O Slovensku sa  mnohí vyjadrujeme nelichotivo.  Možno nevieme, ale už naši múdri predkovia hovorievali, že zlé je to vtáča, čo do vlastného hniezda špiní. A pravdu mali,  aj keď hovorili, že psí hlas do neba nejde. Veru tak.

Svet pozná naše pekné stránky.  Svoje o tom vie aj moja kamarátka, ktorá ho má krížom-krážom precestovaný. Prinášam niekoľko jej postrehov.

Bolo to ešte pred rozdelením Československa, naši chlapci boli malí. Na Staromestskom námestí prišiel za nami jeden pán a hovorí: „No jo, Slováci! Jánošík, Dubček, máte být na co hrdí!“

Veľmi silný zážitok som si priniesla zo Zimbabwe. Predavač suvenírov sa pýtal, odkiaľ sme, a na moje Slovakia odpovedal: „ Slovakia? Peter Dvorský.“ Bola  som prekvapená. Tak on pozná nášho Petra Dvorského!  Oblial ma príjemný pocit, cítila som hrdosť na svoju krajinu  a ľudí v nej. 

Človek musí počúvať srdcom, aby vnímal silu a krásu slova. Poznala som to aj v Grécku. Pri tejto spomienke mi je aj teraz teplo na srdiečku. Slovenka, vydatá za Gréka, podávala mi drobné so slovami: „ Dám vám toto šušomätie.“ Odkiaľsi od Nitry pochádzala a ona mi v Grécku povie toto krásne slovenské slovo. Nuž, krásna je naša reč, doma si to možno ani neuvedomujeme. A v cudzine, tam sa zdá ešte krajšia. Ale nebude to len zdanie. Rovnako pekne som v Dubaji vnímala celkom obyčajný pozdrav: Dobrý deň, Slováci! Obzriem sa za hlasom a tam naši známi. Svet je malý, a keď v ňom nájdeš kúsok Slovenska, je ti dobre. Asi tak, ako keď naživo obdivuješ tatranskú krásu a dýchaš tatranský vzduch.

A ešte jeden z Grécka. Prechádzali sme sa so Soničkou, Simonkou a mojím krásnym krstniatkom Sofinkou, keď sme započuli poznámku: „Aké krásne dievčatko!“ Poďakovali sme  za kompliment a dostali sme odpoveď: „A ešte aj zo Slovenska! Darmo, Slovenky sú najkrajšie!“  

Mária Škultétyová