Ak si vážite našu prácu, môžete nás podporiť dobrovoľným finančným príspevkom.
IBAN
SK9102000000004373736457
Dostávajte dôležité správy okamžite
© 2026 Hlavný Denník. Všetky práva vyhradené.
Made in Slovakia
Progresívny Denník N sa nebojí invázie, ale hystérie z nej
Slovenskí hokejoví reprezentanti do 18 rokov na Hlinka Gretzky Cupe v Edmontone nenadviazali na dobrý výkon z úvodného súboja proti Švédom.
Progresívci živili okrem Korčoka aj ľudí z jeho prezidentského štábu. Za rok 2025 to stranu stálo 180-tisíc eur.
Jedna krátka veta trápila filozofov celé stáročia. Dokážete vyriešiť slávny paradox klamára bez toho, aby ste sa zamotali?
Najnovšie články z partnerského portálu somzdediny.sk
.jpg)
Novinárske sliepočky a ich mužskí kolegovia sa niekedy darmo snažia hlúpymi otázkami dostať Kaliho do úzkych.
Hlavný denník pred necelým mesiacom priniesol článok o agresívnom správaní cigánskej omladiny pri požiari strniska v Moldave nad Bodvou.
"Matovič má hrošiu kožu. Myslí si, že mu všetko prejde. Stačí vždy len vytiahnuť žolíka - Fica, Smer, boj proti mafii. A je odpustené! Je načase, aby zaslepení…
Mocenské vákuum v Európe oslabuje podporu kyjevského režimu. Európska „koalícia ochotných“, vytvorená na podporu Ukrajiny a zabezpečenie jej vojenského prežiti…
Herci nás často citovo vydierajú tým, že ich domnelý nárok kecať do všetkého vraj vyplýva z toho, že oni počas Nežnej revolúcie niesli ako prví kožu na trh. V…
Komentáre
31. 10. 2025
Ahoj. Mám 47 rokov a píšem ti z "basy" Takej inej, ako sú tie pre odsúdených za trestné činy. Ja som spáchala to, že som sa narodila v tele, ktoré od drieku nižšie nefunguje. Len je.
Zvlášť, keď nič iné v podstate nepoznáš a nikdy si nezažil, aké je to, za pomoci vlastných nôh si prejsť povedzme pre pohár vody, keď som smädná. Ty máš nohy, ja mám kolesá a ruky. Pred troma rokmi mi umreli rodičia. Mám dvoch súrodencov, ale tí majú svoje rodiny a im "na krku" visieť" nechcem. Pracovala som a tak som sa rozhodla pre domov sociálnych služieb.
Máme veľmi fajn vzťahy, možno práve preto, že nebývame spolu. Brat býva v našom meste a sestra v susednom okrese a tak sme sa mohli často navštevovať. Občas prišli oni za mnou sem, občas ja za nimi domov k bratovi a spoločne sme vybehli k sestre, alebo dofrčala ona. Skrátka taký normálny súrodenecký vzťah. Prišiel v šak covid a s ním veľmi skoro prví infikovaní v domove dôchodcov v Pezinku.
Bolo to presne 17. apríla 2020. Dovtedy sme mohli aspoň na ulicu či k rodine. Od marca som mala home office, v mojej práci sa to dalo, aj keď som sa tomu trochu bránila, ale čo vám budem - bála som sa covidu aj ja. A bojím sa ho dodnes, hoci čakám na tretiu dávku očkovania. Po prvých dvoch som nemala veľké problémy, len po druhej ma boleli aj také kĺby, ktoré som si v živote necítila. Že čo na to lekár? Vraj, čo chcem pri mojej diagnóze. No dobre, on to povedal ďaleko taktnejšie, ale čo si budeme, že... Ale naspäť k izolácii.
mal pozitívny test. A tak naše sestričky a kuchárky na dva týždne chtiac-nechtiac fungovali s nami. Nikto dnu, ani von. Ešte aj pekári každý druhý deň prepravky s chlebom nechávali pod markízou zadného vchodu, počkali, kým im kuchárka zaklope na okno, že áno, preberá si ich a vyšla von, až keď odišli. Tak sme fungovali do leta, hoci samozrejme personál po nútenej karanténe normálne dochádzal. My sme s blízkymi komunikovali cez okno, neskôr len cez sociálne siete. S neterami a synovcami sme na seba dosť naviazaní a tak sme to niesli dosť ťažko. Ono sa to povie, ale v praxi to znamená, že si nemôžete objať nikoho z najbližších. Veď áno, nie som sama. Je nás v zariadení zo tridsať a na Slovensku ďaleko viac. Prišlo leto a my sme sa s rozostupom mohli stretnúť s jedným z blízkych. Pýtate sa, kto to kontroloval?
z covidu. Celé týždne okolo vás lietajú sanitári a sestričky v "skafandroch" a kým vytlačíte pásik zubnej pasty na kefku, otvoríte plechovku s kávou či dvere do chodby, odvšadiaľ na vás niekto hučí, ako si máte dávať pozor na imunitu, lebo keď, tak vaša societa je "prvá na rane". A tak sa bojíte objať so sestrou, lebo za vami cestovala vlakom a MHD. A tak sa bojí sestra objať vás, lebo... Do obchodu nesmiete, veď všetkov môže doniesť kuriér. Nákup prejde dvojdennou karanténou a potom vám ho odovzdajú - naparfémovaný dezinfekčným prostriedkom. Prišla jeseň 2020.
Svojich najbližších som naživo nevidela od polovice októbra do polovice júna. Zvládla som. Neviem ako, ale ... no zvládla. Na bunke sme tri a už niekedy v polovici decembra medzi nami vládla taká ponorka, že som myslela, že na dievčatá zo susednej izby navrieskam za totálnu hlúposť. A to sme všetky tri mentálne/psychicky zdravé. Z nášho zariadenia behom toho cca pol roka štyria klienti museli byť hospitalizovaní. Hej, na psychiatrii.
A pýtam sa, čo bude, keď aj im raz dôjde tá svätá trpezlivosť, s ktorou okolo nás lietajú. V službe je vždy sestrička a sanitár. Keby ich tu bolo päť, tak majú čo robiť. Neviem, kde tí ľudia berú energiu, ale denne sa stretávajú s desiatkami situácií, kedy by odtiaľto hocikto iný ušiel. Lebo v jednom momente potrebujú pri hygiene pomôcť traja ľudia a štvrtý sa potrebuje napiť. Koho použitie toalety je akútnejšie? Koho dôstojnosť má uprednostniť?
v jednom okne ti píšem a občas si prepnem druhé, s internetom. Od pondelka sme v čiernej farbe. A ja sa nedostanem ani len do obchodu. Lebo síce som zaočkovaná, môžem byť ja tá, čo "to svinstvo" donesie do zariadenia. Firma, ktorej som robila účtovnú agendu, skrachovala na jar.
Ani nie tak covidu. Bojím sa toho, že jedno ráno mi nebude mať kto pomôcť z postele. Že mi rupnú nervy a možno niekam ujdem. Že ... no keby ste mi teraz mohli nazrieť do mysle, tak tam nájdete pocity, ako keby ste stáli v búrke na lanovom moste. Kompetentní sa rujú ako psy. Nám ostatným ostáva strach...
Zatiaľ žiadne komentáre. Buďte prvý, kto sa zapojí do diskusie.
.jpg)
.jpg)