V roku 2004 dve a pol minúty, dnes 47 sekúnd. Výskum ukazuje, prečo pozornosť preskakuje a ako ju dostať späť pod kontrolu.
Ak si vážite našu prácu, môžete nás podporiť dobrovoľným finančným príspevkom.
IBAN
SK9102000000004373736457
Sedíte pri notebooku a pracujete. O chvíľu otvoríte inú kartu, skontrolujete e-mail alebo siahnete po telefóne. Kanal1 upozorňuje na výskum psychologičky Glorie Markovej z Kalifornskej univerzity v Irvine, podľa ktorého ľudia v posledných rokoch zostávajú pri jednej obrazovke v priemere približne 47 sekúnd. V roku 2004 to bolo dve a pol minúty. V roku 2012 približne 75 sekúnd. Medián za posledných päť rokov klesol na 40 sekúnd.
Hneď na začiatku však treba jedno číslo vysvetliť. 47 sekúnd neznamená, že človek sa po 47 sekundách prestane vedieť sústrediť. Marková merala čas, ktorý ľudia strávia na jednej obrazovke pred tým, ako presunú pozornosť inde. Ide teda o sledovanie správania v digitálnom prostredí, nie o stopky na „výdrž ľudského mozgu“. Tento rozdiel je podstatný.
Marková sledovala pozornosť ľudí na obrazovkách už od roku 2004. Výsledky ukazujú výrazný posun: z približne 2,5 minúty na 75 sekúnd a neskôr na 47 sekúnd. Sama priznala, že ju pokles prekvapil.
Už od januára sa zvyšuje limit pre príjem z práce na dohodu na 3 600 eur ročne
Ladislav Kamenický reaguje na Ivana Korčoka (PS)
"Normálne ma vyškrtnite z LGBT komunity. Na prajdy nechodím, nemám dôvod na hrdosť," odkazuje Martin Hranáč. Influencer Hranáč odmieta tvrdenia, že prajdy sú pochodmi hrdosti. Dnes vníma gejov ako rovnoprávnych a teda nie je na čo byť hrdý.
Najnovšie články z partnerského portálu somzdediny.sk
Babiš novinárov označil za klamárov, hovoril o miliardách a varoval pred cenami palív a ETS2.
Petrov neveril vlastným očiam: Toto vraj na verejnoprávnu televíziu nepatrí
Kľúčovú úlohu má zohrávať koncept Air Interdiction.
My, čo si viac pamätáme, si iste spomenieme na oslovenie súdružky a súdruhovia. Boli sme nimi aj proti svojej vôli. Lebo tak diktoval politický poriadok. Po prevrate sme sa odrazu zmenili na dámy a pánov. Lenže nie každá súdružka sa stala dámou a nie každý súdruh pánom.
Komentáre
31. 10. 2025
Telefón pritom nemusí ani zazvoniť. Podľa Markovej si 49 percent prerušení spôsobujeme sami. Pracujeme, no zrazu preskočíme na inú kartu, otvoríme e-mail alebo skontrolujeme telefón. Žiadne upozornenie pritom nemuselo prísť. Tento údaj uvádza aj UC Irvine v materiáloch venovaných Markovej výskumu.
Problém nekončí pri samotnom prerušení. Marková upozorňuje, že návrat k pôvodnému projektu môže trvať až približne 25 minút. Krátke pozretie správy tak nemusí znamenať iba minútu pri telefóne. Rozbiť môže aj pracovné nastavenie, do ktorého sa človek predtým dostal.
Ďalší údaj je ešte výrečnejší. Informační pracovníci v Markovej výskume kontrolovali e-mail v priemere 77-krát denne. Neznamená to, že každý človek kontroluje schránku presne toľkokrát. Ide o priemer zo sledovaného výskumu.
Pozornosť nám teda neberú iba notifikácie. Často si ju presúvame sami.
Na tento problém nadväzuje aj technologický novinár Adam Clark Estes z Voxu. Opisuje prudký nástup krátkych vertikálnych videí, ktoré sa z TikToku rozšírili na Instagram, YouTube a ďalšie platformy. Nový obsah je vzdialený jedno potiahnutie prstom.
Estes používa výrazy „TikTok brain“ a „brain rot“. Nie sú to medicínske diagnózy. Ide o neformálne označenia pre obavy z návyku na veľmi rýchly sled podnetov. Podstatný je mechanizmus: jedno video skončí a okamžite prichádza ďalšie. Používateľ nemusí urobiť takmer nič, aby pokračoval.
To však neznamená, že každé krátke video poškodzuje mozog. Také tvrdenie by bolo príliš silné. Väčší problém predstavuje neustále prepínanie a prostredie, ktoré nás k nemu nabáda.
Keď sme unavení, často si dáme prestávku spôsobom, ktorý nás v skutočnosti vystaví ďalším podnetom. Otvoríme sociálnu sieť, pozrieme video alebo skontrolujeme správy. Práca síce na chvíľu zmizne z obrazovky, pozornosť však pokračuje ďalej.
Praktický záver je jednoduchý. Prestávka nemusí byť ďalšia obrazovka. Niekedy môže byť lepšie prejsť sa, pozrieť von oknom alebo niekoľko minút neprijímať nič nové.
Práve príroda prináša do celého príbehu zaujímavý kontrast. Psychológ Marc Berman z University of Chicago skúma, ako prostredie vplýva na pozornosť a fungovanie mozgu. Jeho známy experiment ukázal, že po prechádzke v prírode sa výkon v teste pracovnej pamäti zlepšil približne o 20 percent.
Účastníci najskôr absolvovali náročný test. Potom išli na približne 4,5 km dlhú prechádzku. Jedna skupina prešla rušným centrom Ann Arboru, druhá arborétom. Po návrate test zopakovali. O týždeň neskôr si skupiny trasy vymenili.
Výsledok bol výrazný. Po prechádzke v prírode sa výkon v teste zlepšil približne o 20 percent. A nebolo podstatné, či účastník prírodu miloval. Ľudia, ktorí nemali k pobytu vonku zvlášť pozitívny vzťah, zaznamenali kognitívny prínos tiež. Ich nálada síce s obľubou prírody súvisela, výkon v teste nie.
Výskumníci následne skúšali aj fotografie. Účastníci sledovali obrázky prírodného alebo mestského prostredia. Aj fotografie prírody zlepšili výkon v teste, hoci efekt bol slabší než po skutočnej prechádzke.
Berman tento jav vysvetľuje pomocou teórie obnovy pozornosti, ktorú rozvíjali psychológovia Stephen a Rachel Kaplanovci. Riadená pozornosť je podľa tejto teórie obmedzený zdroj. Príroda pritom ponúka takzvanú jemnú fascináciu. Stromy, voda či pohyb listov dokážu zaujať pozornosť bez toho, aby ju úplne pohltili.
Rozdiel Berman vysvetľuje na príklade vodopádu a Times Square. Vodopád upúta pozornosť, ale zároveň necháva priestor na premýšľanie. Rušné námestie človeka zahlcuje oveľa agresívnejšie. Jedno zaujme. Druhé pohltí.
A práve preto môže byť pohľad na strom lepšou prestávkou než ďalších desať minút scrollovania.
Do problému vstupuje aj psychologička Nilli Lavie z University College London. Jej takzvaná teória záťaže pozornosti vychádza z toho, že schopnosť spracovať informácie má svoje limity. Keď úloha vyžaduje vysokú mieru spracovania, zostáva menej kapacity na ďalšie podnety.
Má to aj pozitívnu stránku. Pri náročnej úlohe môže vysoká záťaž pomôcť odfiltrovať rušivé podnety. Zároveň však môže viesť k tomu, že si nevšimneme veci mimo centra našej pozornosti.
Pre bežného človeka z toho vyplýva jednoduchá vec: ak je okolo nás priveľa informácií, nestačí iba chcieť sa viac sústrediť. Pomôcť môže aj odstránenie časti rušenia.
Kognitívny psychológ Yousri Marzouki z Qatar University pre magazín Psyche rozpracoval pojem psychologický minimalizmus. Jeho podstata je jednoduchá: namiesto neustáleho boja o pozornosť treba znížiť počet vecí, ktoré o ňu počas dňa súťažia.
Marzouki používa príklad Leyly, vysokoškolskej pedagogičky, ktorá začína deň s 23 otvorenými kartami. K tomu pribúdajú správy, upozornenia, stretnutia a ďalšie drobné rozhodnutia. Výsledkom je deň plný malých presunov pozornosti.
Prvý krok nazýva auditom únikov pozornosti. Jeden deň si človek zapisuje, kde pozornosť uniká. Môže ísť o kontrolovanie telefónu, otvorené karty, notifikácie alebo takzvané mikro-rozhodnutia. Potom si vyberie dva či tri najčastejšie a najmenej hodnotné zdroje rušenia.
Nasleduje odstraňovanie rušenia v troch oblastiach. Digitálne znamená vypnúť nepotrebné upozornenia, odstrániť sociálne aplikácie z hlavnej obrazovky alebo obmedziť automatické načítavanie e-mailov. Fyzické znamená upratať pracovné miesto. Časové zase vytvoriť pevné bloky na konkrétne činnosti.
Leyla si napríklad nastaví kontrolu e-mailu na 11:30 a 16:30. Po každom pracovnom bloku zatvára nepotrebné karty. Chráni si 45-minútový blok sústredenej práce po obede a telefón necháva mimo dosahu alebo otočený displejom nadol.
Marzouki však nekončí pri odstránení starého rušenia. Dôležité je aj rozhodovanie o novom. Každá ďalšia aplikácia, schôdzka, povinnosť či upozornenie môže znamenať ďalšiu požiadavku na pozornosť. Preto odporúča pred prijatím nového záväzku zvážiť, či ho človek skutočne potrebuje.
A potom prichádza týždenná kontrola. Čo pomohlo? Čo sa vrátilo? Čo treba zmeniť? Leyla si sleduje napríklad počet sústredených blokov, neplánovaných upozornení či preskokov medzi kartami. Cieľom nie je dokonalosť. Cieľom je postupne znižovať počet zbytočných zásahov do pozornosti.
V praxi to môže byť oveľa jednoduchšie. Vypnúť nepotrebné notifikácie. Zavrieť karty, ktoré nesúvisia s aktuálnou úlohou. Telefón dať mimo dosahu. E-mail kontrolovať v určených časoch.
Pomôcť môže aj jednoduchý časový blok. 25 minút práce a päť minút prestávky. Počas prestávky však nemusí automaticky nasledovať ďalší digitálny obsah.
Ak chcete pevnejšie pravidlo, existuje aj starý trik, ktorý pripomína Adam Clark Estes. Odyseus sa v Homérovom príbehu nechal priviazať k stožiaru, aby odolal spevu Sirén. V modernom svete môže podobnú úlohu plniť pevne stanovený čas na telefón alebo miesto, kde telefón počas práce jednoducho nie je.
Nejde o hrdinstvo. Ide o to, aby rozhodnutie nemuselo padať každých päť minút.
Nie, že ľudský mozog je dnes schopný sústrediť sa iba 47 sekúnd. Taký záver by bol zavádzajúci.
Číslo hovorí niečo iné. V Markovej meraniach sa priemerný čas zotrvania na jednej obrazovke výrazne skrátil. Z približne 2,5 minúty v roku 2004 na 75 sekúnd a neskôr na 47 sekúnd.
Do toho prišlo prostredie plné upozornení, otvorených kariet, správ, krátkych videí a neustáleho nového obsahu. Časť rušenia prichádza zvonka. Časť si vytvárame sami.
A riešenie preto nemusí byť ďalšia aplikácia, ktorá nám bude merať sústredenie. Možno stačí menej upozornení. Menej otvorených kariet. Menej kontrolovania telefónu. A občas aj päť minút, počas ktorých sa nič nové nestane.
Pozrieť sa z okna. Prejsť sa. Alebo len chvíľu pozorovať strom.
Možno práve to je dnes jedna z najťažších foriem oddychu.
Zatiaľ žiadne komentáre. Buďte prvý, kto sa zapojí do diskusie.
pred 1 hod
pred 3 hod
pred 1 d
