Okupácia Československa vojskami Varšavskej zmluvy v auguste 1968 je po polstoročí prirodzene zaviata nánosom účelových dezinterpretácií. Pri histórii čiže obzeraní sa za minulosťou, nikdy nejde o nezištnú snahu nájsť pravdu a z tej sa poučiť. Z histórie sa účelovo berie, čo sa práve hodí a nehodiace sa škrtá či zamlčuje. Dnešným propagandistom sa okupácia hodí ako alibi pre všeobecnú rusofóbiu a kontext vtedajšej tragédie nerieši. Dôvod je zrejmý. Keby sa držali historickej pravdy, nemohli by augustom 68 strašiť pred spaním deti, ani ich rodičia.
Pre generácie, ktoré prežili druhú svetovú vojnu, víťazný február, päťdesiate roky a neskôr uvoľnenú atmosféru šesťdesiatych rokov, bol august 1968 predovšetkým tragickým nedorozumením. Jedno z hesiel, spontánne napísaných na pražských uliciach bolo „Lenine zobuď sa, Brežnev sa zbláznil“. Čo československá verejnosť vnímala ako revitalizáciu socializmu, obrodný proces, vyhodnotili Sovieti a s nimi aj ich satelity s výnimkou Juhoslávie a Rumunska ako kontrarevolúciu.