HLAVNÝ DENNÍK
NÁZORY

Anatolij Ivanov: Čo chcú USA od Lukašenka prostredníctvom Litvy

Alexander Lukašenko / SITA (AP)

Komentár Anatolija Ivanova (Fond strategickej kultúry)

Alebo ako sa Vilnius zbližuje s „posledným diktátorom Európy“

Litovský prezident Gitanas Nauseda a jeho najbližší spolupracovníci pripravujú verejnú mienku na obrat vzťahov s Minskom. V úvodnom príhovore po prevzatí funkcie 12. júla Nauseda načrtol prioritu svojej zahraničnej politiky: „… musíme prehĺbiť a rozšíriť vzťahy so susednými krajinami. Litva je povinná chrániť svoje záujmy v Európskej únii a NATO“. Pokiaľ ide o Bielorusko, litovský prezident pripomína, že nemať vzťahy s najbližším susedom je jednoducho politicky negramotné, ekonomicky nezvyčajné a v rozpore s postojom EÚ a programom Východného partnerstva.

Stretnutie vodcov Litvy a Bieloruska je tak už len otázkou času. Podľa poradcov litovského prezidenta môže byť najbližším možným dátumom návštevy Alexandra Lukašenka november. Vo Vilniuse sa vtedy uskutoční pohrebný obrad uloženia ostatkov Kastusa Kalinovského a Zygmunta Serakovského. Vodcov povstania v Poľskom kráľovstve, na severozápadnom území a vo Volyni v rokoch 1863-1864. , Súčasná litovská historiografia považuje túto vzburu, ktorej organizátori sa snažili obnoviť útvar Rzeczpospolita v rámci hraníc roku 1772, za osloboditeľské povstanie proti Ruskej ríši na jej západných územiach. Zrejme v snahe upozorniť, že aj dnes Poliaci, Litovčania a Ukrajinci trpia rozpínavými ambíciami Moskvy. Nevynímajúc Bielorusov.

Dimitrij Minin: Americká stratégia zbavenia Lukašenka moci – základy (I. diel)

28. augusta sa litovský prezident stretol s poprednými politológmi, aby prediskutoval možné zmeny vo vzájomných vzťahoch s Bieloruskom. Schôdzka sa uskutočnila za zatvorenými dverami. Do médií z neho unikli len náznaky. Na ich základe možno predpokladať, že prezidentovi odporučili, aby záležitosť neodkladal a urobil prvý krok pri riešení tejto dôležitej otázky litovskej zahraničnej politiky.

Minister zahraničných vecí Linas Linkevicius hneď nasledujúci deň zorganizoval neplánované stretnutie s veľvyslancom Bieloruska Valerijom Baranovským. Jeho cieľom bolo zistiť postoj Minska v súvislosti so spomínanými slávnostnými smútočnými obradmi vo Vilniuse v novembri. Šéf litovského ministerstva zahraničných vecí sa pritom diplomaticky vyhol téme bieloruskej jadrovej energetiky a tiež porušovaniu práv bieloruskej opozície. Čo predtým nebývalo zvykom.

Nauseda demonštruje také odhodlanie obnoviť dialóg s Lukašenkom, že stíchli aj konzervatívci Zväzu strany kresťanských demokratov vlasti. Tí vládu kritizujú za prílišnú ústretovosť Bruselu, ktorý tiež postupne ruší sankcie voči Bielorusku. Bývalý minister zahraničných vecí Audronius Ažubalis a bývalý veľvyslanec v USA a Mexiku Zhigimantas Pavilenis, ktorí boli vždy proti kontaktom s „posledným diktátorom Európy“ a podporovali akékoľvek protestné hnutie v Bielorusku, tému zrazu nekomentujú. A ako keby na príkaz, zmĺkli aj litovskí zelení. Nezmieriteľní odporcovia bieloruských jadrových zariadení. Bývalý litovský prezident, americký ekológ Valdas Adamkus i ďalší dlhodobí odporcovia „atómovej bomby blízko litovských hraníc“ sa teraz vyhýbajú diskusii o tejto téme.

Dimitrij Minin: Americká stratégia zbavenia Lukašenka moci – zmeny (II. diel)

Zároveň 5. septembra v kancelárii generálneho tajomníka NATO Jensa Stoltenberga prezident Nauseda povedal o Bielorusku: „My v Litve chápeme, že táto krajina nie je úplne nezávislá, najmä v obranných a vojenských oblastiach. Dialóg je však potrebný. Som osoba, ktorá chce viesť dialóg. Bez ohľadu na to, že Bielorusko buduje svoju jadrovú elektráreň, ktorá v skutočnosti nespĺňa všetky normy a kritériá. Stále si ale chceme lepšie porozumieť. Preto budem pokračovať vo svojom úsilí obnoviť dialóg s naším susedom “.

V ten istý deň sa vo Vilniuse uskutočnila pravidelná diskusia z cyklu „Litva a región Východného partnerstva“. Hosťom bol aj Adam Michnik, šéfredaktor poľskej Gazety Wyborcza. Na margo Bieloruska a bieloruského lídra zazneli názory prevládajúce medzi poľskými a litovskými intelektuálmi: „Je módne byť v Bielorusku ruským. Historicky tento ľud nemal svoj vlastný štát. Bieloruská literatúra vo všeobecnosti vychádzala v ruštine. Krajina má však demokratický potenciál. Bielorusko stále vzdoruje perestrojke a konzervatívne post-stalinské sily sa tam cítia stále silné. Prezident Lukašenko nie je demokrat. Má mentalitu šéfa štátnej farmy. Vytvoril autoritatívny a nedemokratický režim. Posilnil však suverenitu bieloruského štátu. Čo nikdy predtým nebývalo. Lukašenko bol a je proruský. Ale jeho vzťah s Ruskom možno opísať ako „ropu za bozky“. Ozýva sa tam, kde si myslí, že je to priechodné. Snaží sa ale zachovať si vlastnú tvár. Neuznal takzvanú anexiu Krymu ani Osetsko. Vie, že je závislý od peňazí Kremľa. Snaží sa zostať samostatný, pokiaľ mu to okolnosti dovoľujú“.

Bývalá prezidentka Dalia Grybauskaite sa stretla s Alexandrom Lukašenkom niekoľkokrát. Ich vzťahy boli napriek tomu veľmi chladné. Podľa nej tesnejšej spolupráci oboch krajín bránila úzka prepojenosť Minska s Moskvou. Na svojom postoji trvala celých osem  rokov. V roku 2018 Litva dokonca zablokovala dohodu o spolupráci medzi Bieloruskom a Európskou úniou.

Vladimír Prochvatilov: V prípade vojenského konfliktu s Ruskom …

Teraz sa niečo mení a to viditeľne. Vo vyhláseniach litovského prezidenta a jeho spolupracovníkov zaznieva: „Silný vplyv Ruska v Bielorusku nepotrebuje ani Litva, ani USA a ani samotný Lukašenko “. Vilnius sa obáva, že ruské systémy protivzdušnej obrany vezmú pod ochranu bieloruskú jadrovú elektráreň Ostrovets, len 20 km od litovských hraníc. Obáva sa, že ruské tanky s dvojhlavým orlom na vežiach budú táboriť v Oshmyanoch. Tiež 20 km od hranice a 50 km od samotného Vilniusu. A dokonca v Benyakony, na samotnej hranici, 5 km od poľského nie príliš Litve nakloneného centra Shalchininkai a 70 km od Vilniusu. Aby sa zabránilo potenciálnym hrozbám, ktoré evidentne podsúvajú litovskému vedeniu aj Američania, je litovský prezident pripravený spojiť sa aj s diablom. Nie to ešte s Lukašenkom.

Bielorusi z takejto exotickej spolupráce takmer nič nezískajú. Jedine skutočnosť, že Litva je ich najbližšou bránou k energetickým zdrojom nie ruského pôvodu. Konkrétne k rope a plynu z Nórska a LNG z USA. Naopak, pre Litovcov bude spolupráca veľmi prospešná. Zabezpečia si tranzit bieloruského tovaru v smere k svojmu prístavu, získajú prístup k dopravnému koridoru na Ukrajinu, ďalej do Turecka, na Kaukaz a do severnej Afriky. Podporia domáce odvetvie cestovného ruchu, či cezhraničnú spoluprácu. A čo je najdôležitejšie pre Litvu ako člena NATO, konečne získajú v podobe Bieloruska bezpečného suseda.

Litva však už dávno nie je nezávislá v zahraničnej politike. Značný záujem o Bielorusko začal prejavovať Vilnius až po návšteve Johna Boltona v Bielorusku. Len niekoľko dní pred jeho rezignáciou.

Litovský politológ z inštitútu medzinárodných vzťahov Laurinas Jonavičius nepochybuje o tom, že sa USA snažia rozšíriť svoj vplyv na Bielorusko s cieľom „chrániť“ Lukašenka pred Kremľom. Rýchlo sa meniaca geopolitická situácia núti Washington a Minsk hľadať spoločnú reč tam, kde sú ich záujmy blízke. A toto je jediný prípad. Rastúci a rozširujúci vplyv Ruska. Čo sa nepozdáva ani Lukašenkovi a ani USA, “ prízvukuje Jonavičius.

Peter Iskenderov: Ruský plyn pre Európu

Biely dom v súčasnosti vedie s Lukašenkom dialóg a Litva sa tu môže hodiť ako nevyhnutný sprostredkovateľ. Stačí, ak dočasne prestane byť poslednou európskou baštou, ktorá kritizuje oblasť ľudských práv v Bielorusku. Jonavičius tvrdí: Vilnius je povinný zdôrazniť význam zachovania suverenity Bieloruska. Hrozí mu totiž tesnejšie zblíženie s Moskvou. Ak USA výslovne vyhlásia, že nesúhlasia s myšlienkou únie Ruska a Bieloruska, musí Vilnius povedať to isté. Berúc do úvahy zachovanie suverenity Bieloruska a nezávislosti od Ruskej federácie. Ak sa Lukašenkovi nečrtá seriózne mocenské postavenie v potenciálnej únii s Ruskom, môžu byť jeho osobné nenaplnené ambície práve tým potrebným základom americko-litovskej aliancie v bieloruskej otázke.

Nauseda sa však musí poponáhľať. Rada ministrov Bieloruskej republiky totiž 3. septembra zaslala Lukašenkovej administratíve návrh programu rozvoja integrácie Bieloruska a Ruska. Premiér Sergej Rumas povedal, že už v septembri by mohli oba štáty spustiť vzájomný integračný akčný program. Podľa Rumasa tento program predpokladá zavedenie zásady „dve krajiny – jeden trh“.

Či pôjde už o cieľovú čiaru integrácie Bieloruska a Ruska alebo znova len o akýsi neurčitý medzistupeň, bude jasné čoskoro.

SÚVISIACE

Používame cookies aby sme pre vás zabezpečili ten najlepší zážitok z našich webových stránok. OK Viac info