Od Stalina po Putina. (Jadrové zbrane) – časť 9

Deviata časť pokračovania seriálu Od Stalina po Putina. (časť 8 TU)

Pred 70 rokmi, 29. augusta 1949, bola testovaná prvá sovietska atómová bomba. Táto udalosť radikálne zmenila chod ľudskej civilizácie. V decembri 2019 sa triumfálny let Avangardu, úplne novej jadrovej zbrane, stal akýmsi koncom “Atómového projektu ZSSR a Ruska”.

Základné dielo nášho autora, spisovateľa Vladimíra Gubareva, „Jadrové zbrane: od Stalina po Putina“, hovorí o neľahkej ceste vedúcej medzi týmito udalosťami. Autor sa stretával s veľkými vedcami, býval v uzavretých mestách, zúčastňoval sa jedinečných experimentov a pokusov. Mnohé stránky „Atómového projektu“ sa odkrývajú po prvýkrát. Časti tejto jedinečnej knihy ponúka čitateľovi "Pravda.Ru".

Prvé a posledné tajomstvo „Bizmutu“

20. augusta 1945 vznikol Osobitný výbor. Na jednom zo svojich prvých zasadnutí prijíma rozhodnutie: „Považujeme za potrebné pomocou NKVD ZSSR organizovať v provincii Sasko (oblasti Anaberg, Freiberg, Schneeberg, Johanngeorgenstadt a ďalších) predbežné geologicko-prieskumné práce týkajúce sa A-9. Nariadiť súdruhovi A. P. Zavenjaginovi, aby na tento účel v 5-dňovej lehote sformoval, vychystal všetkým potrebným vybavením a vyslal na 2 mesiace geologicko-prieskumnú skupinu v zložení 5 odborníkov. Výsledky prieskumu oznámiť Osobitnému výboru...“

Podobné nariadenie bolo prijaté aj pre Severné Mandžusko, ale prieskumy uránu (t. j. „A-9“) neboli natoľko efektívne ako v Nemecku. Možno považovať, práve 14. september 1945, keď tento dokument vyšiel za deň vzniku “Bizmutu”?

Napokon, nebudeme urýchľovať udalosti, o to viac, že sa sami o sebe vyvíjali natoľko rýchlo, že niekedy ani nie je možné sledovať všetky podrobnosti.

A-9 bol objavený v Sasku, a preto sa v júli 1946 objavila Saská banská správa. Začala sa tu ťažba uránu, pričom práce išli veľmi dobre. “Štátna akciová spoločnosť farebnej metalurgie “Bizmut” bola založená a zaregistrovaná 2. júla 1947. Pritom sa považovala za pobočku podobnej akciovej spoločnosti, ktorá fungovala v Moskve. Takže, keď teraz hovoria o „trhových vzťahoch“, tak ich pionierom v Rusku bol nesporne „Bizmut“. Spočiatku to bol podnik, ktorý figuroval ako majetok ZSSR, získaný na úkor reparácií z Nemecka.

Do roku 1953 bol „Bizmut“ „čisto“ sovietskym podnikom, ktorý viedol Osobitný výbor a potom Prvé hlavné riaditeľstvo pri Rade ministrov ZSSR. Dokumenty „Atómového projektu“ uchovávajú celú škálu vzťahov, ktoré sa v našej spoločnosti v tých rokoch utvorili. Boli to aj plány prác, aj organizácia socialistického súťaženia, aj overovanie anonymných listov, defraudácie a sprenevery, záujem o školstvo, vytvorenie systému rekreácie a liečby. Ale hlavne – ťažba A-9!

Tu sú fragmenty len niektorých rozhodnutí a dokumentov:

• „1. Prijať najmä predložený súdruhmi Vannikovom, Merkulovom, Kovaľovom, Kobulovom, Maľcevom, Zavenjaginom návrh uznesenia Rady ministrov ZSSR „O pláne ťažby rudy A-9 sovietskou akciovou spoločnosťou „Bizmut“ v Nemecku v roku 1948 a opatrenia materiálno-technického zabezpečenia tohto plánu“...


• "...vylúčiť prevod trofejnej brigády Ministerstva ozbrojených síl ZSSR pod Ministerstvo vnútra ZSSR, ako sa ustanovuje v článku 5, pričom na rok 1948 sa jej pridelenie ustanovuje k spoločnosti „Bizmut“..."
  "Návrh uznesenia v tejto veci po jeho upresnení predložiť na schválenie predsedovi Rady ministrov Sovietskej socialistickej republiky, súdruhovi J. V. Stalinovi..."


• "Nariadiť komisii v zložení súdruhov Pervuchina (zvolanie), Malyševa, Kruglova, Lomaka, Zavenjagina, Borisova, Gorjunova, Antropova, aby preskúmali plán geologicko-prieskumných prác pre A-9 a B-9 na rok 1948 a na základe posúdenia správy súdruha Malyševa, vypracovať v 5-dňovej lehote návrh riešenia opatrení, ktoré zlepšia v roku 1948 geologickoprieskumné práce pre A-9 a B-9..."


• "...1. Vziať na vedomie správu komisie pozostávajúcu zo súdruhov Mešika, Koševova, Ivanova, Kabického, Zotova a Grigorieva, ktorí na základe príkazu Osobitného výboru vycestovali na miesto preveriť anonymné oznámenie o nepokojoch v Sovietskej akciovej spoločnosti “Bizmut”, o tom, že:

1. a) previerkou sa potvrdili skutočnosti, že vedúci 2-ho objektu Žuravlev zneužil svoje úradné postavenie na osobné účely;


2. b) súdruh Maľcev povolil vyslanie 30 zamestnancov spoločnosti do Československa bez súhlasu Prvého hlavného riaditeľstva, na čo sa minulo 341 tisíc československých korún;


3. c) účtovníctvo a výkazníctvo v akciovej spoločnosti „Bizmut“ je v zanedbanom stave;


4. d) politicko-vzdelávacia práca medzi sovietskymi pracovníkmi a zamestnancami sa vykonáva neuspokojivo. Vedúci politického oddelenia, súdruh Alekseev, prácu nezvláda...

• Na základe materiálov z previerky Sovietskej akciovej spoločnosti predložiť zodpovedajúci návrh uznesenia Rady ministrov ZSSR na schválenie predsedovi Rady ministrov ZSSR, súdruhovi J. V. Stalinovi... “

Pod všetkými týmito dokumentami stojí L. P. Berijov podpis, ale potom sa bezpodmiečne prijíma zodpovedajúce uznesenie Rady ministrov ZSSR, „posvätené“ samotným Stalinom. Najmä, príslušný dokument o „Bizmute“ bol podpísaný práve ním 6. apríla 1948.



V podstate, najvýkonnejší „zahraničný“ kombinát v „Atómovom projekte“ žil podľa tých istých zákonov ako aj celá krajina. Po roku 1953 sa však situácia mení. „Bizmut“ sa stáva „otvoreným“ pre vládu NDR a formálne je už podriadený nemeckým vládnym orgánom. A preto je „Bizmut“ financovaný štedrejším spôsobom než podobné podniky v ZSSR a odborníci sa vyberajú dôkladnejšie, - celkove, Osobitný výbor už teraz anonymné listy nedostáva.

A už čoskoro sa „Bizmut“ stane treťou spoločnosťou na svete v objeme výroby po podobných závodoch v Kanade a Spojených štátoch. A veď len nedávno panoval názor, že v Krušných horách Saska je uránu veľmi málo. Boli tu polymetalické ložiská, ešte od 17. storočia sa ťažilo striebro, nikel, meď, cín, olovo a bizmut. Naďabili aj na blýskavý ťažký decht, ktorý putoval do odpadu. Bola to uránová ruda. Ložiská boli chudobné, ale vodcovia „Atómového projektu“ nemali iné východisko: v horách Saska sa začala intenzívna ťažba uránu. Paralelne pracovali aj geológovia. Objavili nové ložiská - Zobes, Schneckenstein a Bergen.

Zo správy spoločnosti “Bizmut” za rok 1947: „Bilančná suma za rok 1947 v porovnaní s bilanciou za rok 1946 vzrástla päťkrát. Tento nárast sa dá vysvetliť rýchlym rozšírením výroby ako hlavnej činnosti a rovnako aj investičnou výstavbou. K 1. januáru 1947 boli len 3 objekty a k 1. januáru 1948 - 27 objektov. Počet pracovníkov v hlavnej činnosti vzrástol 4-krát...“

Prieskum uránových rúd v Krušných horách Saska je jednou z najslávnejších stránok v dejinách geológie.
1. januára 1947 predstavovali zásoby uránu 252 ton a o tri roky - už 2337 ton! Ale veď počas vojnových rokov sa tu nemeckí geológovia snažili nájsť urán, ale ich prognóza bola pesimistická, vraj sa tu táto ruda nenachádza. A prieskumy boli zastavené.

Do roku 1953 (pripomínam: „Bizmut“ bol doposiaľ sovietskym podnikom) sa tu zrodilo 22 objektov, v ktorých pracovalo 133 855 ľudí, z nich 3358 odborníkov zo ZSSR. V tom čase však už začali pracovať kombináty v Strednej Ázii, a tak sa „biedne“ rudné bane „Bizmutu“ začali zatvárať – urán, z nich ťažený, bol príliš drahý.

Od roku 1946 do roku 1953 sa v “Bizmute” vyťažilo okolo 9 500 ton uránu. Taký bol jeho vklad do Atómovému projektu ZSSR.

Príbeh „Bizmutu“ sa však, samozrejme, týmto nekončí. Bol to jeden z najlepších podnikov NDR, kde nemeckí a sovietski špecialisti veľmi úspešne spolupracovali. Okrem toho, reč už bola nielen o atómových zbraniach, ale aj jadrovej energetike.

Raz do Moskvy priletela skupina nemeckých dokumentaristov. Nakrúcali „rozlúčkový film“ o „Bizmute“ a hľadali tých, ktorí pracovali v bývalej Nemeckej demokratickej republike. Nikolaj Ivanovič Česnokov, ktorý bol dlhé roky jedným z predsedov predstavenstva akciovej spoločnosti “Bizmut”, súhlasil, že im poskytne interview. Rozhovor bol dlhý, dôkladný. Jeho hlavnou témou boli ekonomické výpočty. N. I. Česnokov uviedol veľmi zaujímavé čísla:

„Celková suma investícií za roky 1954-1990 predstavovala 12 284 miliónov východonemeckých mariek. Od roku 1960 do 30. júna 1990 sa na výstavbu nových obohatených rudných baní a iných podnikov alebo na ich rekonštrukciu vynaložilo 10857,1 milióna východonemeckých mariek.

Základné imanie spoločnosti, ktoré patrilo obom stranám rovnakým dielom, predstavovalo k 30. júnu 1990 4417,45 milióna východonemeckých mariek a po prechode na novú menu k 1. augustu 1990 to bolo 2757,119 miliónov nemeckých mariek, z toho 2 200 miliónov mariek - sú stále aktíva uránových podnikov, 400 miliónov mariek - sú stále aktíva neuránovej výroby a 176,5 milióna mariek - sú obežné aktíva...“

Natoľko dôsledný výpočet nebol náhodný: po zjednotení Nemecka bol „Bizmut“ zlikvidovaný. Svoju činnosť ukončil 1. januára 1991.

Príbeh „Bizmutu“ sa však nekončí...

Teraz „Bizmut“ musí dokázať, že v našom atómovom veku existuje aj ďalšia stránka, keď výrobu zbraní nahrádza elementárna starostlivosť o človeka, o životné prostredie, a teda aj o budúcnosť. Reč je o ekológii. To, čo bolo „zasrané“ (ospravedlnte hrubý výraz, ale výstižnejší je ťažké nájsť!), je treba očistiť, obnoviť a dosiahnuť, aby sa na mieste uránovej výroby objavila „zelená čistinka“. A lepšie: vrátiť odcudzenú pôdu poľnohospodárstvu. Práve taký projekt bol pre „Bizmut“ aj vypracovaný. Na jeho realizáciu je treba takmer 15 miliárd nemeckých mariek!

Konečným cieľom projektu je úplná likvidácia rudných baní, podnikov, objektov, kde je hoci aj najmenšie rádioaktívne znečistenie. Preto je potrebné vyčistiť bane, ktorých dĺžka je viac ako jeden a pol tisíc kilometrov. Sú v hĺbke až dvoch kilometrov. Potom je treba zaplniť horninami 55 banských šiacht, 6 štôlní a 85 vrtov. Zároveň je potrebné vykonať rekultiváciu jalových hornín.

Dostatočne veľké množstvo uránu sa tu získalo metódou podzemného lúhovania. Cez vrty pod zemou sa nalial roztok kyseliny sírovej a ona aj „vymývala“ urán, ktorý vychádzal na povrch. Samozrejme, že pod zemou zostala kyselina a teraz ju treba neutralizovať. Je to dlhá a náročná práca, ale musí sa určite urobiť, pretože bohvie kde na povrchu sa môže jedného dňa objaviť táto kyselina sírová.

I. Česnokov podrobne monitoruje postup prác, áno a nemeckí experti sa na neho často obracajú s prosbou o konzultácie. Hovorí: „Práce sa začali meraním znečistenia pôd prírodnými rádionuklidmi na ploche asi 12 000 hektárov. Z povrchu sa odobrali vzorky zeme, ktoré sa skúmali na urán, rádium, rádionuklidy, ťažké kovy, arzén a ďalšie látky. Následne boli stanovené objemy sanácie.

Projekt „Bizmut“ sústreďuje všetky pozitívne skúsenosti z prác na sanácii, nazhromaždené medzinárodným spoločenstvom. Projekt priťahuje pozornosť odborníkov zo všetkých krajín sveta ťažiacich urán ako príklad systematického komplexného riešenia radiačno-environmentálnej obnovy celého regiónu“.

Príbeh kombinátu „Bizmut“ je jednou z najvýraznejších stránok v dejinách sovietskeho Atómového projektu. Zatiaľ však nebol prečítaný do konca, pretože skúsenosť „Bizmutu“ bude potrebná v priebehu ešte mnohých desaťročí. Čaká nás obnova pôdy južného Uralu a východnej Sibíri, Strednej Ázie a Ukrajiny - všetky tie oblasti, kde sa začal a rozvíjal jadrový priemysel. Skôr, alebo neskôr sa medzinárodné spoločenstvo (jednotlivé krajiny, dokonca ani tak silné ako Rusko, si sami neporadia!) bude musieť zaoberať návratom pôdy človeku, pôdami, obetovanými v dobe „Studenej vojny“ atómovej bombe.

Ruda sa expeduje do ZSSR...

Uránu bolo málo. Veľmi málo... Pred vojnou sa ním geológovia takmer vôbec nezaoberali, a preto neboli ložiská preskúmané. Teraz už všetky geologické skupiny boli povinné podávať hlásenie o uránových rudách, hľadať ich, dokonca tam, kde by podľa všetkého ani byť nemali. A, samozrejme, bolo vytvorených množstvo špeciálnych expedícií, ktorých hlavnou úlohou bolo hľadanie uránových rúd.

Mnoho geológov „do terénu“ nechodilo, pracovali vo svojich inštitútoch a knižniciach, ale napriek tomu vykonávali najaktívnejšie vyhľadávanie uránových ložísk. A ich úspechy boli veľmi významné! Podľa dokumentov študovali všetky ložiská v krajinách susediacich so ZSSR, a ak sa objavil hoci najmenší náznak toho, že tam je možnosť ťažiť urán, hoci aj v zanedbateľných množstvách, tak sa okamžite prijímali energické opatrenia. Akciové spoločnosti na ťažbu uránových rúd (kto povedal, že trh k nám prišiel až po 91-om roku?!) už fungovali v Československu, Nemecku, Bulharsku a Maďarsku. Teraz prišiel rad aj na Poľsko.

1. marca 1947 píše L. Berija J. Stalinovi list: „Predkladám na Vaše preskúmanie návrh rozhodnutia o organizácii prieskumu a ťažby uránu na území Poľska...“ Slovo „urán“ je vpísané rukou Beriju.

Pred tromi mesiacmi odišla do Poľska skupina geológov a banských inžinierov pod vedením generála Mešika (splnomocnená osoba Beriju). Preverili Kuznecké ložisko v Hornom Sliezsku. Predtým sa nazývalo „Schmiedebergským“ a v nemeckých dokumentoch  sa označovalo ako „železnorudné“. Bolo však známe, že súbežne so železnou rudou sa tu ťažilo rádium. Za 15 rokov tu získali 4 gramy.

Berija informoval Stalina: „Previerka zistila nasledovné: Uránová ruda bola objavená v bývalej Schmiedebergskej železnej rudnej bani, ťažiacej v súčasnosti 40 tisíc ton železnej rudy ročne. V rudnej bani bolo nájdených 160 ton vyťaženej rudy s priemerným obsahom uránu  okolo 1%  a 1,5 tony vytriedenej rudy s obsahom uránu  do 15% (ruda sa expeduje do ZSSR). Počas inšpekcie získali informácie, že urán sa vyskytuje aj v iných baniach a štôlňach rozmiestnených v regióne Schmiedeberg (Kupferberg, Wolsfeld, Landeck, Arnsberg a ďalšie). V súčasnosti, do vykonania podrobného prieskumu, ešte nie je možné určiť o aké zásoby uránu v útrobách Kuzneckého ložiska pôjde, ale údaje, ktoré sa už zozbierali počas kontroly, sú celkom postačujúce na to, aby sa nastolila otázka o organizácii zmiešaného poľsko-sovietskeho podniku na prieskum a ťažbu uránu na Kuzneckom a ďalších ložiskách uránu na území Poľska“.

Rokovania s poľskou vládou viedlo ministerstvo zahraničného obchodu. Samozrejme, že súhlasili s prieskumom a ťažbou uránu, avšak, podľa názoru Poliakov by podnik nemal byť zmiešaným, ale výlučne poľským.

Napodiv, no Stalin s návrhmi Poliakov súhlasil. Už o desať dní podpísal uznesenie Rady ministrov ZSSR č. 600-208 ss/op "O organizácii ťažby rádioaktívnych rúd na území Poľskej republiky". Nebol v ňom spomenutý sovietsko-poľský podnik, o vytvorení ktorého písal Berija. Bola zriadená stála sovietsko-poľská komisia „na preskúmanie a schválenie plánov geologickoprieskumných prác, výstavby a ťažby rudy, preskúmania ďalších otázok súvisiacich s podnikom “Kuznecké rudné bane”, ktoré si vyžadujú spoločné riešenia s poľskou stranou, a tiež každodennú pomoc baníkom v ich práci“.

Je pravdou, že sovietski špecialisti boli menovaní do funkcie technického riaditeľa, hlavného inžiniera, vedúceho geológa a vedúceho oddelenia technickej kontroly, ale podnik „Kuznecké rudné bane na ťažbu železnej rudy, rádia a surovín pre farby“ zostal poľským.

V lete 1947 sa tu začali aktívne geologickoprieskumné a výskumné práce. Vagóny s rudou, obsahujúcou urán boli expedované do ZSSR na spracovanie. V tých reaktoroch, ktoré vyrábali plutónium pre prvé atómové bomby, bol nepochybne, aj urán z rudných baní nesúcich veľmi ruský názov „Kuzneck“.

Panoráma atómového veku (
Lev Rjabev)