Dostal sa ku mne príbeh z Domova seniorov. Nepísal ho klient. Písala ho opatrovateľka. Zúfalá opatrovateľka. Jej klienti už nepíšu. Mnohí nehovoria. Zato všetci cítia.

Polohovanie

Potichu vojdem do izby, 98-ročná pani sa na mňa pozrie veľkými očami, rozprávam sa s ňou, ona to počuje, ale mojím slovám nerozumie, je uzavretá vo svojom svete, vo svete v ktorom sa zabúdajú mená vlastných detí. Je to svet, v ktorom je každý sám v celom vesmíre. Dotýkam sa jej pre ňu známym spôsobom, ako sa jej niekedy dávno dotýkala mama, týmto dotykom dôveruje. Usmejem sa a udržiavam očný kontakt, cíti z mojej mimiky prívetivosť, moje pohyby sú pomalé a pokojné aby mi dôverovala. Je to zakaždým ako nové zoznámenie sa, aj keď sa vidíme na oddelení každý deň.

Tento rituál vždy potrebuje svoj čas, nedá sa urýchliť. Snažím sa ju presvedčiť pre nutnú zmenu polohy, jej stav si vyžaduje pravidelné polohovanie. Chytí ma za ruku, pevne, v očiach má strach, lebo nechápe čo od nej chcem, nechápe prečo dávam dole deku, prečo ju otáčam. Jemne jej popri tom hovorím čo robím a čo s ňou idem robiť, môj hlas ju trochu upokojil, jemne povolila zovretie. 

Zvoní mi zvonček.

Letmý pohľad a viem, že ďalšia obyvateľka musí uspokojiť svoju telesnú potrebu, močový mechúr, nechávam ju čakať, pretože sa snažím uľaviť obyvateľke ktorú polohujem. Zvonček znova zabzučí, tentokrát dementná rezidentka vstala, hrozí jej pád, snažím sa odtiahnut ruku od polohovanej rezidentky, aby som išla, aby som predišla horším veciam. Ona nepustí, silno mi stisne ruku a jej oči ku mne posielajú paniku, cíti zo mňa že som sa začala ponáhľať, nechápe čo sa stalo, má strach. Potrebujem ju upokojiť, nemôžem ju nechať samú s jej strachom.

Čo mam robiť?

Som sama. Som tu jediná zodpovedná osoba.

Nechcem nechať túto obyvateľku samú s jej strachom, ale tiež by som chcela umožniť druhej obyvateľke, aby uľavila svojmu močovému mechúru. A zároveň ochránila inú obyvateľku pred úrazom ... Pre veľa opatrovateľov sú priority jasné. Najprv odvrátiť škody a potom to ostatné. Ale či je naozaj správne pracovať len podľa priorít, alebo nie podľa potrieb obyvateľov!

Naozaj si musím vybrať

medzi obyvateľom, ktorý umiera a nemá ho kto držať za ruku v posledných chvíľach. Alebo niekým, kto má alzaimera a zabúda že pred 15-timi minútami bol na toaletu a zvoní každú štvrťhodinu, no ty tam musíš bežať pretože vstane a hrozí že si rozbije hlavu?

Prečo nie je možné urobiť oboje?

Prečo musím tých, ktorí mi boli zverení zaraďovať do kategórií? Čo je teraz dôležitejšie, umierajúci človek, ktorý leží sám a môže mať bolesť alebo strach a potrebuje cítiť živú bytosť, pohladenie. Alebo človek, ktorý sa môže vážne zraniť ? Čo ak vo vedľajšej miestnosti hrozí infarkt, alebo mŕtvica? Čo ak 98-ročný pacient s demenciou prepadne panike, pretože opatrovatelia a sestry môžu robiť svoju prácu len rýchlo, pretože existuje príliš veľa každodenných potrieb, úkonov ktoré je potrebné uspokojiť?

Povedz mi, koho uprednostniť bez pocitu viny?

Povedz mi slovenský štát, prečo som tu teraz sama? Kto vymyslel tie personálne normy? Prečo tu nemôžeme byť tri, najlepšie štyri? Povedz mi slovenský štát, prečo nezmeníš tie nezmyselné normy? Prečo ja mám mať doma výčitky svedomia, prečo mám vyhorieť, prečo mám bojovať s depresiou ak chcem byť humánna? Prečo ja mám mať pocit viny za teba, milý štát, milý systém?

Prečo?

Ako sa, milý systém a štát postaráš o moju psychohygienu, o moje zdravie. Roky sa na takéto utrpenie pozerám. Roky musím selektovať. Roky musím úkony vykonávať rýchlo a mechanicky. Ja nie som stroj, milý štát.

Ja mám srdce.

Aj oni majú srdce, nie sú to veci, milý systém. Je nás málo! Na zmenách. A normy nedovolia, aby nás bolo viac!