Svinná sedemnásteho septembra.

Stryná Serafína Slivková sedela sama. Smutná, skormútená. Smoklila. Slané slzy stekali spolu so sopľom. Slizký sopeľ stierala servítkou.

Servác  Slivka snoril. Strašne smrdel. Slivková soptila sťa sicílska sopka: „Spil si sa, sviňa svinská, skunk smradľavý! Synovou svinianskou slivovicou! Schovanou svadobnou sedemročnou,“ slabikovala. „So susedom Stonohom ste slopali. Samozrejme, správni Slováci slopú slovenskú slivovicu!“

Slivka spozornel.  Sčervenel, surovo  schytil sekeru, skočil, skríkol: „Sipíš, striga stará strigovatá? Spamätaj sa, sliepka sprostá!  Sklapni!“  Sliepka skrotla, schúlila sa, stíchla. Skunk si sadol. Spadol spolu so stoličkou.  Skydal sa, skiepil sťa snop slamy.

Strašne skuvíňal, skrúcal sa, slintal: „Smädný som! Studňu! Sifón! Skonám! Skapem!  Spať, spať!“

 „Skap, somár sprostý, skap, stále soptila Serafína.

 Stalo sa. Slivka skutočne skonal.

Svinná sedemnásteho septembra.

Serafína Slivková sedí sama. Smutná, skormútená. Srdcervúco smoklí. Slané slzy  stiera sivou smútočnou sukňou: „Spi sladko, srdiečko! Spinkaj, Servácko  Slivka!“

Mária Škultétyová