Podporte našu redakciu
Ak si vážite našu prácu, môžete nás podporiť dobrovoľným finančným príspevkom.
IBAN
SK9102000000004373736457
BIC/SWIFT:SUBASKBX
Názov účtu:VERBINA, o.z.
Ak si vážite našu prácu, môžete nás podporiť dobrovoľným finančným príspevkom.
IBAN
SK9102000000004373736457
Práve 25. októbra 1996 zomrel Vladimír "Baťko" Mináč (+74), nezameniteľný spisovateľ, publicista, scenárista, redaktor, literárny kritik, vlastenec a predseda Matice slovenskej (MS), komunista i poslanec Federálneho zhromaždenia ČSFR. Nebál sa aktívne zúčastniť revolučných zmien, ktorých od svojho narodenia 10. augusta 1922 v Klenovci zažil neúrekom. Zobrazil ich vo svojich románoch ako Smrť chodí po horách, Dúchanie od pahrieb; vytvoril námet aj pre kultový vojnový film Kapitán Dabač (1959) s Ladislavom Chudíkom v hlavnej úlohe.
V detstve bol svedkom hospodárskej krízy, dospieval za Slovenského štátu a 2. svetovej vojny, čo ho natrvalo poznačilo ako človeka i umelca. Zažil nemecký nacistický koncentrák i SNP: o tom prvom celý život mlčal, o tom druhom napísal jeden z kľúčových slovenských románov.
Po gymnaziálnych štúdiách v Rimavskej Sobote a Tisovci vyštudoval slovenčinu a nemčinu na bratislavskej Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity (dnes Univerzita Komenského - UK). Krátko na to vypuklo SNP a Mináč sa ako čerstvo 22-ročný pridal k partizánom.
V rokoch 1940-1944 sa aktívne zúčastnil Slovenského národného povstania (SNP) v partizánskej brigáde Jánošík. V decembri 1944 bol zajatý, deportovaný a do konca vojny zažíval neľudské podmienky v koncentračných táboroch v Mauthausene a Dachau. Pre svoje „frajerstvo“ – tak to aspoň hodnotil Mináč sám. Pre Danu Podrackú nešťastnú udalosť v rozhovore priblížil, že "v hore sedeli okolo ohňa a on mal zbraň, ktorou ´frajeril, a nevdojak si štúrovsky strelil do nohy. Odniesli ho na čečine do dediny, k židovskému lekárovi. Ten ho ošetril a ktosi ho udal. Ráno ho zobrali a dostal sa do koncentračného tábora. Istý čas pálil telá v peci. Nikdy sa toho nezbavil. Odmietal o tom hovoriť a napísať román.“
Podľa spisovateľa Petra Holku, ktorý s Mináčom už ako s postarším pánom takisto viedol debaty, svoje mlčanie sám vysvetlil: „Nikdy som sa nedotkol takých spomienok, ktoré by ma mohli viesť k nenávisti. (...) aj za to som sa zrejme strážil spomínať na všetko, čo súviselo s koncentračným táborom, aby som neupadol do nenávisti," inšpiruje spisovateľ aj dnes.
Do literatúry Vladimír Mináč vstúpil románom Smrť chodí po horách (1948), ktorý je umeleckou výpoveďou o vlastnej aj národnej skúsenosti v ťažkom protifašistickom zápase. Nasledovali romány Včera a zajtra (1949), Modré vlny (1951) a zbierka poviedok Na rozhraní (1954). V románovej trilógii Generácia - Dlhý čas čakania (1958), Živí a mŕtvi (1959) a Zvony zvonia na deň (1961), ktorá je považovaná za vrchol jeho prozaického úsilia, zobrazil život slovenskej spoločnosti vo vojnových rokoch, počas SNP a v povojnovom období.
Zložitosť 50. rokov a odhalenie negatívnych stránok života socialistickej spoločnosti spisovateľ umelecky vyjadril knihou poviedok Tmavý kút (1960), dvojnovelou Nikdy nie si sama (1962), poviedkovou knihou Záznamy (1963) i v satirickom románe Výrobca šťastia (1964), ktorými kritizoval hlavne malomeštiactvo. Z Mináčovej scenáristickej tvorby sú známe jeho námety k filmom Boj sa skončí zajtra (1951), Pole neorané (1953), Žena z vrchov (1955) a najúspešnejší Kapitán Dabač (1959).
Kapitán Dabač je psychologická vojnová dráma režiséra Paľa Bielika, ktorý napísal na základe poviedky Vladimíra Mináča z roku 1955 aj scenár filmu. Ústrednú postavu prekvapivo dostal a stvárnil vtedy divadelný herec Ladislav Chudík. Sekundovali mu asi všetky ikony slovenského herectva: Elo Romančík, Hilda Augustovičová, Ctibor Filčík, Zdena Grúberová, Eduard Bindas, Ondriš Jariabek, Elena Latečková-Rampáková, Eva Krížiková, Anton Michalička, Jozef Hanúsek, Samuel Adamčík, Ivan Mistrík, Jozef Budský, Branislav Koreň, Martin Ťapák, Ján Klimo, Ján Mistrík, Július Vašek, Leopold Haverl, Vojtech Brázdovič, Ernest Pauš, Alexander Bada, Vilma Jamnická, Peter Paška ...
Čiernobiela snímka v 106 minútach zachytáva osudy dôstojníka slovenskej armády počas druhej svetovej vojny, od bojov slovenskej armády na východnom fronte, cez vypuknutie Slovenského národného povstania, až po perzekúcie slovenského obyvateľstva. Vo filme sa podarilo skĺbiť vojenský výpravný veľkofilm a komorný psychologický príbeh.
Tento odvážny film bol na svoju dobu veľmi netypický. Hlavný hrdina sa realisticky a úprimne nedokáže vnútorne stotožniť ani s jednou stranou vojnového konfliktu, čím popiera zaužívaný stereotyp nekonečne oddaného národného hrdinu. Bol to vôbec prvý podobný prípad v slovenskej kinematografii.
Film mal veľký divácky úspech a v kinách ho videli až 2 milióny divákov, o čom môžu súčasné filmy napriek neslýchaným technickým vymoženostiam produkcie i marketingu len snívať:
„Kdesi sa naozaj o nás vie aj to, čo my sami o sebe ani netušíme. Ešte než zomriem alebo celkom zhlúpnem, rád by som videl kompletný kádrový spis o sebe; to by bola paráda, to by bolo čítanie! Tuším, že by všetky romány, aj tie nenapísané, zbledli od závisti,“ ohodnotil realisticky svoj búrlivý život Vladimír Mináč, ktorého preverili aj časy normalizácie, napĺňalo vlastenectvo, sklamal prevrat v roku 1989 a nadchol vznik slobodnej Slovenskej republiky na čele s Vladimírom Mečiarom.
Esejistická tvorba Vladimíra Mináča zahŕňa množstvo článkov, úvah, rozhovorov o kultúrnopolitických problémoch z čias národnej histórie: Dúchanie do pahrieb (1970) a Zobrané spory Jozefa Miloslava Hurbana (1974) i súdobej situácie.
Po viacerých predchádzajúcich oceneniach v roku 1975 dostal aj ten najvyšší - titul Národný umelec. Nezaspal na vavrínoch, ani ho nenapadlo brať si servítku.
Esej Tu žije národ (1982) je autorovým zamyslením sa nad zmyslom osudu Slovákov a ich miestom uprostred priestoru európskej civilizácie.
Mináčovo ostré publicistické pero nechýbalo ani v období politického zlomu v roku 1989 a po ňom, keď sa púšťal do mnohých aktuálnych otázok, ktoré nastolila spoločenská zmena v domácich, európskych i svetových súvislostiach. MEdzi jeho posledné esejistické a kultúrnopolitické knihy patrí Sub tegmine (1992), kde ostro útočil na nastupujúci divoký kapitalizmus, neoliberalizmus a vtedajšie ekonomické reformy Václava Klausa, naopak výrazne obhajuje slovenskú národnú identitu, kultúru až k slovenskej štátnej samostatnosti, čím predznamenal neskorší rozpad federácie.
Aj Návraty k prevratu (1993), Odkiaľ a kam Slováci? (1993) a Hovory M. (1994) sú o tomto období a novembrovej revolúcii 1989, ku ktorej Mináč zaujal zdôvodnené odmietavé stanovisko.
Aj po zmene politického režimu bol významne oceňovaný: v roku 1995 sa stal laureátom Ceny Ľudovíta Štúra.
Vladimír Mináč zomrel 25. októbra 1996 v Bratislave vo veku 74 rokov. V roku 1998 mu vtedajší prezident SR Michal Kováč prepožičal štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy in memoriam.
Rok práce môže zvýšiť dôchodok len o pár eur. Pozrite si mikroodvod, nové pravidlá SZČO a minimálne odvody plánované na rok 2027.
Skutočným víťazom sú opäť nezávislí kandidáti.
Prečo sa Tomáš Taraba stavia proti Filipovi Kuffovi?
Najnovšia zmena nálady prezidenta otvára diplomatické možnosti v otázkach Ukrajiny a Iránu.
Ozempic, Wegovy či Mounjaro pod drobnohľadom MUDr. Igora Bukovského. Upozorňuje na riziká injekcií na chudnutie a vysvetľuje, prečo sa kilá môžu vrátiť.
Prinášame text čitateľky HD, ktorá reaguje na používanie slov fašista/fašistický v spojení s hnutím Republika.
Reakcia prokuratúry na slová Huliaka bola v skutku bleskurýchla.
Jeho postoje podľa kritikov nezodpovedajú kresťanskému konzervativizmu
Z kostola spravil útočisko, potom šokoval gestom! Kňaz prehovoril o virálnom incidente
Najnovšie články z partnerského portálu somzdediny.sk
Z domova
25. 10. 2026
Z domova
30. 7. 2026
Komentáre
31. 10. 2025
Video
6. 10. 2025
Zatiaľ žiadne komentáre. Buďte prvý, kto sa zapojí do diskusie.
