Okupácia Československa vojskami Varšavskej zmluvy v auguste 1968 je po polstoročí prirodzene zaviata nánosom účelových dezinterpretácií. Pri histórii čiže obzeraní sa za minulosťou, nikdy nejde o nezištnú snahu nájsť pravdu a z tej sa poučiť. Z histórie sa účelovo berie, čo sa práve hodí a nehodiace sa škrtá či zamlčuje. Dnešným propagandistom sa okupácia hodí ako alibi pre všeobecnú rusofóbiu a kontext vtedajšej tragédie nerieši. Dôvod je zrejmý. Keby sa držali historickej pravdy, nemohli by augustom 68 strašiť pred spaním deti, ani ich rodičia.
Pre generácie, ktoré prežili druhú svetovú vojnu, víťazný február, päťdesiate roky a neskôr uvoľnenú atmosféru šesťdesiatych rokov, bol august 1968 predovšetkým tragickým nedorozumením. Jedno z hesiel, spontánne napísaných na pražských uliciach bolo „Lenine zobuď sa, Brežnev sa zbláznil“. Čo československá verejnosť vnímala ako revitalizáciu socializmu, obrodný proces, vyhodnotili Sovieti a s nimi aj ich satelity s výnimkou Juhoslávie a Rumunska ako kontrarevolúciu.
Dopyt po zmene režimu na kapitalistický bol v Československu marginálny aj v novembri 89. V auguste 68 bol prakticky nulový. Okupanti, predovšetkým teda Sovieti (čiže Ukrajinci a tiež Rusi), nám nevnútili socializmus, nieto komunizmus. Vnútili nám socializmus bez ľudskej tváre. Byrokraticky fungujúci, ale dogmatický a nevkusný. A zaviedli nad ním prostredníctvom tunajších kolaborantov dozor.
Štátna suverenita existovala v sovietskom bloku iba formálne a z hľadiska geopolitiky bol československý pokus o vlastnú socialistickú cestu naivný. Na ideu konvergencie, zbližovanie režimov ešte nedozrel čas. Západ nemal záujem o atraktívny socializmus u konkurencie a Východ v ňom nevidel príležitosť, ale zbytočné riziko. Dá sa povedať, že si Československo okupáciu vykoledovalo, ale nedoplatilo na ňu samo. Okupácia Československa kompromitovala socialistické a komunistické strany v západnej Európe, august 68 sa bral ako dôkaz, že socializmus nemožno reformovať.
Môžeme iba špekulovať, kadiaľ by sa uberala história, keby do Československa nevstúpili sovietske, poľské a maďarské tanky. V Európe rozdelenej železnou oponou by ideálna bola neutralita. Na neutralitu však treba mať guráž a sebavedomie. A tej sa u nás politikom nedostávalo ani po novembri 89, kedy bola šanca nepridať sa k nikomu a ísť vlastnou cestou.
V auguste 68 Československo stratilo štátnu suverenitu, ktorou však reálne nedisponovalo. Akonáhle ju dvadsať rokov potom vďaka rozpadu východného bloku nadobudlo, zrieklo sa jej dobrovoľne pristúpením Česka aj Slovenska k Európskej únii. Namiesto vojenskej okupácie Moskvou, s ktorou sa väčšina občanov Československa časom zmierila, je dnes väčšina občanov Česka a Slovenska zmierená s ekonomickou okupáciou Bruselom, respektíve Nemeckom.
Keď sa s týmto vedomím obzrieme do minulosti, nedáva zmysel niekdajšia národná sebaľútosť, že sme sa stali obeťou intríg na geopolitickej šachovnici. Keď sme mali šancu dokázať, že máme viac ako byť vazalom, predviedli sme, že na to nemáme. Zdá sa, že sme si zvykli na údel byť kohosi perifériou. Istý rozdiel medzi minulosťou a dneškom tu ale je. Generácia okupovaná Moskvou bola ponížená, ale bola sebestačná. Dnešná generácia okupovaná nemeckým Bruselom je vytunelovaná, závislá a trápna. Nekolaboruje z donútenia. Dohliadať z tanku na ňu netreba. Kolaboruje z usilovnosti.