fbpx
HLAVNÝ DENNÍK
Ilustračný obrázok / Pixabay
DENNÝ VÝBER KOMENTÁRE

Od Stalina po Putina. (Jadrové zbrane) – časť 8

Ôsma časť pokračovania seriálu Od Stalina po Putina. (časť 7 TU)

Pred 70 rokmi, 29. augusta 1949, bola testovaná prvá sovietska atómová bomba. Táto udalosť radikálne zmenila chod ľudskej civilizácie. V decembri 2019 sa triumfálny let Avangardu, úplne novej jadrovej zbrane, stal akýmsi koncom “Atómového projektu ZSSR a Ruska”.

Základné dielo nášho autora, spisovateľa Vladimíra Gubareva, „Jadrové zbrane: od Stalina po Putina“, hovorí o neľahkej ceste vedúcej medzi týmito udalosťami. Autor sa stretával s veľkými vedcami, býval v uzavretých mestách, zúčastňoval sa jedinečných experimentov a pokusov. Mnohé stránky „Atómového projektu“ sa odkrývajú po prvýkrát. Časti tejto jedinečnej knihy ponúka čitateľovi „Pravda.Ru“.

Dunkin Pup víta hostí

Najprv sa naobedovali a až potom vystúpili na pahorok. Niektorí historici sa domnievajú, že na Vasilievsky, iní – na Dunkin Pup. Bohužiaľ, overiť si to už nie je u koho – žiaden z účastníkov tejto návštevy v Nižňuju Turu už dávno nežije.

Mimochodom, z oboch pahorkov sa otvára najkrajšia panoráma, áno a deň toho leta v 47-om sa ukázal byť nezvyčajne teplý a slnečný. A nikto už nediskutoval: bolo to ideálne miesto pre výstavbu budúceho závodu.

Medzi tými, kto sem prišiel, boli aj budúci riaditeľ závodu D. E. Vasiliev a budúci akademik L. A. Arcimovič a zástupca Beriju Mešik. Posledný mal pri výbere miesta rozhodujúce slovo: bolo potrebné zabezpečiť utajenie a možnosť vybudovať tu tábory. Mešikovi sa páčilo všetko, lesíky, poľany, rovný terén a dal „súhlas“. Zvlášť ho potešilo, že je to „zapadákov“, „odľahlé miesto“ a tak bolo možné „objekt spoľahlivo zaistiť“.

Táto veta patrí Mešikovi, hlavnému ideológovi utajenia Atómového projektu. Rozpracoval „Pokyn č. 0166“, ktorý bol základom systému utajenia, najprv v Prvom hlavnom riaditeľstve a potom aj v Sredmaši. Mimochodom, väčšina ustanovení tohto „Pokynu“ platí dodnes, hoci ich autor bol zastrelený spolu so svojím šéfom Berijom ešte v roku 1953. Je však dobre známe, že listiny v takých rezortoch ako Prvé hlavné riaditeľstvo, NKVD, KGB a ministerstvo vnútra vždy prežijú svojich autorov. Niekedy dokonca aj desaťročia…

Žiaľ, existuje len málo ďalších svedectiev: stávajú sa minulosťou a miznú tam, pretože, ako to v živote vždy býva, na zaznamenanie udalostí nie je dosť  času. Veľmi málo spomienok sa zachovalo tom, ako sa mesto rodilo. Len občas, ako hviezdy na oblohe, zahoria okamihy toho života a niekedy o tej dobe rozprávajú tak veľa, že od vzrušenia zastavuje dych.

Napríklad, sa ukázalo, že leto 50-ho roku bolo úplne iné, než v 47-om roku. Spomína Gennadij Michajlovič Kozlov, jeden z veteránov mesta Lesnoj: „Celé leto pršalo a zem sa rozmočila. Do 35. mestskej štvrte sa bolo možné dostať iba na traktore. Len vtedy začali stavať ležnevku. A na konci leta prišiel inšpektor z Moskvy. Musel sa dostať do 35. mestskej štvrte a on, zrejme bývalý jazdec požadoval koňa. V stajni vybrali lepšieho koňa, osedlali ho a inšpektor odišiel, hoci ho odhovárali. V strede cesty kôň zapadol. Asi o hodinu neskôr dal inšpektora dolu z koňa idúci mestský traktor a potom ako tak vytiahli koňa“.

Nepamätám sa na jediný prípad, že by kôň nedokázal prekonať miestne bahno, ale ako vidíte, počas výstavby veľmi tajných miest sa stávalo všeličo…

Dom vedľa Čistých Prúdov

Spomienky veteránov sú ako diamanty rozptýlené v piesku času. Každé svedectvo účastníka atómového projektu osvecuje jeho novú fazetu, a preto sa okamžite stáva neoceniteľným.

Z memoárov Dmitrija Nikolajeviča Gorjačeva: „Všetko sa začínalo približne rovnakým spôsobom. Rozmiestnenie v inštitúte (univerzite). Tmavý ošarpaný suterén v dome pri Čistých Prúdoch, kde priamo pri vchode stáli nejaké sudy a debničky. A na decimálnych váhach sedela hrozná strážkyňa. Typické zariadenie skladu zeleniny, dokonca aj vôňa potvrdila tento predpoklad. Potom nás viedli polotmavou chodbou naľavo od vchodu, nesmelo sme sa dostali do tmavej miestnosti, kde stál písací stôl, na ňom horiaca sviečka a za stolom sedel malý muž s nevzhľadným zovňajškom. A kontrast? Rozkazovačný hlas muža, nezvyknutého na akési hlúpe otázky a o to viac námietky. Alexander Ivanovič Ilin, ako sa potom ukázalo. Prvé zoznámenie s ním urobilo aspoň na mňa veľký dojem. A dokonca aj potom na Urale bolo pre mňa akosi jednoduchšie a ľahšie komunikovať s riaditeľom závodu Dmitrijom Efimovičom Vasilievom, než s hlavným inžinierom Alexandrom Ivanovičom. Až neskôr som si uvedomil, že to bol vnímavý a pozorný človek k nám, mladým ľuďom, hoci láskávým  ho nenazveš.

Islamský štát v službách globalistov (Alexander Mezjaev)

August 49-ho. Úplné nadšenie! Dostali sa do „svätyne“. Problém, od ktorého závisí budúcnosť krajiny. Tajomnosť, utajenosť. Prednáša „sám“ L. A. Arcimovič. Fascinujúce slovo „urán“, ktoré sa nesmie nielen nahlas vysloviť, ale dokonca aj spomínať v tajných dokumentoch.

Čím sme sa zaoberali v LIPANe? Pred prácou na závode to bola výborne premyslená a absolvovaná stáž. My, novoprivandrovalá mládež, sme zaujali miesta laborantov, a takým spôsobom, sme poznávali všetky budúce technológie od základov, robiac všetko vlastnými rukami. O niečo neskôr sa k nám pripojila skupina veľmi mladých dievčat z Uralu – absolventiek Sterlitamaksej chemickej učňovskej školy, ako ju vtedy nazývali, učilišťa. Je potrebné povedať, že buď bolo učilište na neuveriteľne vysokej úrovni, alebo ich vyberali z najlepších študentiek, ale pracovali výborne, prekvapovali nielen vedomosťami, ale aj usilovnosťou, presnosťou, túžbou a schopnosťou učiť sa ďalej. Pracovali sme v nepretržitom (celý deň) režime: tri smeny po 8 hodín, štvrtý deň – deň voľna. Ukázalo sa to byť tak pohodlné, že na závode sa potom dlho zachovával tento režim.

…išli sme na naše budúce pracovisko a bydlisko. Prichádzali sme na úsvite. Ráno nás privítal dážď. Hustou stenou sa mihol za oknami hustý les, čierny od dažďa. Osamelý výkrik: „Ach. Do takého lesa aj vstúpiť je strašné!“ Na stanici nás privítali zástupca závodu a prvý lúč slnka. Nasadli sme sa do nákladného auta a išli do neznáma. Nižňaja Tura sa topila v blate a kalužiach. Vyzeralo to, že sa voda prevalí cez bočnicu. Pozdĺž ulice stáli sivé drevené domy. Novinkou pre nás boli masívne brány so strieškami a krytými dvormi. Naďabili sme na niekoľko domčekov s úžasne krásnymi rezbami. Je škoda, že čas mnohé z nich rýchlo zničil.

Náš počiatočný život bol dosť ťažký…

Začala sa inštalácia „regenerácie“. Montovali nie „odsúdení“, ale naši dielenskí zámočníci. Nočná mora. Zariadenie zaberalo dve podlažia a časť zariadenia bola umiestnená aj na treťom. Desiatky prístrojov, zložité množstvá potrubí (dokonca aj keď vyrátať, čo nimi pretekalo, získate viac ako dve desiatky kvapalín a plynov). Výkresy všetkých komunikácií boli tajné, našej dielni ani neboli odovzdané – dielňa v tom čase nemala osobitnú ochranu. Nebolo možné robiť si žiadne výpisy, každý si musel údaje pamätať a takým spôsobom ich kúsok po kúsku sprostredkovať montérom. Ale zato som poznal aparatúru!

Roztoky, obsahujúce urán boli prečerpávané z poschodia na poschodie pod tlakom. Amoniak sa tiež dopravoval pod tlakom. Mnohé prístroje sa zahrievali parou. Najmenšia netesnosť a dielňu mohlo zaliať čert vie čím. Zhromažďoval som montérov a hovoril im, akú zodpovednú aparatúru inštalujú. A to veľmi pomáhalo.

A ešte jeden problém tej doby – veľa chýb v dokumentácii. Projektantov možno pochopiť. Všetko sa očividne robilo v zhone a na koordináciu medzi prácami nebol čas…“

Z memoárov Viktora Evaľdoviča Peplova: „Dobre si pamätám svojráznu postavu Arcimoviča, ktorého sprevádzal ochrankár, po jeho niekoľkým prednáškam. Človek malého rastu chodil pred tabuľou sem a tam, neprestajnne fajčil a zavieral oči, odtrhnutý gombík na lyžiarskej bunde visel na nitke, ale jeho slová sa vrývali do hlavy.

Nerozumel som väčšine toho, čo na tabuli napísal, ale keď ho niekto požiadal, aby vysvetlil časovú deformáciu vo funkcii rýchlosti, ktorá vyplýva z teórie relativity, odpovedal, premýšľajúc: „Nedá sa to pochopiť, ja tomu tiež nerozumiem, treba si len zvyknúť, že to tak je“. Táto odpoveď mi utkvela v pamäti na celý život.

Inokedy, počas veľkej prestávky-fajčiarskej pauzy, v odpovedi na niekoho beztaktnú otázku, prečo je iba členom-korešpondentom Akadémie vied, a vtedy mal 40 rokov, krátko prehodil: „plnoprávnym členom sa stávajú vtedy, keď už člen nie je činný“.

Hlavnými prepisovačmi dejín sú vlády (Alexander Minkin)

V dome pri Čistých Prúdoch urobili absolventi rôznych univerzít prvý krok k svojej budúcnosti. Odišli na Ural a väčšina z nich už nikdy neopustí mesto a závod, ktoré postavia.

„Základňa-9 sa stáva „Skladom Glavgorstroja“

Závod mal vyrábať 150 gramov čistého uránu 235 za deň. Ak sa výroba spustí koncom roka 1949, tak potom do leta 1950 bude možné naakumulovať urán pre jednu atómovú bombu.

Všetky termíny však stroskotávali…

V. Kurčatov vo svojej správe adresovanej Stalinovi informoval, že na výstavbe závodu pracuje osem tisíc ľudí, buduje sa železnica a stavajú sa pomocné zariadenia. Avšak „srdce“ závodu – obrovský magnet, s pomocou ktorého sa izotopy uránu oddeľujú, zatiaľ nemôže fungovať, pretože nie je k dispozícii elektrina.

Tentoraz Stalin nebol zhovievavý. Všetci vedúci stavby štátnej elektrárne boli potrestaní: v príkaze zatiaľ figurovali „prísne pokarhania“ a „varovania“ o tom, že v prípade ďalšieho zmarenia termínov spustenia štátnej elektrárne sa vinníci ocitnú medzi tými istými „ôsmimi tisícmi“, ktorí Lesnoj stavali.

Mimochodom, mesto bolo opäť premenované. Zo “Základne-9” sa zmenilo na “Severo-uralský sklad Glavgorstroja ZSSR”. Berijov rezort opäť „dezinformoval“ všetky spravodajské služby západných krajín, vraj, nech si ponamáhajú hlavu, čím presne sa zaoberajú „základne“, „sklady“ a „kancelárie“ roztrúsené po celej krajine. A kto z nich uhádne, že sú všetci podriadení Prvému hlavnému riaditeľstvu? „Riaditeľstvo“ – čoho? A to bolo také isté tajomstvo, ako aj všetko ostatné, čo súviselo s „Atómovým projektom ZSSR“.

Historik mesta Viktor Nikolajevič Kuznecov vo svojom svedectve uvádza: „Krasnogorský nápravno-pracovný tábor Ministerstva vnútra ZSSR bol vytvorený na základe Nižne-Turínskeho oddelenia č. 4 Správy nápravno-pracovných táborov a kolónií Ministerstva vnútra ZSSR a do 31. 05. 1953 bol súčasťou správy tábora v oblasti výstavby č. 1418 (514). Väzni sa rozmiestňovali v priestoroch na území „nového“ závodu…

Do konca roku 1948 nápravno-pracovný tábor už zahrňoval 2 táborové oddelenia, 3 táborové body a 4 táborové body ako súčasť táborových oddelení. Rozsah stavebných prác sa zvyšoval každým mesiacom. V oblasti obytnej dediny bolo rozhodnuté vybudovať ešte jeden tábor č. 7, ktorý pozostával z dvoch táborových bodov (mužského a ženského) a kasární oddielu militarizovanej streleckej ochrany.

Podľa čísla tohto tábora mesto Lesnoj ešte niekedy nazývali „Sedmičkou“.

V roku 1951 závod č. 814 vyrobil prvú partiu uránu 235. Ukázalo sa však, že elektromagnetická metóda separácie izotopov je oveľa nákladnejšia než metóda plynovej difúzie. Túto metódu si osvojili v závode č. 813, ktorý sa nachádzal trochu južnejšie.

V Atómovom projekte I. K. Kikoin „zodpovedal“ za závod č. 813, L. A. Arcimovič za závod č. 814 a I. V. Kurčatov za závod č. 817. V prvej fáze nebolo jasné, akou konkrétne metódou je najlepšie získavať jadrovú výbušninu. Kurčatov dorazil do cieľa ako prvý – v auguste 1949 bola odpálená plutóniová bomba. Potom prišiel rad na uránovú, a tu už budúci akademik Kikoin vyhral súťaž nad budúcim akademikovi Arcimovičom.

Závod v Lesnom bolo rozhodnuté reprofilovať. Teraz začal vyrábať špeciálnu muníciu. A opäť zmenil svoj názov – stal sa závodom číslo 418. Teraz sa už zmiatli nielen špióni a nepriatelia, ale aj všetci, ktorí sa Atómovým projektom zaoberali. Po dlhú dobu len veľmi málo jedincov vedelo o tom, že v Lesnom sa zhromažďujú a vyrábajú jadrové hlavice.

Z poznámok V. N. Kuznecova: „Počas trinástich rokov fungovania Krasnogorského nápravno-pracovného tábora je veľmi ťažko stanoviť celkový počet väzňov, ktorí si v ňom odpykávali trest. Kontingent sa neustále menil. Medzi všetkými evidenčnými dokumentmi sa len za rok 1956 našli presné informácie o charakteristike kontingentu.

K 1. júlu 1956 sa v Krasnogorskom nápravno-pracovnom tábore nachádzalo 5 656 väznených mužov. Väčšina z nich bola odsúdená na základe dekrétu „O trestnoprávnej zodpovednosti za rozkrádanie štátneho a verejného majetku“ a „O ochrane súkromného majetku občanov“.

Po stopách „objednávateľov“ vraždy Solejmáního. (Vladimír Maľšev)

V ženskom tábore na Bušuevke pri vydávaní naturálnych náležitostí jednej z väzenkýň dal hlavný účtovník podpísať prijatie vecí. Staršia ukrajinská žena odpovedala, že je negramotná. „Za čo vás sem priviezli?“ „Za osem uhoriek. Naše sa neurodili. Deti bolo treba nakŕmiť. Prosíkala som vedúceho pracovnej skupiny, aby to neoznámil. Aj tak ma dali do basy“. Prípad sme prešetrili. Skutočne, žena bola odsúdená za krádež uhoriek, len boli prepočítané na kilogramy.

Podľa údajov operatívno-poriadkového oddelenia bolo v roku 1956 náchylných k úteku 117 osôb, zločinecko-banditských živlov – 186 osôb, z nich 9 „vodcov“ zlodejských živlov a 90 sympatizujúcich s nimi“.

Je Berija demokrat?

Zvláštne znie podobná otázka, však? Avšak v prípade viacerých dokumentov sa dá postaviť týmto spôsobom. Mám na mysli udalosti z marca 1953. Niektoré z nich sa zdajú neuveriteľnými, no aj tak sa stali, a preto sú dvakrát zaujímavejšie.

Takže 5. marca umiera Stalin. A už o 21 dní posiela Berija správu na Prezídium Ústredného výboru KSSZ.

Skôr ako uvediem úryvok z tohto dokumentu, chcem poznamenať, že nemáme dôvod neveriť číslam, ktoré sú v ňom uvedené. Myslím si, že to bol jeden z mála prípadov, keď Berija napísal pravdu. V tomto prípade jednoducho klamať nemusel: tieto čísla poznalo príliš veľa  ľudí z jeho okolia.

Bohužiaľ, v dnešnej dobe sa niektorí takzvaní „historici“ snažia predložiť úplne iné údaje – príliš ľahko, podľa môjho názoru, pripisujú tisíce alebo dokonca milióny jedným alebo druhým smerom, nepomýšľajúc na to, že hovoríme o ľudských osudoch.

Takže, Berija 26. marca 1953 píše: „V súčasnosti je v nápravno-pracovných táboroch, vo väzniciach a kolóniách 2 526 402 väzňov, z ktorých je 590 000 osôb odsúdených na trest odňatia slobody na 5 rokov, od 5 do 10 rokov – 1 216 000 osôb, od 10 do 20 rokov – 573 000 osôb a viac ako 20 rokov – 188 000 osôb. Z celkového počtu väzňov zvlášť nebezpečných štátnych zločincov (špióni, sabotéri, teroristi, trockisti, eseri, nacionalisti atď.) zadržiavaných v osobitných táboroch Ministerstva vnútra ZSSR bolo iba  221 435 osôb. Uväznenie veľkého počtu väzňov v táboroch, väzeniach a kolóniách, medzi ktorými je značná časť odsúdených za trestné činy, ktoré nepredstavujú vážne nebezpečenstvo pre spoločnosť, vrátane žien, mládeže, starých a chorých osôb, nie sú pre štát nevyhnutnosťou“.

Celkom nedávno, len pred piatimi alebo šiestimi rokmi, Berija presvedčoval Stalina o inom: vtedy nemal dosť väzňov na výstavbu uzavretých miest. Teraz sa však atómová a vodíková bomba stali skutočnosťou a pre atómový projekt už nebolo potrebné také veľké množstvo väzňov. Berija navrhol prepustiť väčšinu z odsúdených.

Nesúhlasili s ním. Pod amnestiu sa dostalo o tretinu menej osôb, než navrhoval. Paradoxne, v Prezídiume Ústredného výboru sa obávali, že Berijova popularita sa tým výrazne zvýši a Chruščov a Malenkov mali úplne iné plány.

26. júna bol Berija zatknutý. Proces postupného prepúšťania špeciálnych kolonistov sa začal až 5. júla. Vavríny „osloboditeľov“ už pripadli iným.

Vlna štrajkov, nepokojov, zhromaždení a protestov sa prehnala po celom GULAGu. Po prvé, udeľovanie amnestie sa preťahovalo a po druhé, zďaleka nezahrňovala všetky kategórie väzňov. Prepúšťali zločincov, zatiaľ čo politickí väzni zostávali v táboroch. Vláda sa vydesila: namiesto vďačných ľudí sa zjavila armáda nespokojných.

Na konci roku 1954 sa počet väzňov v Krasnogorskom nápravno-pracovnom tábore znížil na polovicu, zostalo ich 6450.

V roku 2002 sa v Lesnom, v 51. mestskej štvrti búrali staré domy. V jednom z nich bola nájdená správa. Bolo to posolstvo z minulosti:

„5. apríla 1953. V tomto dome pracovali väzni z brigády 39, vedúci pracovnej skupiny G. I. Kadykin. Keď sa toto mesto stavalo, bol na tomto mieste iba les a mesto bolo postavené rukami väzňov“. Väzni dostali amnestiu a odsluhovali si tak posledné dni svojho ťažkého trestu. Prejdu desaťročia alebo storočia a vtedy si na nás vspomenú a vedzte, že tu stavalo 1 000 väzňov“.

Po oslobodení niektorí zostali v Lesnom – jednoducho nemali kam a nikoho ku komu by mohli ísť. Stále tu žijú: založili si rodiny, majú deti a vnúčatá. O svojej minulosti v tábore vspomínajú neradi – snažili sa zabudnúť na túto hroznú stránku svojej biografie. Možno, že majú pravdu.

Panoráma atómového veku (
Lev Rjabev)

Od Stalina po Putina. (Jadrové zbrane) — časť 2
Od Stalina po Putina. (Jadrové zbrane) – časť 3
Od Stalina po Putina. (Jadrové zbrane) – časť 4
Od Stalina po Putina. (Jadrové zbrane) – časť 5
Od Stalina po Putina. (Jadrové zbrane) — časť 6
Od Stalina po Putina. (Jadrové zbrane) – časť 7

Admirál Kolčak, vznik Československa a ruské zlato (Vladimír Možegov)

SÚVISIACE

Používame cookies aby sme pre vás zabezpečili ten najlepší zážitok z našich webových stránok. OK Viac info