"Žijeme časy, ktoré sú ukážkovým modelom rozpadu sveta v jeho aktuálnej podobe. Chýbajúce autority, disfunkčnosť vzťahov, atomizácia spoločnosti, jej vulgarizácia, bulvarizácia a infantilizácia sú poznávacím znamením tohto rozpadu. Platformou pre hrubozrnnú manipuláciu a propagandu." Citát Karol Lovaš

"Kto si bez viny? Kôň v parlamente," je názov článku, ktorý Karol Lovaš napísal pre denník Pravda. Poukazuje v ňom na to, kam sa spoločnosť dostala a v závere prináša akúsi nádej, ktorú v sebe ukrýva citát z básne Jána Kostru a povzbudenie, ako málo stačí, aby nás svet v ktorom žijeme nestiahol a tí, ktorí ho riadia, nás neudupali.

Zhrubnutý slovník 

Za minulý rok nám opäť zhrubol slovník politikov i komentátorov. V politicko – mediálnom priestore dochádzalo na dennej báze k rozdeľovaniu rozdelenej spoločnosti. Médiá rezignovali na svoj hlavný cieľ - informovať. Už len „formujú“. Vytrvalo. A čoraz menej úspešne.

Predtým, než budeme lamentovať nad nárastom agresivity u ľudí, pozrime sa na to, aké majú vzory. Nedivme sa, že si v covidových časoch našli vlastné „zdroje informácií“. Od koho to len obkukali?

Musíme sa vrátiť na ruiny sveta, ktoré sme zbúrali

Bol som šokovaný, keď som pri hospitalizácii prezidenta Miloša Zemana videl na televízii Prima, ako sa, celkom vážne, vyjadruje k téme odsúdený vrah, Jiří Kajínek. Kedysi sme topánky kupovali v predajni obuvi. Mäso u mäsiara. Chlieb u pekára. Liečiť sme sa chodili k lekárovi. Svet sa zmenil. My sme ho zmenili. Dnes sa nám zdá byť neznesiteľný. Príliš rýchlo sme sa snažili zbúrať "starý svet". Ak chceme porozumieť tomu novému, musíme sa freudovsky vrátiť na ruiny sveta, ktorý sme zbúrali.

Žijeme časy, ktoré sú ukážkovým modelom rozpadu sveta v jeho aktuálnej podobe. Chýbajúce autority, disfunkčnosť vzťahov, atomizácia spoločnosti, jej vulgarizácia, bulvarizácia a infantilizácia sú poznávacím znamením tohto rozpadu. Platformou pre hrubozrnnú manipuláciu a propagandu. Šancou pre vytrvalých “spasiteľov” z radov extrémistov, ktorí trpezlivo čakajú pod pódiom dejín na svoju príležitosť. Toho žolíka im však kladieme do rúk my. Nie prvýkrát v histórii budú ťažiť z amaterizmu „profesionálov“.

Rok 2022 bude nielen rokom krízy

Rok 2022 bude rokom veľkej krízy. Hospodárskej. Politickej. Morálnej. Ale tiež príležitosťou k znovuobjaveniu človeka. Nie ideálneho človeka, ktorého už roky márne hľadáme. Skutočného človeka. Toho, ktorého roky prehliadame.

Prestaňme sa hrať na sudcov. Odsudzovaním Franklina, Churchilla, Dostojevského, odsudzovaním každého, kto sa nám nepáči, bez kontextu a súvislostí, odsudzujeme sami seba. K opakovaniu dejín. Možno sa dopracujeme až k tomu, že do parlamentu nakoniec zvolíme koňa. Na rozdiel od ľudí, na ňom nenájdeme nič ľudské, čo by sme mohli odsúdiť. Tak budeme definitívne spokojní.

Nechcime vidieť svet ako čierny. Alebo biely. Je farebný. Vždy bol. A bude. Navzdory všetkým našim kultúrnym vojnám, ktoré mu vnucujeme. Sú len slepou uličkou ako končiaca sa doba plastová. Po „gumovaní“ ľudí a rúcaní sôch budeme teraz rúcať čo? Zrúcame Sixtínsku kaplnku, lebo ju vytvoril Michelangelo, morálny profil ktorého je nevhodný? Zakážeme Mozarta, lebo mal milenky a nebol dobrý na svoju ženu? Mozart mohol byť „hovädo“, ale jeho hudba je božská. To sa nám ľuďom stáva. A my by sme mali byť schopní rozlíšiť nemorálneho človeka od jeho diela, ktoré môže byť geniálne. Zdá sa, že v 21. storočí je práve ono rozlišovanie náš najväčší problém.

Zvykli sme si iba na práva, ale musíme sa vrátiť aj k povinnostiam

Ešte jedna výzva nás čaká v tomto roku. Začať znovu hovoriť o povinnostiach. Zvykli sme si len na práva. Od materskej škôlky po vysokú. Hlavne právo na peniaze za nič. Podporu a sociálne zaistenie. Ich éra sa kráti. V 25 rokoch sa len ťažko zvyká na svet, v ktorom povinnosti nie sú apendixom, ako sa dovtedy mohlo zdať. Prekvapujú nás čoraz viac rozpadajúce sa vzťahy. Môžu ale fungovať, keď do nich vstupujeme ako „starí mládenci“ a „staré dievky“ potom ako si, bez starostí, dosýta vychutnávame domáci „mama hotel“?

V tridsiatke či štyridsiatke sa prispôsobuje druhému oveľa ťažšie ako keď sme naozaj mladí. Nie len „mladí“ štyridsiatnici. Táto mladosť je už „fejková“.

A musíme začať pracovať. Beda národu, v ktorom pracujú Ukrajinci, Rumuni, Bulhari, Rómovia, zatiaľ čo národ odmieta vykonávať určité profesie. Kto pôjde pracovať na Ukrajinu? Ako dopadne, keď ju neprestaneme „drancovať“?

Naše staré mamy dospievali v pätnástich. Skončili Základnú školu. A pracovali. Naši rodičia boli „hotoví“ ako osemnásťroční. O tri roky neskôr stavali dom. Čakali dieťa. Dnes mladí v tomto veku nevedia trafiť do učebne.

Covidová doba, ktorá bude pokračovať aj tento rok nie je nešťastie. O ňom by vedeli rozprávať napríklad ľudia medzi dvoma vojnami. Nie my. Zle ešte len bude. Covidové časy sú záchranným kolesom, vďaka ktorému môžeme doplávať späť do normálnych vôd života, kde je čierna čierna. Biela biela. A zo všetkého najkrajšia je dúha. Covid zostáva príležitosťou objaviť v sebe zas človeka. A uvidieť ho aj vedľa seba.

Tak prestaňme hľadať koňa cisára Caligulu. Nijako nám nepomôže. Ako napísal Ján Kostra, „každý deň stretnúť človeka, to stačí.“

Karol Lovaš je slovenský premonštrátsky kňaz a autor pôsobiaci v Česku.

Chcete nám pomôcť?

Vážení čitatelia, ak po prečítaní článku máte pocit, že si zaslúži, aby si ho pozreli viacerí, poprosíme vás o zdieľanie pomocou tlačidla f – zdieľať. Ďakujeme, že pomáhate šíriť názory, ktoré sa tradičnými médiami k verejnosti nedostávajú. Ak si chcete 0pozrieť našu aktuálnu výrobu, kliknite na stránku www.hlavnydennik.sk – ďakujeme, redakcia HD.