(Zdroj SputnikNews) V nedeľu sme unisono v diskusných reláciách v televíziách TA3, STV a Markiza od zástupcov OĽaNO Naďa a Krúpu i diplomata nominovaného stranou SAS Korčoka počuli stále opakovaný smiešny argument. Keď má 23 štátov vojenské dohody s USA, máme ju mať aj my, aj keď sme jedinou krajinou na východnej hranici, ktorá ju nemá! Naozaj páni ministri a pán predseda výboru? Musíme? Tak toto je bod A. A ako znie bod B? Ani jedna z tých 23 krajín nechovala na svojom území 23 rokov inú armádu okrem Nemecka. A to je ten problém! Keď odišli sovietske vojská v roku 1991, všetky politické garnitúry unisono tvrdili, že už nikdy nebudeme trpieť na našom území cudzie vojská. No a prešlo 30 rokov a prišla generácia politikov, ktorí inváziu v roku 1968 nezažili, s degradovanou výučbou po nežnej ich to v školách nenaučili a v dejepisoch si prečítali o vojenskej „pomoci“ možno 10 riadkov, ak ich vôbec čítali?

A nečítali ani informácie o tom, že by americké vojská z nejakej krajiny aj odišli, okrem vzácnej výnimky Afganistan, kde sa ani so svojimi supermodernými zbraňami nevedeli presadiť proti pastierom oviec a stratili množstvo vojakov. Týždeň, čo týždeň ich dovážali domov v rakvách. A tak s hanbou hanbúcou vrátili Afganistan krutej teroristickej organizácii Taliban. Okrem spomínanej výnimky tu platí to sovietsko-socialistické: „S americkou armádou na večné časy a nikdy inak“! Platí to najmä o Nemecku, kde sa jej nedokázali zbaviť od druhej svetovej vojny!

Tu mi vzišla na um myšlienka Thomasa Manna: „Kto nepozná minulosť, nepochopí budúcnosť!“ A toto spomínaným trom slovenským jastrabom absolútne chýba. A absentuje u nich aj predvídavosť!

Na otázku, načo vlastne potrebujeme takúto zmluvu, dokázal ako tak diplomaticky argumentovať iba minister Korčok. Minister Naď nevedel niekoľko krát odpovedať na otázku: Či nás Rusko ohrozuje. Vykrúcal sa z tejto jasnej odpovede ako slizký had. No a predseda branno bezpečnostného výboru NRSR Krúpa primitívne zachádzal do Krymu, ktorý nemá a ani nikdy nebude mať akýkoľvek súvis so Slovenskom. Nie sme ani strategické miesto a nikdy sme neboli súčasťou Sovietskeho zväzu a referendum by ani pod samopalmi u nás neprešlo, lebo tu záujem o vstup do Ruska nebol, nie je a ani nikdy nebude. A tento super “inteligentný“ politik Krúpa, tvrdí, že USA sú najsilnejší a najschopnejší spojenec, ktorý vie najrýchlejšie reagovať. Tohto poslanca vedomostne radím až na tretie miesto za bla-bla-poslankyňu Tabakovú a ministerku Remišovú. Tie dva unikáty asi nikto neprekoná. A predčiť toto duo nedokáže predčiť ani jeho ironické ďakovanie dvom vládam SMER-u, ktoré pripravili takúto zmluvu. Podstatné je však to, že ju zmietli zo stola, ale krátkozraký Krúpa to už nepovie. Tento poslanec s nejasným vzdelaním, keď používa pred menom PhDr., sa stavia na čelo vraj väčšiny Slovákov, za ktorých sa snaží hovoriť i napriek tomu, že dostal vo voľbách iba chudobných 1864 (slovom tisícosemstoštyridsaťšesť) hlasov. A takýto človek s minimom voličských hlasov zastáva vysokú funkciu v parlamente! Je to naozaj postavené na hlavu, aby poslanec s takou slabučkou podporou voličov šéfoval jednému z najdôležitejších výborov len preto, lebo pracoval niekoľko rokov na ministerstve!!! 1864 svojich známych, kamarátov a priaznivcov dokáže každý Slovák zohnať v priebehu niekoľkých dní. No a pritom Krúpa sa správa ako najmúdrejší majiteľ Slovenska. Dokazuje to aj jeho nedeľňajší výrok v reakcii na plánované referendum SMER-u, keď poznamenal: Referendum je pre SMER ako liek na prostatu!“ Je to naozaj „hlboká filozofická“ myšlienka! Verím, že po jeho extemporé v diskusných reláciách aj drvivá väčšina z tých 1864 voličov mu už nikdy nedá žiadny hlas. A preto je aj proti referendu, pretože by skôr skončil na smetisku dejín.

Ale som rád, že si celkovo vládna koalícia toto uvedomuje a jej argumenty: návrat, zlodejov, mafiánov a korupcie (tá super funguje aj teraz) sú argumenty, ktorým ani sami neveria.

Na záver si dovolím poukázať ešte na argumenty nielen našich politikov, od kedy sme v Európskej Únii. Stále sa s krajinami EÚ snažia porovnávať, ak chcú niečo presadiť. V súčasnosti je to vehementne v očkovaní, predtým to bolo v rôznych oblastiach, ktoré vláda i všelijaké organizácie presadzovali. Je to typický slovenský folklór. Žiaľ, čo sa týka základných životných potrieb, ako sú platy, životné a sociálne podmienky, tam sa radšej neporovnávame, lebo by nebolo s čím a prečo.

Ľutujem len jednu vec, že v EÚ je taká situácia, že scestné činy politikov (dnes napríklad povinné očkovanie experimentálnymi vakcínami) sa zatiaľ prehliadajú. A keďže ich netrestajú v celej Európe, tak sa nemajú ako trestať ani u nás. Ale verím, že aj v tejto problematike sa raz budeme opičiť po krajinách Európskej Únie, tak ako sme položili socializmus, alebo ako vznikla africká jar.

Pavel Jacz