Šiesta časť pokračovania seriálu Od Stalina po Putina. (časť 6 TU)
Pred 70 rokmi, 29. augusta 1949, bola testovaná prvá sovietska atómová bomba. Táto udalosť radikálne zmenila chod ľudskej civilizácie. V decembri 2019 sa triumfálny let Avangardu, úplne novej jadrovej zbrane, stal akýmsi koncom “Atómového projektu ZSSR a Ruska”.
Základné dielo nášho autora, spisovateľa Vladimíra Gubareva, „Jadrové zbrane: od Stalina po Putina“, hovorí o neľahkej ceste vedúcej medzi týmito udalosťami. Autor sa stretával s veľkými vedcami, býval v uzavretých mestách, zúčastňoval sa jedinečných experimentov a pokusov. Mnohé stránky „Atómového projektu“ sa odkrývajú po prvýkrát. Časti tejto jedinečnej knihy ponúka čitateľovi "Pravda.Ru".
Prečo nezapojili akademika Semjonova?
Nikolaj Nikolajevič sa rozhodol svoj hnev neskrývať: napísal L. P. Berijovi list. Akademik sa nemaznal a hneď v úvode listu predostrel svoju pozíciu:
„
Vždy sa mi zdalo trochu prekvapujúce, že náš inštitút ako organizácia nebol zapojený do prác súvisiacich s jadrom, hoci ešte v 20-tych a začiatkom 30-tych rokov boli práve v našom inštitúte prvýkrát sformulované a potom podrobne rozpracované myšlienky reťazových a tepelných výbuchov, i keď, v oblasti bežnej chémie, ktorej myšlienky sa stali v oblasti jadrovej chémie teraz tak populárne. Obmedzili ste sa na účasť profesora Charitona a čiastočne aj profesora Zeľdoviča, dvoch mojich najbližších študentov, teraz významných vedcov, ktorí sa so mnou delili o vedenie inštitútu. Až donedávna so mnou na túto tému nikto nehovoril, dokonca som ani nevedel, čím sa práve profesori Chariton a Zeľdovič zaoberajú...“
Akademik Semjonov, ale vo svojom vlastnom Inštitúte chemickej fyziky nemá také tajné oddelenie, ktorému by mohol takýto list zveriť, a preto berie koncept listu so sebou a ide za generálporučíkom P. J. Mešikom, ktorého požiada, aby list prepísal na stroji a následne ho odovzal Berijovi. Semjonov nepochybuje o tom, že sa list k adresátovi dostane. No znovu je ticho...
Tentokrát plynie čas veľmi pomaly...
Berija sa rozhodol, že sám príde na to, prečo akademik Semjonov nebol zapojený do „Atómového projektu“...
Ale, koná prešibane: skutočné dôvody sú mu dobre známe, akademik A. F. Ioffe však opäť nastolil otázku Semjonova. Je dobre známe, že „otec Ioffe“ je vytrvalý. Ak mu neodpovie, môže sa obrátiť aj na „Najvyššieho“ a „Vodca“ bude vidieť v takej ľahostajnosti k veľkému vedcovi záškodníctvo. Predpovedať reakciu „Najvyššieho“ je v podstate nemožné a tak sa Berija rozhodol, že sa pre každý prípad poistí. Vyžiadal si, aby mu Mešik a tiež Zavenjagin a Kurčatov vysvetlili situáciu so Semjonovom.
Je február 1946. Šesť mesiacov sa okolo „Atómového projektu“ odohrávajú veľmi seriózne udalosti: vytvárajú sa výskumné centrá, tisíce ľudí dostávajú prísne tajné a veľmi naliehavé úlohy, vyhľadáva a ťaží sa urán, na tom sa aktívne podieľajú študenti akademika N. N. Semjonova, ale samotný vedec nemá predstavu o tom, čo sa deje.
Prečo?
J. Mešik odpovedá svojmu šéfovi v ten istý deň. Konkrétne sa domnieva, že Ioffe tuší o nejakých „politických motívoch“, ktoré bránia Semjonovi zúčastniť sa na prácach. A v tom raportuje: „
Na základe mnou získaných informácií sa ukázalo, že na N. N. Semjonova neexistujú žiadne kompromitujúce materiály, ktoré by si zasluhovali pozornosť“. Akademik Semjonov sa však naďalej nezúčastňuje na „
Atómovom projekte“.
A potom nasleduje informácia pre Beriju, ktorý už teraz pozorne sleduje situáciu okolo akademika Semjonova. Informuje ten istý Mešik: "
V ten istý deň som všetko nahlásil súdruhovi Vannikovi a požiadal som ho, aby Semjonova prijal. Stanovil deň, ale hodinu pred Semjonovým príchodom prijatie zrušil. Prípad sa začal preťahovať a v hlásení z 11. januára tohto roku som považoval za potrebné Vám to oznámiť. Zdá sa, že na základe Vašich pokynov sa prípad začal hýbať. Na schôdzi sa zišli: súdruhovia Vannikov, Zavenjagin, Kurčatov, Semjonov. Bol som pozvaný aj ja. Dohodli sa, že Semjonov má viesť všetky práce súvisiace s výbuchom a že má vo svojom inštitúte preskúmať možnosti využitia atómovej energie v motoroch. Podrobne mal všetko, ešte raz, prediskutovať s akademikom Kurčatovom."
Táto diskusia sa pretiahla...
Je cítiť, že generál je veľmi znepokojený: všetky pokyny šéfa zvykol vyplniť rýchlo a jasne, najmä v tak delikátnej veci, akou je zapojenie vedcov do projektu. Ale prečo je Berija taký pokojný? A prečo sa Kurčatov stavia k Semjonovým nápadom tak chladne? Sám Nikolaj Nikolajevič tomu nerozumie. Naďalej trvá na tom, aby boli všetky práce súvisiace s vytvorením jadrových zbraní postúpené jeho Inštitútu:
„Môj návrh smeruje k nasledovnému:
- Odovzdať Inštitútu chemickej fyziky všetku tú časť práce, ktorá súvisí s otázkami atómových výbuchov, konkrétne:
a) vývoj atómovej bomby;
b) uskutočnenie výbuchu a organizovanie všetkých potrebných meraní jeho účinku (organizácia expedície);
c) výskumné a výpočtové práce s cieľom zistiť možnosti silnejších atómových výbuchov... “
Akademik Semjonov v podstate píše program prác Arzamasu-16, pričom nemá podozrenie, že jeho študent, profesor Chariton, spolu s generálom Zernovom už vybrali miesto, kde sa takéto jadrové centrum vytvorí. Navyše väzni dvoch mordvinských táborov už boli preradení a získali „privilegované postavenie“ - začali s výstavbou závodu na výrobu atómových bômb...
Akademik Semjonov nevedel ani o tom, že v kazašských stepiach už je vybraté miesto pre budúcu „
expedíciu“, ak už použiť jeho terminológiu. A bude to slávny Semipalatinský jadrový polygón. To, čo navrhoval akademik Semjonov, sa už začalo realizovať, ale nikto - dokonca ani verný študent a kolega, akademik Kurčatov – neprehovoril ani slova o skutočnom stave vecí, keď sa s ním stretli. A akademik Semjonov pokračoval rozvíjať svoje myšlienky:
„
Niekoľko slov o tom, v čom vidím svoje povinnosti a záujmy:
- Profesor Chariton, s ktorým som pracoval 25 rokov, je teraz oveľa väčším odborníkom, ako ja, v oblasti výbušnín a o to viac v jadrovej fyzike (v posledne menovanej oblasti som vôbec nikdy experimentálne nepracoval). Svoju hlavnú povinnosť a úlohu vidím v tom, aby som svojími veľkými vedecko-organizačnými a vedeckými skúsenosťami pomohol prof. Charitonovi pri riešení hlavnej úlohy - konštrukcii atómovej bomby a analýze jej činnosti.
Preto si myslím, že pre mňa bude ľahšie vybrať najkvalifikovanejší tím vedcov a inžinierov a nadchnúť ich vedeckým entuziazmom, ukážuc im, že naliehavá a prioritná úloha zopakovania amerického experimentu je len odrazovým mostíkom pre začatie rozsiahlych a nových výskumov.
- Budem sa usilovať o to, aby sa otázka atómových explózií stala na dlhé roky jedným z hlavných smerovaní Inštitútu chemickej fyziky... Naozaj si myslím, že práve nášmu inštitútu, ktorý urobil tak veľa v teórii reťazového a tepelného výbuchu pre bežné chemické procesy, prináleží rozvíjať v našej krajine aj oblasť jadrových explózií a kinetiky jadrových reťazových reakcií...“
V liste je niekoľko odsekov podčiarknutých. Urobil to Berija, čo svedčí o tom, že: si tento list pozorne prečítal. Všemohúci minister osobitne upriamil pozornosť na tie riadky, v ktorých Semjonov presviedča, že práve on by mal stáť na čele „
Atómového projektu“:
„
Práce na atómových výbuchoch sa budú musieť vykonávať v kontakte s inými jadrovými prácami, a najmä v kontakte s prácami Laboratória č. 2. Myslím si, že tento kontakt budem môcť úspešne udržiavať, pretože všetci hlavní účastníci v tomto prípade vedci sú moji blízki priatelia, s ktorými som v priebehu mnohých rokov úzko spolupracoval (Ioffe, Kurčatov, Frumkin, Alichanov, a iní) atď. - všetci dobre poznajú moje silné a slabé stránky. Dúfam, že pomoc všetkých týchto ľudí a vzájomné porozumenie budú zabezpečené“.
A ďalej Nikolaj Nikolajevič navrhuje vytvoriť Osobitný výbor, ktorý by zahŕňal iba niekoľko ľudí: Berija, on, Kurčatov a Chariton. Berija nariaďuje A. P. Zavenjaginovi a I. V. Kurčatovovi, aby určili, ako konkrétne môžu akademika Semjonova a jeho inštitút pre „Atómový projekt“ použiť. Prirodzene, o žiadnom vedení nemôže byť ani reči...
Už o niekoľko dní dostane Berija hlásenie, v ktorom dvaja vedúci „
Atómového projektu“ oznamujú, že sa spolu s akademikom Semjonovom dohodli, že Inštitút chemickej fyziky bude vykonávať výskum v oblasti využívania vnútrojadrovej energie. Na tento účel bude vytvorené špeciálne oddelenie, ktoré sa stane výpočtovou a experimentálnou základňou fyzikálnych výskumov, potrebných na praktické uplatnenie jadrových explózií a spaľovania. Na čelo oddelenia bude menovaný K. I. Ščelkin. Uplynie však veľmi málo času a toto oddelenie sa stane v Arzamase-16 jedným z hlavných a iba minulosť ho bude spájať s Inštitútom chemickej fyziky, áno a niektoré (nie základné) práce na jadrovej bombe.
V tom istom hlásení bola fráza, ktorá dala poslednú bodku za nárokmi akademika Semjonova ohľadne riadenia Projektu: „
Čo sa týka prác, ktoré vedie prof. Chariton, budú sa vykonávať oddelene od prác Inštitútu chemickej fyziky v kancelárii organizovanej pri Prvom hlavnom riaditeľstve“.
Ešte dvakrát sa akademik Semjonov obráti na Beriju. Po stretnutiach a rozhovoroch s Kurčatovom a Charitonom, po úcte, ktorej sa mu dostalo od „ľudí Beriju“ pri stretnutí, sa u neho vytvorila ilúzia, že jeho návrhy boli „na samom vrchu“ prijaté s náležitou pozornosťou. Semjonov píše podrobný program prác inštitútu na najbližšie roky a zasiela ho Berijovi. Lavrentij Pavlovič podčiarkuje niekoľko fráz a už z tohto možno vycítiť jeho postoj k vedcovi.
Semjonov píše a Berija podčiarkuje:
„
Subjektívne považujem objav jadrových reťazových reakcií za rozvinutie týchto mojich myšlienok...
Môžte mať istotu, že ja osobne a náš inštitút si s touto úlohou poradí?
...objektívne povedané, isté riziko tu je...
Ja osobne, rovnako ako všetci moji pracovníci, s výnimkou Charitona a Zeľdoviča, sme dokonalými laikmi v oblasti jadrovej fyziky. Nemáme ani najmenšiu predstavu o metódach jadrovej fyziky a sme diletantmi v oblasti teórie jadrových procesov... V oblasti bežných reťazových reakcií a výbuchov sme skutoční odborníci a myslím si, že naše práce o teórii týchto javov nielenže nezaostávajú, sú často pred americkými a anglickými... “
Berija podáva Stalinovi podrobné správy o Semjonových listoch a jeho túžbe viesť „
Atómový projekt“. „
Na samom začiatku sme prijali správne rozhodnutie, - hovorí Stalin. V novej veci sa nedá spoliehať na slávnych ľudí, mladí a nie tak slávni to urobia lepšie... Nech súdruh Semjonov pomôže Kurčatovovi a Charitonovi, a tak to bude správne..."
Na samom začiatku si J. V. Stalin vybral Kurčatova, aby viedol “Atómový projekt”. Pravdepodobne dôveroval svojej intuícii a nemýlil sa. Nikolaj Nikolajevič Semjonov bol však tiež na zozname vedcov, ktorí si robili nároky na prvenstvo (bolo v ňom okolo dvadsať ľudí). A ako na všetkých ostatných, podrobný fascikel aj o ňom. Stalin študoval každého kandidáta, s niektorými dokonca hovoril. Ale Semjonova odmietol okamžite. "Príliš slávny vo vašom svete", - povedal raz, mimochodom. Bolo to na stretnutí Stalina s K. I. Ščelkinom. Ako divne by to nevyzeralo, no Stalin si zavolal jedného zo zamestnancov Semjonovho Inštitútu k sebe bez toho, aby o tom informoval samotného riaditeľa. Napokon, vodca mal podobné experimenty v obľube...
Ale čo Kurčatov a Chariton? Prečo nič nepovedali Nikolajovi Nikolajevičovi? Prečo mu nevysvetlili, čo sa deje? Zdá sa mi, že obaja veľmi dobre pochopili, nakoľko negatívna bude reakcia Nikolaja Nikolajeviča Semjonova, keď zistí, že hlavnú úlohu pri vytvorení prvej atómovej bomby nezohráva veda, presnejšie – nie tak veda, ale tá informácia, ktorú dostávajú z USA od rozviedky.
Raz som sa spýtal Nikolaja Nikolajeviča, kedy zistil, že v srdci „Manhattanského projektu“ pracovali „naši ľudia“?
Akademik sa usmial:
- Pre mňa to bolo také isté tajomstvo, ako aj pre všetkých ostatných... Napokon, je to lepšie, pretože vedec musí začať prácu od nuly...
Celá táto epopeja s pokusom akademika N. N. Semjonova viesť „Atómový projekt“ zohrala dôležitú úlohu v osude ešte jedného jeho spolupracovníka, Kirilla Ivanoviča Ščelkina, ktorý viedol celú experimentálnu časť „Atómového projektu“. Ale v rámci úplne iného Inštitútu...
Bomba z... neutrónov
Počiatky vytvorenia najmodernejších zbraní, schopných zostreliť jadrové hlavice, neutralizovať rakety a vyradiť z prevádzky vesmírne systémy zameriavania a sledovania treba azda zaradiť k januáru 1944. Takéto tvrdenie vyzerá na prvý pohľad absurdne, avšak jeden odtajnený dokument „Atómového projektu ZSSR“ nás núti nazerať na našu minulosť práve takto.
Takže, január 1944... o atómovej bombe niet ani slychu, dokonca ani v laboratóriách Los Alamos nemôže nikto presne povedať, kedy sa objaví. No a naše vyhliadky boli ešte hmlistejšie, hoci základné schémy „práce“ jadrových rozbušiek už boli známe. Aj za oceánom, aj u nás sme však museli prekonať obrovské množstvo prekážok, a práve preto návrh akademika A. I. Alichanova o tom, ako „zneškodňovať uránové bomby“ vyzerá neobvykle!
Abram Isaakovič Alichanov je jedným z lídrov „Atómového projektu“. Pod jeho vedením boli v ZSSR vytvorené prvé ťažkovodné reaktory. Dá sa povedať, že Alichanov dokonca súťažil s Kurčatovom a niekedy bol v tomto súperení popredu. Vo voľbách za riadnych členov Akadémie vied v roku 1943 „predbehol“ Kurčatova - získal viac hlasov. Igor Vasilievič sa stal akademikom o niekoľko dní neskôr: zvolili ho na dodatočné neobsadené miesto.
Akademik Alichanov viedol Laboratórium č. 3 Akadémie vied ZSSR, ktoré od 1. decembra 1945 pôsobilo súbežne s Laboratóriom č. 2 na čele s akademikom Kurčatovom.
Je pravdepodobné, že Alichanova práca na „zneškodňovaní uránovej bomby“, realizovaná v roku 1943, zohrala dôležitú úlohu v jeho vedeckej kariére. 4. januára 1944 A. I. Alichanov pripravil svoju „Správu“ a predložil ju I. V. Kurčatovovi. Ten ju ukázal svojim spolubojovníkom, nepochybne sa so „Správou“ oboznámili aj „tvorcovia bômb“, vedení J. B. Charitonom. Po ich schválení bola „Správa“ zaslaná L. P. Berijovi.
Najprv akademik Alichanov popisuje, ako atómová bomba funguje: "
Bomba exploduje po tom, ako sa obe polovice bomby spoja, takže po ich zblížení dosiahne celková masa uránu nadkritický stav potrebný pre vývoj reťazovej reakcie. Po tomto zblížení už zásah jediného neutrónu spôsobí explóziu... Ak je však bomba v procese zblíženia jej polovíc ožiarená silným tokom neutrónov, reťazová reakcia sa začne vyvíjať pri zanedbateľnom náraste masy nad kritickým..., to znamená vtedy, keď sa jedna polovica nachádza v určitej vzdialenosti od druhej.
V takom prípade bude energia výbuchu o 10 000 krát nižšia, bude však úplne postačovať na to, aby zlomila plášť bomby a zničila ju“. Akademik Alichanov sa odlišoval vynaliezavosťou, a preto okamžite ponúka tri varianty na vytvorenie „
killerov atómových bômb“, ak použiť súčasnú terminológiu. Každý návrh vedca znie fantasticky, ale z hľadiska fyziky absolútne reálne. A tak, navrhoval:
„
Najlepším spôsobom ožiarenia bomby neutrónmi by bolo zavedenie malej ampulky zo zmesi rádioaktívnej látky s berýliom do tela bomby počas jej pádu... Objem ampulky nebude väčší ako obyčajná protipancierová strela.
Najťažším okamihom v tejto metóde je otázka dostať sa do bomby počas letu. Zdá sa však pravdepodobné, že vývoj rádiolokácie v oblasti centimetrových a milimetrových vĺn a automatické riadenie paľby nám umožnia priblížiť sa k vyriešeniu tohto problému...“
Neuplynie príliš veľa času a bude vytvorený nový Inštitút, v ktorom sa budú riešiť aj tie problémy, o ktorých akademik Alichanov fantazíroval. Vedec však vo svojej „Správe“ písal aj o svojich obľúbených reaktoroch
„
Druhý možný spôsob ožiarenia bomby neutrónmi môže byť založený na tom, že kotol „urán-ťažká voda“ je natoľko silným zdrojom neutrónov, že na zneškodnenie bomby postačuje aj počet neutrónov vo vzdialenosti 1 km. Kotol „urán-ťažká voda“, zrejme nebude systémom príliš masívnym, t.j. môže sa premiestňovať vysokou rýchlosťou (na lietadle) na miesto očakávaného pádu bomby s presnosťou do 100 - 1 000 metrov..."
Tak a teraz akademik Alichanov predpovedá slávnu „neutrónovú bombu“, o ktorej sa v polovici 70-tych rokov, keď už vedec nebol nažive, tak urputne diskutuje.
V roku 1944 píše:
„Ešte silnejším zdrojom, ale už impulzným, može byť... bomba, pracujúca na nepretržitom ožarovaní neutrónmi. Možno ju vytvoriť tak, že bude fungovať periodicky, ako motor s vnútorným spaľovaním a v potrebný okamih režim okamžite urýchli vývin“.
Vedec navrhol spôsob ochrany pred dopadom atómovej bomby, ale v skutočnosti navrhol novú možnosť zničenia všetkého živého na Zemi! Vtedy si to, ale neuvedomoval...
A nakoniec, za jeden z „atómových štítov“, akademik Alichanov, považuje kozmické žiarenie. Odporúča „
...treťou metódou ožarovania neutrónmi je vytvorenie neutrónov v samotnej bombe umelými kozmickými lúčmi. Od týchto lúčov, pri ich dostatočnej energii, nemôže byť bomba chránená...“
V marci 1944 Kurčatov posiela Alichanovu „
Správu“ Berijovi a žiada ho, aby poveril príslušné inštitúcie vývojom všetkých troch metód ochrany proti uránovej bombe.
Ďalší osud “
Správy” nie je známy...
Panoráma atómového veku (
Lev Rjabev)
