V piatok a v sobotu sa uskutočnia v Česku voľby do Poslaneckej snemovne Parlamentu (PSP) ČR.
TASR prináša v tejto súvislosti porovnanie základných parametrov českých a slovenských volebných zákonov a histórie volebnej legislatívy v oboch republikách.
České a slovenské volebné zákony majú spoločnú tradíciu vzhľadom na existenciu spoločného štátu v rokoch 1918–1939 a 1945–1992). Na druhej strane sa dnes volebné procesy v oboch republikách líšia:
Česká republika má dvojkomorový parlament, Slovenská republika jednokomorový.
Slovensko je jedným volebným obvodom, v Česku je 14 volebných obvodov, ktoré sú totožné s krajmi.
Voľby v ČR sú dvojdňové, od 14.00 h v piatok do 14.00 h v sobotu, na Slovensku sa volí len jeden deň, v sobotu od 06.00 do 22.00 h.
V ČR a SR sa líši kvórum, teda volebný zisk, ktorý musia dosiahnuť strany – respektíve koalície – pre vstup do parlamentu.
Volebný systém
Vznik parlamentu, respektíve Národného zhromaždenia ako zákonodarnej inštitúcie Československej republiky predpokladala dočasná ústava, ktorú 13. novembra 1918 prijal Revolučný Národný výbor ako Zákon č. 37/1918 Sb.
Podľa prvej československej ústavy z roku 1920 platil v Československej republike pomerný volebný systém, teda voliči volili politické strany a hnutia, ktoré ich mali zastupovať v dvojkomorovom parlamente – v Snemovni a Senáte.
V prvých voľbách po druhej svetovej vojne v roku 1946 voliči mohli do obnoveného Národného zhromaždenia voliť politické strany združené v Národnom fronte. Voľby, ktoré sa konali 26. mája 1946, boli povinné; paragraf 11, odsek a) Zákona o voľbe ústavodarného Národného zhromaždenia (Zákon č. 67/1946 Zb.) hovoril: "Každý volič je povinný voľby se zúčastniť."
Výnimkami boli vek nad 70 rokov, zdravotný stav či neodkladné povinnosti. Voliči, ktorí nechceli dať hlas žiadnej strane, mohli odovzdať biely lístok, ktorý dostali spolu s kandidátkami jednotlivých strán. Poslanci boli volení na prechodné obdobie najviac dvoch rokov, kým mala byť prijatá nová ústava. Boli to posledné slobodné voľby do roku 1990.
Vo voľbách 30. mája 1948 už voliči mohli voliť len kandidátku Národného frontu (teda de facto komunistov a ich sympatizantov), alebo v prípade nesúhlasu vhodiť biely lístok.
V ďalších voľbách, 28. novembra 1954, volili občania poslancov v jednomandátových obvodoch, pretože bol zavedený väčšinový systém po vzore Sovietskeho zväzu. Do komunistickej éry patria voľby 1960, 1964, 1971, 1976, 1981 a 1986.
Po Novembri '89 boli kooptovaní noví poslanci do Federálneho zhromaždenia (FZ) i národných parlamentov, aby do zákonodarných zborov vstúpili aj zástupcovia občianskych hnutí (Občianske fórum, Verejnosť proti násiliu), respektíve nezávislí.
Prvé slobodné voľby do Federálneho zhromaždenia a aj do národných rád ČR a SR sa konali 8. a 9. júna 1990 a prebiehali na základe všeobecného, rovného a priameho volebného práva na princípe pomerného zastúpenia, čo znamenalo návrat k prvorepublikovej tradícii. Ústavný zákon č. 45/1990 Zb. určil dĺžku volebného obdobia najviac na dva roky.
V nasledujúcich voľbách (a posledných československých, 5. a 6. júna 1992) už boli poslanci volení na štvorročné volebné obdobie. Aj po rozdelení Česko-Slovenska ostali v oboch republikách platné pomerné volebné systémy.
Podoba parlamentu
Prvá československá ústava z roku 1920 zakotvila dvojkomorový parlament, respektíve Národné zhromaždenie. Poslanecká snemovňa mala 300 poslancov volených na šesť rokov. V Senáte zasadalo 150 senátorov zvolených na osem rokov.
Národné zhromaždenie obnovené po druhej svetovej vojne už bolo jednokomorové, takisto aj od roku 1948, keď moc prevzali komunisti. Paralelne s ním existovala Slovenská národná rada vytvorená v roku 1943 ako predstaviteľka výkonnej i vládnej moci na území Slovenska a s obmedzenými právomocami a podriadená celoštátnemu komunistickému vedeniu.
Zmena nastala k 1. januáru 1969, keď začal platiť Ústavný zákon o československej federácii (143/1968 Zb.), teda Československá socialistická republika sa stala federatívnym štátom. Federálne zhromaždenie (FZ) ČSSR pozostávalo zo Snemovne ľudu, ktorá mala 200 poslancov volených z celého územia federácie, a zo 150-člennej Snemovne národov, v ktorej mali paritné zastúpenie Česi aj Slováci po 75 poslancoch.
Popri tom mali Česká socialistická republika (ČSR) a Slovenská socialistická republika (SSR) Českú národnú radu s 200 poslancami a Slovenskú národnú radu so 150 poslancami. Takáto štruktúra ostala aj po Novembri '89 až do zániku spoločného štátu Čechov a Slovákov.
Slovensko má aj naďalej jednokomorový parlament. Tvorcovia ústavy samostatnej Českej republiky do nej zakomponovali vznik Senátu ako hornej komory Parlamentu ČR. Voliči doň mohli po prvý raz voliť svojich zástupcov v roku 1996 na šesťročné obdobie.
Senátori sú volení v dvojkolovej voľbe podľa väčšinového systému v jednomandátových obvodoch. Každé dva roky sa volia senátori v tretine z 81 obvodov, teda zloženie Senátu sa obmieňa raz za dva roky po tretinách.
Volebné kraje
V roku 1920 delil volebný zákon Československo na 23 krajov; tento počet však kolísal – volebný zákon z roku 1946 napríklad zakotvil 28 krajov.
Zákon 47/1990 Zb., upravujúci prvé slobodné voľby v roku 1990, vytvoril na Slovensku štyri volebné obvody podľa vtedajších krajov (Bratislavský, Západoslovenský, Stredoslovenský, Východoslovenský). Česká republika sa delila na osem krajov.
V SR novela novela volebného zákona z 20. mája 1998, ktorú presadila vtedajšia vládna koalícia na čele s Vladimírom Mečiarom, vytvorila zo Slovenska jeden volebný obvod. Viaceré ustanovenia tejto novely boli neskôr zrušené, respektíve upravené (aj na základe rozhodnutia Ústavného súdu SR), no jeden volebný obvod na Slovensku zostal do súčasnosti.
Česká republika je od 1. januára 2000 rozdelená na 14 krajov, čo znamená 14 volebných obvodov.
Kvórum pre vstup do parlamentu
Vo voľbách v roku 1990 do FZ platilo kvórum 5 percent, na Slovensku stačili pre vstup do SNR iba 3 percentá. Pre voľby 1992 platili hranice 5 % pre samostatnú stranu, 7 % pre dvoj- a trojkoalíciu a 10 % pre koalíciu štyroch a viacerých subjektov.
Novela volebného zákona z roku 1998 popri iných zmenách upravila kvórum pre vstup do parlamentu tak, že každá strana – aj kandidujúca v rámci koalície – musela získať minimálne 5 %. Hranica tak stúpla na 10 % pre dvojkoalície, 15 % pre trojkoalície, 20 % pre štvor- a 25 % pre päťkoalície. Parlament prijal 24. augusta 1999 novelu volebného zákona, ktorou sa opäť vrátili pôvodné hranice pre vstup do NR SR: 5 % pre stranu a hnutie, 7 % pre dvoj- a trojkoalície, 10 % pre koalície štyroch a viacerých subjektov.
V ČR podobným spôsobom upravil kvóra volebný zákon v roku 2000 – 5 % pre stranu, 10 % pre dvojkoalíciu, 15 % pre trojkoalíciu a 20 % pre zoskupenie viac než troch strán.
Ústavný súd v náleze z 24. januára 2001 prišiel k záveru, že je toto ustanovenie v súlade s ústavou. Pri opakovanom posudzovaní na podnet skupiny českých senátorov vyslovil 3. februára 2021 opačný verdikt a kvóra označil za odporujúce Ústave ČR. V reakcii na toto rozhodnutie poslanci schválili novelu volebného zákona, ktorá platí od 1. júla, teda sa vzťahuje aj na terajšie víkendové voľby. Podľa nej v ČR platí hranica 5 % pre stranu, 8 % pre dvojkoalíciu a 11 % pre koalíciu troch a viac subjektov.
