Problémy Tomáša Tarabu, SNS aj širšieho národného tábora nemajú podľa komentátora Daga Daniša korene iba v dnešných vnútorných sporoch. Za jeden z rozhodujúcich momentov považuje už zostavovanie vlády Roberta Fica na jeseň 2023, keď do nominácií SNS zasiahla vtedajšia prezidentka Zuzana Čaputová. Daniš tvrdí, že práve vtedy boli ministrom vytýčené hranice, ktoré sa národnému táboru dodnes nepodarilo prekročiť.
Komentár Daga Daniša prinášame v plnom znení.
Problémy s ministrom Tarabom – a všeobecne s ministrami za SNS – majú pomerne hlboký koreň. Prispeli k nim nielen konflikty vnútri Dankovho tímu, ale aj zásahy prezidentky Čaputovej do zostavovania vlády.
Iste, nebola to hlavná príčina mizérie okolo SNS. No treba to pripomínať, lebo išlo o zásahy zhora, ktoré mali na politiku degeneratívne účinky.
Keď sa v októbri 2023 zostavovala Ficova vláda, do hry veľmi sporným spôsobom vstúpila prezidentka. Dankove nominácie rozhádzala. Konkrétne: zablokovala rozbeh Huliaka na ministerstvo životného prostredia. S argumentom, že je neprijateľný.
A nielen to. Vyhlásila, že noví ministri nesmú ísť proti štátnej politike, respektíve proti politike EÚ.
Výsledok? Huliak sa nestal ministrom životného prostredia, kde chcel byť silným hlasom proti agende Green Deal. Zanikol v parlamente a neskôr na ministerstve športu, kde o ňom nepočuť. Taraba sa nestal ministrom kultúry, kde chcel bojovať proti progresívnej a dúhovej agende. Stratil sa na ministerstve životného prostredia.
Politicky sa vo vláde presadila len ministerka Šimkovičová – no len negatívne (konfliktne) a bez väčších úspechov.
SNS ako najradikálnejšia strana koalície nevystupuje ako dravec. Vystupuje ako pacient utopený vo vlastných problémoch. Občasne sa snaží vyceriť zuby – a následne zahanbene zistí, že nijaké nemá.
To isté platí o Tarabovi. Pred tromi rokmi sa cítil ako politický talent, ktorý bude posilou národného tábora. Dnes nemá pod kontrolou ani vlastnú minifrakciu (Kuffovcov), ani ministerstvo. Jeho politický výtlak je chabý.
Z národných strán, ktoré chcel Danko integrovať, sa nepresadilo nič. SNS sa topí. A topia sa aj jej partneri okolo Huliaka či Tarabu.
Po troch rokoch od zostavenia vlády sa nepresadzuje program SNS. Presadzuje sa skôr núdzový program Čaputovej, ktorá ministrom nakreslila červené čiary. Smú vyskakovať, no nie vyššie ako dovoľuje „oficiálna línia“. Alebo „štátna politika“, o ktorej hovorila prezidentka po zablokovaní Huliaka.
Nie, netvrdíme, že bez zásahov Čaputovej do zostavovania vlády by boli ministri za SNS úspešní. Tvrdíme len to, že národné strany s ich ministrami nemôžu byť úspešné, ak nepresadzujú svoj program.
Presadiť volebné sľuby – to je nutná podmienka úspechu. Nie dostatočná, ale nevyhnutná pre možnosť pohnúť sa ďalej.
Alebo inak. Kým bude platiť „Čaputovej doktrína” o limitoch pre ministrov, dovtedy budú národné strany v rozklade. Netýka sa to len SNS, ale prakticky celej koalície a všetkých ministrov.
S tou čaputovskou (v Česku pavlovskou) oficiálnou líniou, ktorú vraj musia rešpektovať všetky vlády, je to totiž veľmi široké. Patrí tam nielen povinná podpora pre sporný a extrémne nákladný Green Deal. Patrí tam aj povinná podpora pre energetické sankcie – hoci potápajú európsku ekonomiku. Patrí tam povinná podpora LGBTI hnutí – hoci s ich trans a queer požiadavkami sa to načisto zvrhlo. Patrí tam zákaz rokovaní s Ruskom a podpora silového riešenia konfliktu – hoci práve toto „riešenie“ dvanásty rok poškodzuje Ukrajinu aj EÚ.
Jednoducho, za „oficiálnu líniu“ či „štátnu politiku“ sa vyhlasuje to, čo štátu – Slovenskej republike – a národným záujmom škodí. No prelomiť sa to nesmie, lebo by sa tým vraj išlo proti „štátnej politike“. Ako v začarovanom kruhu. V Hlave XXII.
Mimochodom, kto vyhlásil a schválil túto oficiálnu líniu EÚ? Nikto. Kto vyhlásil a schválil údajnú štátnu politiku Slovenska, ktorú vraj musia rešpektovať všetci ministri? Nikto.
To, čo sa vyhlasuje za oficiálnu líniu, je len nátlaková politika mocenských centier (Londýn, Brusel, pred Trumpom aj Washington). Vynucuje si ju progresívny dozor – progresívne médiá, progresívne strany. Alebo ich hlava štátu.
Národným stranám sa zakazuje, aby ju prelamovali. Teda: zakazuje sa im, aby plnili volebné sľuby. A aby presadili vôľu väčšiny voličov: odložiť zelené experimenty, prehodnotiť sankcie a vojnovú politiku, zastaviť podporu dúhových spolkov, podporovať národné programy… Tým sa dostávame nielen k demolovaniu politických strán, ale aj k demolovaniu slobody, suverenity a demokracie.
Toto je vlastne najväčší hriech a najväčšie zlyhanie SNS, Tarabu a celého národného a vládneho tábora. Nedokázal spojiť sily, aby prelomil limity, ktoré mu nakreslila Čaputová. Nedokázal plniť sľuby, ktoré dal voličom. Nechal sa zahnať do defenzívy.
Nechal si vziať štátnu politiku.
A skončil bez chrupu, čo bude v kampani 2027 nie veľmi fotogenické.
Zdroj: Marker