Nezabiješ!
14/01/2022 I Mária Škultétyová

„Každý človek je agresor a za istých okolností sa môže stať i vrahom,“ aj toto sú slová profesora klinickej a forenznej psychológie Antona Heretika.

Zdroj: Pixabay

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Vyhrážanie zabitím, prejavy nenávisti, agresívne správanie detí i dospelých sú takmer na dennom poriadku. Niekedy to nezostane len pri vyhrážkach.

I keď piate Božie prikázanie káže nezabíjať, svet je plný vrážd.

Vraždy sú v správach, v literatúre, v umení aj v Biblii. V Starej zmluve v knihe Genesis čítame príbeh o Kainovi, ktorý v hneve zabil svojho brata Ábela. Ježiš v Matúšovom evanjeliu hovorí apoštolom: „A brat vydá brata na smrť a otec dieťa a dietky povstanú proti rodičom a usmrtia ich.“ Hoci tieto slová sú upozornením pre veriacich ľudí, ich obsah vnímame ako proroctvo, ktoré sa v mnohom naplnilo.

Spomínam si na dávnu príhodu z detstva. Smutnú a tragickú. Čitateľov vopred upozorňujem, že nasledujúce slová sú len pre silné povahy.

Duševne chorý syn ušiel z blázinca a zabil matku. Rozsekal ju na kusy a pochoval do hnoja. Z časti uvaril guláš a  ponúkol ním aj poštára, ktorý matke priniesol dôchodok. Keď ju poštár nenašiel a keď ju ani susedia už pár dní nevideli,  zalarmoval žandárov. Prišli a zistili hroznú skutočnosť.

Pred súdom stál muž, ktorý je vrahom vlastného syna. Vraždil po hádke a po piatich pivách. Vraždí  sa pre čokoľvek.  Z nenávisti, pre peniaze, zo žiarlivosti, z rituálnych dôvodov. Vrah zabíja, aby sa zbavil nepohodlných svedkov, narkoman, aby mal na drogu, zlodej, keď ho vyrušia pri krádeži. Vraždí sa na objednávku, vraždí sa vo vojne. Vraždí sa v opitosti i v triezvom stave. Vraždia dospelí, vraždia  mladiství. Niekedy sa vrah na vraždu pripravuje, niekedy zabíja v afekte. Vraždia ľudia duševne zdraví  i s poruchami osobnosti. Obeťami bývajú cudzí i celkom blízki ľudia. Otec zabije syna, dieťa rodiča, brat brata.

Ako je možné spáchať takýto zločin? Čo za monštrum sa skrýva za ľudskou maskou? Na čo myslí vrah v okamihu vraždy? Čo sa premietalo v hlave nemeckému pilotovi Lubitzovi, keď sa rozhodol havarovať s lietadlom s vedomím, že zabije  stopäťdesiat ľudí? Ak sám chcel odísť, prečo si vybral takýto spôsob? Na čo myslel   Breivik a mnohí iní, ktorí vraždili? Na čo manželka opitého muža tyrana, ktorú susedia poznali ako dobrú ženu? Odpovede na tieto otázky hľadajú psychológovia.

Meno psychológa Antona  Heretika je na Slovensku známe. Počas svojej kariéry posudzoval  vyše dvesto páchateľov vrážd. V tejto oblasti  35 rokov pracoval ako súdny znalec. Za ten čas prišiel do styku s ľuďmi, čo spáchali najbrutálnejšie  zločiny. Hovorí, že  vrahovia sa navzájom odlišujú intelektom a motívom vraždy. Robila som rozhovor s mladým väzňom, ktorý s atrapou pištole prepadol predavačku. O vrahoch, s ktorými bol na cele, sa vyjadril takto: „Ale na druhej strane musím povedať, že práve medzi nimi boli inteligentní ľudia, dokonca aj s vysokoškolským vzdelaním. Veľmi dobre mi padlo správanie štyridsaťpäťročného spoluväzňa, ktorý mi hneď po nástupe do väzby dal pol balíčka zlatých oblátok a pripravil mi posteľ.“

Aj taký je obraz vraha.

No Heretikova poznámka, že agresormi nie sú tí za mrežami, ale agresorom je každý z nás a každý sa môže za istých okolností stať vrahom, tá poznámka mrazí a naháňa strach. Matka, ktorá trpí a ťažko znáša správanie syna alkoholika, hovorí: „Obávam sa toho, že raz mi prasknú nervy, že to nezvládnem.“ Záleží na nás, ako sme schopní ovládať svoju agresivitu. Ak ju človek nezvládne, ak prerastie do afektu, potom k najhoršiemu nie je ďaleko.

 

Mária Škultétyová