"Nechápem, prečo sme sa tak veľmi upäli na čo najpodrobnejšie informácie a klebety o britskej kráľovskej rodine, prečo sme s rovnakou vášňou nesledovali v mnohom sympatickejšie a konsolidovanejšie kráľovské rodiny v Španielsku alebo Švédsku. Prečo sme ochotní tak ľahkovážne popierať demokratické republikánske hodnoty a predstierať, že padáme do mdlôb zo zastaranej konzervatívnej monarchie. Je to túžba po stabilite, ba možno až závisť? Sme skrytí monarchisti? Niektorých z toho aj podozrievam, stačí sa pozrieť na obdivovateľov súčasnej obyvateľky Prezidentského paláca, ktorí či už vedome alebo nevedome potierajú republikánske tradície a vnášajú do systému monarchistické prvky, ktoré sú republike cudzie." Citát Eduard Chmelár
Eduard Chmelár, politológ k úmrtiu britskej kráľovny Alžbety II zverejnil na sociálnej sieti myšlienky, ktoré prinášame v plnom znení.
Väčšina obyvateľov tejto planéty za svoj život nezažila iného panovníka britského impéria ako Alžbetu II. Jej odchodom akoby zmizol posledný stabilný bod tohto šialene sa meniaceho sveta.
Samotná kráľovná nepatrila ani k najmocnejším, ani k najvzdelanejším, ani k najvýrečnejším ľuďom našej doby.
To, čo uchvacovalo nielen jej poddaných, ale celý svet, nebola táto samotná útla žena. Bola to stabilita britskej koruny, istota, na ktorú sa dalo spoľahnúť.
Jej sebadisciplína bola ohromujúca, jej chladný odstup občas až nepríjemný, ale všetci to tak chceli – mať svoju kráľovnú na piedestáli, ku ktorej sa dá vzhliadať.
Tak sa postupne, za tie desaťročia, stala najznámejšou ikonou západného sveta. A nemýľme sa, nemala na to výnimočné nadanie, narodila sa takpovediac so zlatou lyžičkou v ústach a bola súčasťou systému, ktorý si svoj protokol, pravidlá, zvyky a tradície vytváral stáročia a ktorého súkolesie fungovalo s presnosťou tej najjemnejšej mechaniky.
Na druhej strane, keďže nie som z tých, ktorí podliehajú davovej hystérii, nekrotainmentu a všetkým tým neduhom modernej doby, vždy ma prekvapovali a možno až fascinovali úplne iracionálne veci, ktorým sme v súvislosti s ňou podliehali. Dodnes nechápem, prečo sme jej hovorili Alžbeta, a nie Elisabeth, no jej synovi hovoríme Charles, a nie Karol.
Nechápem, prečo sme sa tak veľmi upäli na čo najpodrobnejšie informácie a klebety o britskej kráľovskej rodine, prečo sme s rovnakou vášňou nesledovali v mnohom sympatickejšie a konsolidovanejšie kráľovské rodiny v Španielsku alebo Švédsku. Prečo sme ochotní tak ľahkovážne popierať demokratické republikánske hodnoty a predstierať, že padáme do mdlôb zo zastaranej konzervatívnej monarchie. Je to túžba po stabilite, ba možno až závisť?
Sme skrytí monarchisti? Niektorých z toho aj podozrievam, stačí sa pozrieť na obdivovateľov súčasnej obyvateľky Prezidentského paláca, ktorí či už vedome alebo nevedome potierajú republikánske tradície a vnášajú do systému monarchistické prvky, ktoré sú republike cudzie.
Vo Veľkej Británii som prežil najlepšie roky svojho života, študoval som tam, precestoval som Anglicko, Škótsko i Wales krížom – krážom a táto monarchia mi prirástla k srdcu ako môj druhý domov. Vždy, keď som sa do nej vracal – po dvadsiatich i tridsiatich rokoch – upokojoval ma ten pocit, že všetko bolo na svojom mieste tak ako predtým. A táto stabilita sa spájala, či už som to chcel alebo nechcel, s touto druhou alžbetínskou érou... Na začiatku som nevedel potlačiť dojatie. Na konci celkom chladne, v duchu britských tradícií, opakujem formulku: „Kráľovná Alžbeta II. zomrela. Teraz je kráľom Charles.“ No, monarchia už nikdy nebude ako predtým...
Ďakujeme, že nás čítate, že nás sledujete a zdieľaním pomáhate alternatíve. Vážime si vašu podporu. Nájdete nás aj na sociálnej sieti Facebook a aj na Telegrame tu: https://t.me/hlavnydennik