Ľubomír Richter, člen Rady Fondu na podporu umenia (FPU) sa listom prihovoril nie len členom kultúrnej obce, ale aj občanom Slovenska. Jeho vyjadrenie na svojom profile na Facebooku zverejnil Ondrej Zimka ml., slovenský sochár, syn herečky Milky Zimkovej a významného slovenského výtvarníka Ondreja Zimku. Richterov list prinášame bez redakčných zásahov.

Milí členovia kultúrnej obce a drahí občania Slovenskej republiky,

obraciam sa na Vás ako člen Rady Fondu na podporu umenia (FPU) v súvislosti s kultúrnymi nepokojmi, ktoré našu krajinu trápia v posledných časoch. Z mojej doterajšej praxe som identifikoval určitý fenomén, o ktorý by som sa s vami rád podelil.

Od vzniku FPU som z môjho okolia neustále registroval sťažnosti na tento Fond. Sťažnosti o nepodporení alebo o podporení minimálnou sumou mnohých projektov, o ktorých som bol v mnou obklopovanej kultúrnej a akademickej obci vždy chtiac-nechtiac informovaný. Dotknuté subjekty však rozhodnutie FPU rešpektovali, ľudovo povedané „mávli rukou“ a život išiel ďalej. Napriek tomu, že aj oni mali právo protestovať na uliciach s transparentmi a sťažovať sa v médiách, nikdy to nerobili, práve naopak – zháňali prostriedky z iných zdrojov, neraz dokonca z vlastných, pričom aj oni mali nárok na podporu. Boli dokonca časy, keď som úplne zabudol že nejaký Fond na podporu umenia existuje. Keď sa mi občas niektoré subjekty medzi rečou posťažovali, že nedostali grant, alebo len minimálny až smiešny, kládol som si otázku: Načo fond na podporu umenia vlastne slúži? Ja osobne som nikdy nebol žiadateľom o žiadny grant. Ako aktívny umelec vo viacerých hudobných žánroch a ako zamestnanec konzervatória a Akadémie umení som si na všetky svoje umelecké výstupy našiel čas, priestor aj financie. Nestálo to málo. Najvzácnejšou veličinou bol čas na cvičenie, učenie sa nových vecí, neskôr postupné niekoľkoročné sporenie na svoje vlastné hudobné nástroje, technické vybavenie atď.

V roku 2025 som bol oslovený stať sa členom Rady FPU, pre väčšinu žiadateľov neznámeho dokonca až neexistujúceho Fondu. Zrejme som si to vyslúžil svojim prehľadom vo svete hudby, hudobných dejín, nadšením pre umenie, učenie, hranie a hlavne, tendenciou nezištnej ochoty posúvať svoje okolie stále dopredu bez nároku na odmenu. Moja pracovná doba sa nikdy nekončila odchodom z práce.

Vrátim sa však späť k Fondu. Bol som naozaj zarazený skutočnosťou, že keď som prišiel na prvé rokovanie, okamžite som bol zaplavený agresívnymi a vyslovene nenávistnými správami, komentármi, emailmi od ľudí, ktorých som nepoznal, ale aj od  tých, ktorých som poznal a pravdupovediac som sa v nich sklamal. Vo Fonde som bol ako nový člen iba týždeň, ešte som nestihol ani o ničom rozhodovať a už som bol nenávidený a nepriateľ v očiach ľudí, ktorí sa verejne sa prezentujú ako ušľachtilí, tolerantní a všetko milujúci. Je indikátorom útokov na moju osobu len účasť vo Fonde?

Vychádzajúc z vlastných empirických skúseností člena rady FPU s posilnenou právomocou podľa nového zákona o FPU  sa mi postupne začal črtať obraz o fungovaní Fondu, ktorý bol čoraz jasnejší. Pri neľahkej úlohe prvýkrát sa ujať rozhodovania o prideľovaní grantov, ktorého súčasťou je aj pozerať sa do histórie prideľovania a preverovania žiadateľov, mi okamžite udreli do očí neustále opakujúce sa subjekty, takmer vždy podporené, spravidla značne štedrou čiastkou. Nebudem ich menovať, pretože v tomto vyhlásení nechcem nikoho haniť ani urážať a už vôbec nie spochybňovať ich umeleckú kvalitu. No po určitých skutočnostiach sme začali spoločne s Radou pátrať po dôvodoch, prečo je to tak. Našli sme pár desiatok subjektov, ktoré nedokážem nijak inak popísať, len ako privilegované. Vždy dookola tie isté subjekty a mená - akoby priority Fondu - a potom zo zvyšku financií, ktoré ostali, boli dotované aj iné subjekty, prepytujem len aby sa nepovedalo... Rada začala v tejto veci konať a do hĺbky skúmať, prečo sú vybraní žiadatelia vždy dotovaní.

Odkryli sme nelichotivé skutočnosti v dotačných schémach a rôznych prepojeniach medzi Radou, odbornou komisiou a žiadateľmi. Mne to pripomínalo reverzný prístup k dotovaným žiadostiam. Pre vysvetlenie: pri skúmaní skutočností  z rôznych uhlov pohľadu výsledok bol vždy jeden. Akoby boli najskôr napísané projekty a až potom vznikali výzvy na niektoré dotačné programy. Z môjho pohľadu, tak ako aj z pohľadu ostatných členov Rady, sa takáto dotačná schéma zdala byť naozaj nespravodlivá. Po krokoch Rady, z ktorých jeden bol aj zmena zásad prideľovania dotácií, sme narazili na obrovský, priam až hysterický odpor dotknutých subjektov, ktorých sa zmena dotačnej schémy a zásad týkala. Dotknuté subjekty, ktoré boli doteraz pravidelne prednostne dotované si z nejakého dôvodu, s prepáčením o sebe vytvorili názor, že  sú väčšími umelcami, ako ostatní, ktorí sa takisto poctivo venujú umeniu a umeleckým aktivitám. Vypestovali v sebe presvedčenie, že bez ich pôsobenia kultúra na Slovensku skolabuje, tak ako to prezentujú v médiách. Naozaj si kladiem otázku: čo ich oprávňuje k takémuto naratívu nadradenosti?

Zmenu zásad rozdeľovania finančných prostriedkov, ktorá bola zameraná na spravodlivejšie prerozdeľovanie dotácií tieto dotknuté subjekty neberú ako prirodzenú aktualizáciu prispôsobenú aktuálnemu dopytu, ale ako akt agresie. Akoby sa nedokázali pozrieť do minulosti, koľko finančných prostriedkov im bolo už pridelených a ani napriek tomu sa nedokázali postaviť „na vlastné nohy“, nehovoriac o tom, že peniaze Fondu si určitým spôsobom privlastnili, nehľadiac aj na potreby ďalších umelcov. Zabúdajú na jeden podstatný fakt: Rada FPU, ani Ministerstvo kultúry činnosť týchto subjektov necenzuruje, nezakazuje a ani to nemá v pláne.

V dobe ťažkého kapitalizmu to beriem v jednoduchosti ako fatálne zlyhanie vlastného biznis plánu a neschopnosť si vybudovať dostatočné divácke zázemie, ani zohnať si sponzorov, aj napriek tomu, že ide o formy umenia. Fond na podporu umenia je verejnoprávny fond, na ktorý sa zo svojich daní skladajú všetci zarábajúci občania tejto krajiny, z čoho vyplýva, že by mal byť spravodlivo rozdelený každý rok a všetci žiadatelia by mali mať rovnakú štartovaciu čiaru. Pripúšťam, že transformácia Fondu naráža na isté úskalia a zdá sa byť ťažkopádna, no transformácie a následné implementácie do reálneho fungovania sa dejú nejednoduchým a niekedy ťažkopádnym spôsobom naozaj všade, ako sme toho svedkami vo všetkých sektoroch.

Pri protestoch som sa stretol s transparentmi, na ktorých stálo: náš fond si nedáme. Nechápajúc som krútil hlavou a v duchu som si hovoril: Aký ich fond? Peniaze z Fondu patria oveľa širšiemu spektru umelcov, nielen protestujúcim.

Nikto si granty nemôže nárokovať a tobôž ich nemôže považovať každý rok za samozrejmú vec. Takýmto spôsobom fungujú granty nielen v umení, ale aj vo všetkých odvetviach, ktoré sú dotované okrem iného aj z grantových systémov. Samozrejme, bolo by nečestné nepriznať, že vlajkové inštitúcie slovenskej kultúry bývajú spravidla dotované, no nie vždy tak štedro.

Na záver mi nedá nespomenúť jednu parafrázovanú vetu protestujúcej časti kultúrnej obce: Umenie by malo spájať ľudí a bez umenia a kultúry by sme žili ako zvieratá. Pýtam sa teda: Je spoločnosť za pôsobenia týchto subjektov jednotnejšia? Spájajú ich umelecké aktivity dnes extrémne rozpoltenú spoločnosť? Odpovedzme si od srdca, prosím všetci sami. Preto stojí za zamyslenie položiť si otázku, kde je chyba.

Týmto listom neurážam nikoho ani sa nikoho nechcem dotknúť, len prosím všetkých ľudí o zamyslenie sa nad skutočnosťami, a aby sme si všetci vstúpili do svedomia.

Ľubomír Richter, člen Rady FPU

Milí čitatelia,

Veríme, že apravda má byť pre všetkých – nie zamknutá za platobné brány, prémiové zóny či platený obsah.

Fungujeme bez oligarchov, bez tlaku politických strán a záujmových skupín.

Ak si vážite našu prácu, prosím, podporte nás.

💳 Príspevok môžete poslať na účet: IBAN: SK91 0200 0000 0043 7373 6457 (do poznámky stačí uviesť „dar“)

Ďakujeme, že ste s nami. Vďaka vám môžeme zostať slobodní. ❤