fbpx
HLAVNÝ DENNÍK
NÁZORY

Od Stalina po Putina. (Jadrové zbrane) – časť 12

Ilustračný obrázok / Fotobanka

Dvanásta časť pokračovania seriálu Od Stalina po Putina. (časť 11 TU)

Pred 70 rokmi, 29. augusta 1949, bola testovaná prvá sovietska atómová bomba. Táto udalosť radikálne zmenila chod ľudskej civilizácie. V decembri 2019 sa triumfálny let Avangardu, úplne novej jadrovej zbrane, stal akýmsi koncom “Atómového projektu ZSSR a Ruska”.

Základné dielo nášho autora, spisovateľa Vladimíra Gubareva, „Jadrové zbrane: od Stalina po Putina“, hovorí o náročnej ceste, vedúcej medzi týmito udalosťami. Autor sa stretával s veľkými vedcami, býval v uzavretých mestách, zúčastňoval sa jedinečných experimentov a pokusov. Mnohé stránky “Atómového projektu” sa otvárajú po prvýkrát. Časti tejto jedinečnej knihy ponúka čitateľovi „Pravda.Ru“.

Pripustiť Zeľdoviča k bombe?

Otázka znie smiešne, pretože skupina Ja. B. Zeľdoviča vypracovala konštrukciu prvej A-bomby a práve za ňu budúci trojnásobný Hrdina socialistickej práce získa svoju prvú Hviezdu. Napriek tomu v apríli 1948 bolo A. Babkinovi, splnomocnenému zástupcovi Rady ministrov ZSSR, nariadené, aby preveril „spoľahlivosť“ všetkých zamestnancov Ústavu chemickej fyziky Akadémie vied ZSSR. Práve v tomto ústave pracovali aj Chariton, aj Ščelkin, aj Zeľdovič a mnohí ďalší vedci, ktorí vykonávali „špeciálne práce podľa zadania Prvého hlavného riaditeľstva“.

Je čas, aby Európa zaplatila účty (Timofej Bordačev)

Babkin sa začal oboznamovať s osobnými spismi zamestnancov a v tom bol šokovaný svojím objavom: „pri previerke sa ukázala zamorenosť a koncentrácia veľkého množstva politicky skompromitovaných osôb“.

Podľa názoru Babkina predstavuje 15 vedeckých pracovníkov osobitné nebezpečenstvo. Medzi nich patrí „Jakov Borisovič Zeľdovič – narodený v roku 1914, vedúci teoretického oddelenia. Rodičia jeho matky a sestra jeho matky žijú v Paríži.  Otcova sestra R. N. Frumkina bola v roku 1936 zatknutá. Zeľdovič v súčasnej dobe kategoricky odmieta pracovať v ústave a dosiahol, že ho prijali do štábu laboratória Ju. Charitona. Prístup do laboratória č. 1515/8068 od 18. VII. 1946″.

Splnomocnený zástupca Rady ministrov ZSSR bol hlboko presvedčený, že našiel „hniezdo potenciálnych špiónov a zradcov“, pretože mali nielen „pochybnú“ národnosť, ale aj hlboké vzťahy na Západe.

Vo svojom liste „hore“ (alebo presnejšie, tradičnom pre tú dobu udaní) sa Babkin nemôže udržať, aby nevyjadril svoj názor aj na vedúcich pracovníkov ústavu, hoci mu bolo nariadené preveriť len radových vedeckých pracovníkov: „Ako viete, okrem uvedených osôb, v ústave pracujú ako vedúci laboratórií Ovsej Iľjič Lejpunský, ktorý má v Amerike príbuzných z otcovej strany. Brat Lejpunského bol zatknutý orgánmi NKVD a (…)  – bývalý aktívny trockista, odsúdený v roku 1936 a  prepustený z väzenia v roku 1943…“

Babkin je hlboko presvedčený, že odhalil zločineckú skupinu, ktorá samozrejme nemôže byť pripustená k tajným prácam… Nepochybuje, že proti týmto vedeckým pracovníkom budú prijaté určité opatrenia, žiada, aby ho o tom informovali.

Nič sa však nedeje. Babkinov list je ale pripojený k „Spisu“. Bude tajne uchovaný v dokumentoch „Atómového projektu ZSSR“ takmer pol storočia. Ani Zeľdovič, ani Lejpunský, ani ich kolegovia z ústavu nevedia o tomto liste, ktorý mohol zohrať svoju osudovú úlohu, ak by testy prvej atómovej bomby v auguste 1949 zlyhali.

Informačná vojna západných agentov proti Rusku (Sergej Kozlov)

Mimochodom, Jakov Borisovič Zeľdovič dokonale pochopil, akú cenu musí zaplatiť za svoju účasť v „Atómovom projekte“. Predovšetkým to bola skúška mlčanlivosti. Niekoľkokrát som sa pokúšal akademika presvedčiť, aby aspoň niečo o prvých skúškach jadrových zbraní povedal. „Nemám oprávnenie hovoriť!“ – odpovedal Jakov Borisovič. A len raz náhodou poznamenal: „Udivila ma tráva“. Nastalo úžasné ticho a zrazu vidím, ako tráva zľahla – prišla nárázová vlna… Ticho a ovisnutá tráva – hlavný dojem z jadrovej explózie…

„Nepokojný“ akademik

Spomedzi všetkých účastníkov „Atómového projektu“ bol Zeľdovič pravdepodobne najviac „neštandardným“ vedcom, ktorý spôsoboval starosti všetkým vládcom – od Stalina po Gorbačova. Jeho účasť na vývoji atómových zbraní sa odrazila na jeho hrudi. Málokedy nosil všetky svoje vyznamenania. Špeciálne, aby šokoval okolie! A bolo od čoho…

Na jeho saku žiarili tri Hviezdy Hrdinu socialistickej práce, medaila laureáta Leninovej ceny a tri štátne ceny. A rady sa nedajú spočítať. Mimochodom, niektoré z nich sám Jakov Borisovič zabudol, kam ich práve dal… Avšak, vždy zdôrazňoval, že nie je proti získať ďalšie vyznamenanie, ak si to už zaslúžil… A dokonca ani priatelia vždy nerozoznali či Jakov Borisovič žartuje, alebo nie.

Situácia s udelením druhej Leninovej ceny Zeľdovičovi zostane v archívoch „Atómového projektu“ jednou z najzáhadnejších. Aj samotný N. S. Chruščov musel zasiahnuť do konfliktu, ktorý vznikol z nejasnej pozície samotného Zeľdoviča.

A záležitosť sa vyvíjala takto.

Ako je známe, Leninova cena sa udeľovala iba raz. Avšak v zozname jej kandidátov sa v roku 1959 opäť objavili známe mená – Chariton, Sacharov a Zeľdovič. Bol vytvorený zásadne nový „výrobok“ a práve títo traja vedci (plus ešte traja vedci z Arzamasu-16) boli medzi jeho hlavnými tvorcami. Chariton a Sacharov požiadali o ich stiahnutie zo zoznamu, pretože už predtým Leninove ceny dostali, ale Zeľdovič to neurobil. Výbor pre Leninove ceny vyčiarkol Zeľdoviča z kolektívu autorov, odôvodňujúc to tým, že druhýkrát nie je možné túto cenu udeliť. Jakov Borisovič bol týmto rozhodnutím rozhorčený: akým právom „je zbavený tej práce, ktorú vykonal?“

Čo nám Trump nepovedal o jeho dohode s Talibanom

Kto sa odváži uraziť takého vedca, akým je Zeľdovič?!

Minister E. P. Slavský a I. V. Kurčatov sa rozhodli so Zeľdovičom neškriepiť a oznámili prezidentovi Akadémie vied a predsedovi Výboru pre štátne ceny A. N. Nesmejanovi, že Leninova cena može byť akademikovi Zeľdovičovi udelená druhýkrát „ako výnimka“. Teraz sa už v slepej uličke ocitol  prezident Akadémie vied ZSSR. Alexander Nikolajevič ale dlho nerozmýľal: okamžite sa obrátil na M. A. Suslova, ktorý mal po línii Ústredného výboru strany Akadémiu v gescii, vraj, „či je možné urobiť výnimku s Leninovou cenou pre akademika Zeľdoviča“?

Teraz sa už stranícka mašinéria rozkrútila na plný výkon! Oddelenie vedy Ústredného výboru pripravilo sériu dokumentov, v ktorých sa uvádzalo, že Zeľdovičovi boli veľkoryso udelené najvyššie štátne vyznamenania a že „v snahe zvýšenia významu a autority Leninových cien netreba  vytvárať precedens v opätovnom udeľovaní Leninovej ceny jednej a tej istej osobe“. Všetci tajomníci Ústredného výboru súhlasili so stanoviskom Oddelenia vedy, ale posledné slovo mal Chruščov. Hovorí sa, že osobne zavolal Jakovovi Borisovičovi, hovoril o rôznych problémoch a potom spomenul aj „druhú“ Leninovu cenu. Nakoniec bol Zeľdovič spokojný a potom viackrát s úsmevom hovoril, že „sám seba pripravil ešte o jednu cenu…“

Nešťastná príhoda vládnych úradov so Zeldovičom sa týmto, ale nekončila. V Ústrednom výbore strany nikdy nezabudli na tvrdohlavého vedca a pri každej vhodnej príležitosti sa ho pokúsili „raniť“. Teraz prišiel rad na M. S. Gorbačova, ktorý bol v roku 1980 tajomníkom Ústredného výboru a mal pod patronátom Akadémiu vied.

V roku 1979 Zeľdoviča zvolili za zahraničného člena Akadémie vied USA a Londýnskej kráľovskej spoločnosti. V Ústrednom výbore strany sa domnievali, že vedec by tieto tituly nemal prijať, pretože „na pozadí šialenej antisovietskej kampane podporovanej vedením Akadémie vied USA vyvolávajú tieto návrhy pochybnosti“. Autorom takejto rezolúcie bol Gorbačov. Sovietsky zväz začal vojnu v Afganistane, celý svet ju odsúdil a Ústredný výbor strany sa akýmkoľvek spôsobom snažil obhájiť pred svetovou verejnou mienkou.

Bolo však už príliš neskoro niečo proti Zeľdovičovi a proti jeho kolegom v USA a Anglicku podnikať. Prezident Akadémie vied ZSSR A. P. Alexandrov v Inštitúte aplikovanej matematiky M. V. Keldyša odovzdal Zeľdovičovi diplom Londýnskej kráľovskej spoločnosti a odznak Národnej akadémie vied Spojených štátov amerických.

V Ústrednom výbore strany o tom vedeli, ale zmeniť už nič nemohli. Príbeh s akademikom Sacharovom, hrubé zasahovanie vládnych orgánov a strany do vedy a osudu vedcov, obrovská autorita prezidenta Akadémie vied ZSSR a napokon osobné priateľstvo s L. I. Brežnevom – to všetko pomáhalo Anatolijovi Petrovičovi Alexandrovovi robiť správne rozhodnutia a robilo ho to najnezávislejším prezidentom Akadémie od vládnej moci v celej histórii .

Panoráma atómového veku (
Lev Rjabev)

Od Stalina po Putina. (Jadrové zbrane) — časť 2
Od Stalina po Putina. (Jadrové zbrane) – časť 3
Od Stalina po Putina. (Jadrové zbrane) – časť 4
Od Stalina po Putina. (Jadrové zbrane) – časť 5
Od Stalina po Putina. (Jadrové zbrane) — časť 6
Od Stalina po Putina. (Jadrové zbrane) – časť 7
Od Stalina po Putina. (Jadrové zbrane) – časť 8
Od Stalina po Putina. (Jadrové zbrane) – časť 9
Od Stalina po Putina. (Jadrové zbrane) – časť 10
Od Stalina po Putina. (Jadrové zbrane) – časť 11

Na Západe vanú vetry socializmu (Vladimír Maľšev)

SÚVISIACE

Používame cookies aby sme pre vás zabezpečili ten najlepší zážitok z našich webových stránok. OK Viac info