Názory

„Preč s banderovským nacizmom!“ Ewa Zajączkowska-Hernik roztrhala vlajku UPA priamo v europarlamente

Autor: Jaroslav Cucak
Publikované: 14. 7. 2026 15:25
Čas čítania: 1 min citania
Komentáre: 0 komentárov
Komentáre: Načítavajú sa

Historička, bývalá učiteľka, novinárka a dnes europoslankyňa poľskej Konfederácie. Ewa Zajączkowska-Hernik sa v uplynulých dňoch stala jednou z najdiskutovanejších tvárí Európskeho parlamentu. Nie preto, že predniesla ďalší z desiatok nezabudnuteľných prejavov. Ale preto, že urobila niečo, na čo si v Bruseli trúfne len málokto – pred kamerami roztrhala červeno-čiernu vlajku spájanú s banderovským hnutím a odmietla mlčať o volynskej genocíde. Krátko nato sa objavila na kontroverznom zozname Myrotvorec.

Brusel je miestom uhladených viet, opatrných formulácií a nekonečných kompromisov. Miestom, kde sa citlivé témy často obchádzajú tak dlho, až prestanú existovať. Zajączkowska-Hernik sa rozhodla hrať podľa iných pravidiel.

Narodila sa v roku 1990 v Radome. Vyštudovala históriu. Učila, písala ako novinárka a až potom vstúpila do politiky. Kto pozná jej vystúpenia, vie, že fakty sú pre ňu základ. A keď ich považuje za dôležité, nepýta sa, či budú niekomu nepríjemné.

V eurovoľbách v roku 2024 získala viac ako stotisíc preferenčných hlasov. Odvtedy patrí medzi najvýraznejšie tváre poľskej Konfederácie. Kritizuje centralizáciu Európskej únie, migračnú politiku aj ideologické smerovanie Bruselu. Nikdy sa netvárila ako politička, ktorá prišla zapadnúť do systému. Naopak. Prišla ho spochybňovať.

To, čo nasledovalo minulý týždeň, však prekročilo rámec bežnej politickej polemiky.

„Vyše 360 spôsobov vraždenia civilistov“

Počas rozpravy o prístupovom procese Ukrajiny k Európskej únii si vzala slovo a pripomenula jednu z najbolestivejších kapitol poľských dejín.

„Vyše tristošesťdesiat spôsobov vraždenia civilného obyvateľstva. Pílenie ľudí zaživa, rozpárané bruchá tehotných žien, deti napichnuté na vidly...“

Tak opísala zverstvá, ktoré podľa historických prameňov sprevádzali masakre na Volyni počas rokov 1943 až 1945. Nehovorila pritom len o minulosti.

Ostro kritizovala skutočnosť, že na Ukrajine sú dodnes uctievané osobnosti a symboly spojené s Organizáciou ukrajinských nacionalistov a Ukrajinskou povstaleckou armádou. Pripomenula aj rozhodnutie prezidenta Volodymyra Zelenského pomenovať vojenskú jednotku po príslušníkoch UPA.

Potom položila otázku, ktorá v rokovacej sále spôsobila rozruch.

Ako by reagovala Európska únia, keby dnešné Nemecko oslavovalo jednotky spojené s nacizmom? Prečo teda pri Ukrajine platí iný meter?

Podľa nej medzi kultom SS a kultom UPA neexistuje morálny rozdiel. Obe ideológie podľa nej vyrástli na etnickej nenávisti a glorifikácia jednej z nich znamená urážku pamiatky obetí.

Na záver zazneli slová:

„Preč s banderovským nacizmom.“

Vzápätí pred rečníckym pultom roztrhala červeno-čiernu vlajku. Nie ako divadelné gesto. Ako symbol svojho postoja.

Cena za vlastný názor

Reakcia prišla takmer okamžite.

Europoslankyňa oznámila, že sa objavila v databáze Myrotvorec, kontroverznom ukrajinskom projekte, ktorý eviduje osoby označované za nepriateľov Ukrajiny.

Ju samotnú to neprekvapilo.

Vyhlásila, že ak je cenou za pripomínanie volynskej genocídy zaradenie na podobný zoznam, je pripravená ju zaplatiť. Zároveň zopakovala, že Ukrajina by podľa nej nemala vstúpiť do Európskej únie dovtedy, kým sa jasne nevyrovná s glorifikáciou banderovského hnutia a neumožní dôstojné pochovanie poľských obetí.

Jej slová boli tvrdé. Ešte tvrdšia však bola reakcia časti politickej scény, ktorá ju obvinila z provokácie.

Lenže práve provokácia býva často okamihom, keď sa spoločnosť musí rozhodnúť, či bude diskutovať o podstate problému, alebo len o forme protestu.

Nie každému sa dá kúpiť mlčanie

Európsky parlament zažil za posledné roky množstvo emotívnych vystúpení. Mnohé z nich zapadli prachom už o niekoľko hodín.

Prejav Ewy Zajączkowskej-Hernik nezmizol.

Nie preto, že roztrhala kus látky. Ale preto, že otvorila tému, ktorú veľká časť európskej politiky obchádza zo strachu, aby nenarušila obraz jednoty.

S jej názormi možno polemizovať. Možno s nimi nesúhlasiť. Nemožno však tvrdiť, že ich skrýva za diplomatické frázy.

Práve v tom spočíva jej sila.

V časoch, keď mnohí politici merajú každú vetu podľa toho, ako zareagujú prieskumy verejnej mienky alebo stranícki poradcovia, ona povedala presne to, čo si myslí. A urobila to s vedomím, že príde tvrdá reakcia.

Neustúpila.

A možno práve preto sa o nej dnes hovorí v celej Európe.

Nie ako o političke, ktorá chcela vyvolať škandál.

Ale ako o žene, ktorá bola ochotná zaplatiť politickú cenu za obranu historickej pamäti svojho národa.