Aj my chceme žiť. Ale nie takto!

Prišli sme s asistentkou do kancelárie. Dnes máme stránkový deň a jej drobec sa usádza k stolu. Vie, že dostane horúcu čokoládu. Sľúbila som mu ju, keď som ho donútila, aby s nami ešte skočil do trafiky pre krížovky. Klienta máme dohovoreného na deviatu a tak ja robím kávu a čokoládu a asistentka vyberá moje krížovky. Zapína kachle a sadá si ku krížovkám, aby som si ich mohla vypĺňať.

Nevidiaci lúšti krížovky

"Privlastňovacie zámeno na štyri?"
"Moje."
"Nie, moja. Lebo tam máme akciovú spoločnosť." zaznačí moja vidiaca parťáčka a malý reaguje - začne si spievať nejakú akciovú reklamu. Vzápätí mi vysvetľuje, čo práve nakreslil a prečo je na tráve toľko ... 

Nesmelé klopanie na dvere

Vchádza klient. Poznáme sa roky. Priniesol nejaké papiere a tak sa malý ukladá do kresla pri kachliach. Vie, že jeho mamičku budeme potrebovať my. Tie nejaké papiere sú oznámenie o nedoplatku za elektrinu. Necelé dve stovky. Klient má dôchodok presne o stovku vyšší. Rodičov stratil ešte ako dieťa, vychovala ho stará mama. Tá týždeň čo týždeň v piatok a v nedeľu s ním nasadla na vlak, aby mohol absolvovať najskôr základnú, potom strednú školu.Pominula sa aj tá a tak v jednoizbovom byte zostal sám. 

Boli časy,

keď na tunajšom rehabilitačnom oddelení robil maséra. Lenže prišla Zajacova reforma a on aj s pár ďalšími zamestnancami o prácu prišiel. Dostal možnosť zamestnať sa v meste o sto kilometrov ďalej, no zrak sa zhoršoval a on ako štyridsiatnik nemal odvahu niekde začínať od nuly. A tak ideme skúsiť telefonicky dohodnúť stretnutie s niekým z elektrární kvôli splátkovému kalendáru... Bude splácať po tridsiatich eurách. V duchu prepočítavam. Dôchodok má tri stovky. Za bývanie dá dve stovky. V lekárni nechá mesačne dvacku. K lekárovi do Bratislavy už nechodí. Nepýtam sa prečo. Veď na prežitie má denne poldruha eura...