Podporte našu redakciu
Ak si vážite našu prácu, môžete nás podporiť dobrovoľným finančným príspevkom.
IBAN
SK9102000000004373736457
BIC/SWIFT:SUBASKBX
Názov účtu:VERBINA, o.z.
Ak si vážite našu prácu, môžete nás podporiť dobrovoľným finančným príspevkom.
IBAN
SK9102000000004373736457
Zuzana Matejičková v NR SR pripomenula, že Smer-SSD najviac kritizujú tí, ktorí majú sami problém so zákonom.
Politický komentátor je presvedčený, že premiér o podrobnostiach z rokovaní NATO a EÚ hovoriť nemôže, práve preto jeho varovanie treba brať vážne.
Vedci skúmali riziká predlžovania mihalníc. U 96 % pravidelných zákazníčok našli roztoče Demodex a problémy s očnými žľazami.
Najnovšie články z partnerského portálu somzdediny.sk
Ivan Korčok v ostrej debate s Tiborom Gašparom strácal istotu a namiesto argumentov siahal po posmeškoch. Diskusia sa dotkla aj nehody, právneho štátu a politického dvojakého metra.
Aj bez ochranky si užíva ochranu a za štátne šíri nenávisť voči seniorom!
Parlament sa vracia a s ním aj ostré konflikty. Matovič ich využíval roky. Sociologička vysvetľuje, prečo nás politické hádky priťahujú a čo s nami robia.
Poslanec Ľudovít Štúr sa musí v hrobe obracať, pripomenula výročie SNR
Juraj Draxler je jedným z tých, ktorí sledujú kauzu Projektu Fórum. Aj v stredu, 16. septembra zaregistroval, že vyšetrovatelia urobili krok vpred a hlavné aktérky sú reálne obvinené.
Tento týždeň púta pozornosť politický nepokoj v Zelenského vláde. Keďže ukrajinský líder už nemá koho vyhodiť z funkcie, útočí teraz na bývalých predstaviteľov, keď sa snaží presadiť kontrolu uprostred chaotickej korupčnej krízy, píše americký denník Amarican Conservative.
Kushner tvrdí, že väčšina dohody o Ukrajine je hotová. Zostáva jediný veľký problém. Dominik Hašek jeho slová ostro odsúdil.
Odvolanie Tarabu nepochopil premiér, ako ho SNS predá voličovi?
Dag Daniš tvrdí, že problémy SNS a Tomáša Tarabu majú korene už pri zostavovaní vlády v roku 2023. Kritizuje zásahy Zuzany Čaputovej aj neschopnosť národného tábora presadiť vlastný program.
Komentáre
31. 10. 2025
Mnohé z výrobkov, ktoré dnes vídame prakticky už len na rôznych tradičných remeselných trhoch, bývali kedysi neodmysliteľnou súčasťou domácnosti a na majstra drotára z Kolárovíc; olejkára z Vricka či plátenníka z Ústia čakali gazdiné aj mesiac.
Výrobe rôznych predmetov sa venovali celé rodiny, dokonca ľudia v konkrétnych lokalitách. Slovenských drotárov, olejkárov, či plátenníkov poznali od Sibíri cez Škandináviu až po Balkán. Tieto remeslá majú spoločné to, že ich úpadok priniesla priemyselná revolúcia v 19. a 20. storočí. Spoznajme trošku ich históriu.
Oblasť medzi Púchovom, Žilinou, ku ktorej pridáte Kysuce. Tam niekde by sa dala umiestniť „krajina“ s názvom Drotária. Meno jej dali remeselníci, ktorých poznali v celom euroázijskom priestore. Dnes poznáme drotárstvo skôr ako umenie, no kedysi chlapi z Veľkého Rovného, Kolárovíc, či inej obce, brali na chrbát krošňu, v ktorej mali naložené náradie, cez plece zvinuté metre drôtu a vybrali sa či už do Viedne, Sevastopoľu, alebo Perzie gazdinkám opraviť kuchynský riad. Neskôr sa, v menšej miere, drotárstvu venovali aj Spišiaci.
Legenda hovorí, že drotárom k rozmachu ich remesla pomohla kolíska z jemného drôtu, ktorú slovenskí drotári venovali jednému zo synov panovníčky Márie Terézie. Tá im za odmenu povolila voľný pohyb po celom území monarchie a prístup do všetkých verejných kúpeľov. Spočiatku riad opravovali priamo pred domom, v ktorom opravy potrebovali, neskôr sa združovali do relatívne veľkých dielní, kde pracovalo hlavne ich potomstvo. Keďže „drotárčina“ bola ťažká robota, hlavne chlapci, ktorých volali „džarkovia“, „džarekovia“ (z Maď. gyerek – dieťa, pozn. red.)
Ak ste čítali román Ako divé husi, určite vás zaujala stať, kde umierajúci drotár delí „svoje“ územie. Jednému odkázal časť Ruska, druhému Petrohrad, ďalšiemu severské krajiny. Keďže drotárov bolo veľa, zvlášť v mestách, bola nutná ich „rajonizácia“. Tá sa, prirodzene dedila z otca na syna. A aby v tom bol poriadok, museli sa „rajóny“ dodržiavať, veď aj vtedy šlo o zárobok...
Slanica, Ústie, Námestovo, Krásna Hôrka, ale aj Jablonka, ktorá dnes patrí Poľsku. To je pár obcí, v ktorých sa mnohé rodiny venovali plátenníctvu. Čo ženy za rok natkali, to chlapi od jari do jesene predávali po celej Európe.
Námestovo totiž v roku 1728 od Uhorského snemu získalo výsadu na obchod s plátnom po celej monarchii. 50 rokov potom bola v meste otvorená prvá farbiareň s mangľom a vyšlo nariadenie pre celú Oravskú stolicu, podľa ktorého sa pestovaním ľanu a konôp a ich spracovaním museli zaoberať aj ženy a deti bližšie neurčeného veku.
20. storočie a priemyselná výroba tkanín priniesli úpadok aj plátenníctvu. Ságu niekoľkých plátenníckych rodov z Oravy spracoval aj spisovateľ Anton Habovštiak v knihe Plátennícka pieseň.
Nadnesene by sa dalo povedať, že turčianski olejkári boli v minulosti čosi, ako „pojazdná lekáreň“. Naši predkovia u nich mohli kúpiť liečivé rastlinky, liečivé oleje či maste. Najväčší rozmach podľa stránky ludovakultura.sk zaznamenalo olejkárstvo v 18. a 19. storočí. Neskôr, s rozvojom medicíny a zdravotnej starostlivosti toto remeslo upadlo.
Ako to už býva, neživili sa ním len ľudia z Turca. Olejkárstvo a šafraníctvo presahovalo aj do Liptovskej, Oravskej, Trenčianskej, či dokonca Spišskej stolice. Na Turci však má táto tradícia korene o čosi hlbšie a bola tam najrozšírenejšia. Tradičnými centrami olejkárov boli Vrícko, Kláštor pod Znievom, Lazany či Valča.
Aj olejkári mali svoje „rajóny“ – jedni navštevovali Uhorsko, Sliezsko, iní Sedmohradsko, Perziu, čí Švédsko. S postupným vývojom zdravotníctva sa aj olejkári preorientovali na tovar dennej potreby, prípadne pestovanie šafranu, no po 1. svetovej vojne zanikla aj táto fáza.
Paličkovaná čipka na Slovensku je veľmi rôznorodá. Venovali sa jej totiž na rozsiahlejšom území. Veľmi známe sú čipky zo Španej doliny, Kremnice, ale i z Hornej Nitry.
Čipkárstvo v baníckych lokalitách bola tak trochu „z núdze cnosť“ – ženy do bane sfárať nemohli, no na financovaní domácnosti sa podieľať museli. O čipkárstvo sa postarali nemeckí kolonizátori, ktorí ho na naše územie priniesli niekedy v 16.-17. storočí.
Čipka je taká rôznorodá aj vďaka tomu, čo by sme dnes nazvali kreativitou žien. Tie nie len preberali cudzie vzory, ale vytvárali aj vlastné. Nuž a tie sa prirodzene dedili z matky na dcéru. Čipkári zo Zvolenskej župy ich potom predávali v Sedmohradsku, Chorvátsku či Slavónii.
Aj čipkárkam „zlomila krk“ priemyselná výroba a dnes už, rovnako ako vyššie zmienené remeslá, funguje viac-menej len ako udržiavanie tradícií predkov.
Ošietka na chlieb, kôš na prádlo, košík na toto, košíček na tamto ... Dnes už máme domácnosti plné plastov, no v minulosti si ľudia museli vystačiť s výrobkami z prírodných materiálov. A tak kde rástlo prútie, tam ste isto našli aj košikára, ktorý ak bol šikovný, nemal núdzu o robotu. Plietlo sa však nie len z vŕbového prútia. Zvlášť na Dolniakoch sa využívalo aj kukuričné šúpolie, alebo slama.
Jediný historický košikársky cech na území Slovenska sídlil v meste Pukanec. Centier košikárstva však bolo viac – patrili medzi ne Šintava/Sereď, Nesvady, či regióny Spiš a Šariš,
Ich patrónom je sv. Anton pustovník, ktorý žil niekedy na prelome 3. a 4. storočia.
Ďakujeme, že nás čítate, že nás sledujete a ZDIEĽANÍM pomáhate alternatíve. Vážime si vašu podporu. Nájdete nás aj na sociálnej sieti Facebook a aj na Telegrame tu: https://t.me/hlavnydennik
Stojíme na vašej strane, stojíme na strane čitateľov, ako dobrá protiváha mainstreamu. V Hlavnom denníku nájdete to, čo inde zbytočne hľadáte. Dnes potrebujeme vašu pomoc a podporu.
Číslo účtu pre finančné dary: IBAN SK91 0200 0000 0043 7373 6457
Podporiť nás môžete finančným darom v ľubovoľnej výške, do poznámky prosíme uviesť "dar". Spoločne dokážeme byť silní!
Ďakujeme
Zatiaľ žiadne komentáre. Buďte prvý, kto sa zapojí do diskusie.
