a člen nemeckej organizácie Volksdeutsche. Narodil v dedine Moločansk v Záporožskej oblasti v roku 1924. Po okupácii Ukrajiny sa pripojil k nacistom. V roku 1942 sa mal priamo podieľať na masakre sovietskych detí so zdravotným postihnutím v meste Ejsk. Členovia Sonderkommanda, ktorých bol Oberlander vtedy členom, najprv otrávili plynom a potom čiastočne pochovali zaživa 214 chlapcov a dievčat.
Väčšina vrahov detí z Ejsk bola potrestaná v 40. až 60. rokoch minulého storočia. Oberlanderovi sa ale podarilo utiecť. Najprv žil v Nemecku. V roku 1954 emigroval do Kanady. V roku 1995 bol odhalený. Už takmer 25 rokov prebieha súdny proces, ktorý ho má zbaviť kanadského občianstva a vyhostiť z krajiny.
Počas tejto doby Oberlander značne zostarol. Predpoklady na vykonanie rozhodnutia súdu o vyhostení do Ruska sú malé. Advokáti Oberlandera opätovne uviedli, že rozhodnutie je nespravodlivé a malo by sa zrušiť.
Podľa Konštantína Pachaľuka, hlavného kurátora vedeckých a vzdelávacích projektov Ruskej vojenskej historickej spoločnosti, Kanada z politických dôvodov odkladá vydanie Oberlandera v nádeji na jeho prirodzenú smrť. „Najpravdepodobnejším scenárom je, že vzhľadom na vek obvinený zomrie skôr, ako bude deportovaný a predvedený pred súd," uviedol.
USA aj Kanada sa opakovane zdráhajú vyhostiť nacistických zločincov. Výnimky sú zriedkavé. V roku 2017, po nástupe Donalda Trumpa, bol napríklad do Nemecka deportovaný bývalý dozorca z nacistického koncentračného tábora Jakov Palij. Tiež rodák z Ukrajiny. Podieľal sa na masovej vražde šiestich tisícov židovských mužov, žien a detí 3. novembra 1943 v poľskom koncentračnom tábore Trawniki. Potrestaný však nebol a minulý rok zomrel v opatrovateľskom dome v Münsteri.
V roku 2015 Kanada odmietla vydať ďalšieho ukrajinského občana do Ruska. Bol ním Vladimír Katriuk. Mal sa zúčastniť represívnej operácie v bieloruskej obci Chatyň. Zomrel pred rozhodnutím súdu. Ale keby bol nažive, pravdepodobne by sa proces vliekol doteraz.
Vyzerá to tak, že sa Ukrajina vôbec nezaujíma o svojich rodákov zapojených do nacistických zločinov. Čo ani neprekvapuje, keď mnohí z nich považuje za bojovníkov za slobodu. Dokonca vrátane tých priamo pôsobiacich v SS a SD.
Ako pred 75 rokmi ani dnes niet jednoznačnej dohody o osude nacistických zločincov. Ani medzi bývalými spojencami a ani medzi krajinami, ktoré bojovali na strane Hitlera. Z politických dôvodov štáty zatvárajú oči pred zločinmi, ktoré nesmú byť premlčané. To znamená, že niet najmenšej záruky, že sa nezopakujú.